NULLA DIES SINE LINEA

Říjen 2019

Trochu geografie

31. října 2019 v 10:18 | King Rucola
ľudové výrobky, výrobky ľudovej tvorivosti...kedysi UĽÚV?

Massenproduktion der "Appenzeller Hosenknöpfli" - fabrikácia tzv. "apencelských gaťových gombíkov" - obľubené tvrdé keksy...

Známe a obľúbené sladkosti švajčiarskeho horského obyvateľstva Appenzell-u, ľúbeznej krajiny severovýchodne od Zürichu. "AI" je autoznačka, nie aby si niekto myslel, že je to skratka pre "artifical intelligence", dnes tak populárna skratka! Nie, to znamená Appenzell Innerhoden na rozdiel od AR, čo je pre iný švajčiarsky kantón, pre Appenzell Ausserhoden.

Mohol by sa jeden čudovať, že Appenzell Innerhoden bol v roku 1990 posledný kantón, ktorý udelil aj svojim ženám volebné právo? Letmý pohľad na obrázok krojovanej dvojice stačí, aby každého muž zamrazilo od strachu…

(Možno to z ďaleka pripomenie aj možný význam slova "inner-e Hoden"...hm, hm! Pardon…)

sobotňajšie zamyslenie

26. října 2019 v 11:52 | King Rucola
Čas si tíško v nežnom vánku vanie
niekto by mal z toho snáď až stánie?

(panta reï)

Alebo sa tie rajské spodky scvrkli praním
alebo celý ten božský chlap sraním
Pôvodne žiaril takto:
ale časom sa ukáže, že nič netrvá večne!

Príroda sa časom scvrkáva a vadne,
svrknutý starec pritom chradne.
To však nie je vôbec vadné,
hlavne že ešte stále ďalej vládne...

o sopkách a ľuďoch

24. října 2019 v 12:31 | King Rucola
Naša vnučka má privilégium študovať na najlepšej škole architektúry sveta, teda možno len Europy. Je na štvrtom mieste svetového rebríčka, pred ňou len tie otrepané americké alebo anglické. Aj ja som tam pred pol storočím študoval, ale…

Architektúra, jedná sa tu o umenie stavať domy a svet. Prvý projekt som tam robil - sebavedomý, namyslený z elitnej architektúry na VŠVU v Bratislave a celkom v jej duchu - projekt námestia a reštaurácie pre hlavným nádražím v Zurichu. Formalisticky, rozumej výtvarne, umelecky. To zaujalo v krajine s chladnokrvným kalkulom, svojou neobvyklosťou, možno i svojou hlúposťou…

Dovtedy som nikde nebol. Dnes letí vnučka s kolegami raz do ruského Petersburgu, inokedy zase raz do večného Ríma, už po tretí raz do Japonska - nevšímajúc si pritom práve prebehnutú intronizáciu japonského cisára Narahitu. Ten deň strávili itenzívnym štúdiom v pálenici, kde ochutnávali saké..veľmi prospešné, veľmi štúdiu prínosné…

Čo som sa ja v jej veku na škole naškicoval návrhov na pôdorys jednoduchého domčeku, koľko duplexu som spotreboval, koľkokrát "šesť bé" zastrúhal, ako vytekajúcu tuš z grafosky preklínal a žiletkou tie machule vyškraboval…

Od vnučky som už niečo videl. Na obrazovke jej počitača! Poslala to na ten môj. Rysovať? Môžeš si zasnívať. Moje starodávne vyťahovátko, ktoré som zdedil ako relikviu po otcovi a ktoré nieslo ešte originál DNA nachytané za "k.u.k monarchie" - keď už je tu reč o rôznych cisároch - na Českom vysokom učení technickom v Prahe, ktoré som jej daroval ako talisman ešte aj s rolou ako sa ukázalo zbytočného duplexu na rysovanie, leží zanesené prachom novej doby, nových iných časov. Budúci architekti študujú saké a sopky!
Táto tu im vybuchla na počesť hneď po ich pristátí po lete cez Peking, kde zmeškali kvôli kontrole Číňanmi spoj do Tokia. Oni bol však dobre pripravení. V skôr chladnejšom počasí, práve pršalo než sa vrátila tá povestná zlatá jeseň, tak typická pre Švajčiarsko týchto dní, pokúsili sa v atelieri vyrábať lávu! Na to tu bola príliš veľká zima, hoci sme im nosili drevené uhlie a akási turbína fúkala do ohňa nepretržite. Teplota jednoducho na tie kamene nestačila, len sa akosi čudne sfarbili. Zbytočne som sa tešil na kamenný guláš alebo polievku z lávy, nič sa nekonalo. Možno teda aspoň teraz privezú z toho Japonska namiesto "suši" niečo jedlého, aspoň zvyšky z cisárskej hostiny, keď už nie tú horúcu lávu…(alebo aspoň horúcu kávu!)


V tichu dňa mi tu škrieka záznam z vystúpenia matky tej architektky. Práve hrajú niečo v Bazileji.Neviem sa sústrediť na hlľadanie videa-záznamu tej pece, na ktorej varili kamenný guláš v lávovej šťave, ale bolo to presne ako v tej pesničke "pec nám spadla,... ktože nám ju postaví", od horúčavy nevydržala a praskla, hostina sa nekonala. Tak pre kanibalov aspoň jedna veľká - bravčová - hlava, jedna kamená…Who is who?

jesenná móda

23. října 2019 v 12:22 | King Rucola
Krajčírka: "Pán ho nosí vpravo alebo vľavo?"

Klient: "Moment, musime sa pozrieť…"
Krajčírka: "...A manžety budú, alebo bez?"

Zvuky ticha - ozvena hladového bŕicha

21. října 2019 v 14:00 | King Rucola
So strašným rámusom kĺžu vyslúžené listy. Verné menu mesiaca. Hotová vichrica listov. Listopad. Tam, kde aj Adamovi "list spad"...

Zvuky ticha - ozvena hladového bŕicha alebo jesenný paraglajting...

Listy padajú, kam "pošťák dopisy nedoručí, kde za psaním milenci bučí", kde jesenný vietor fučí, má ich v náruči...alebo nebola to lesť, ist es keine List gewesen? Listy, psaníčka, klobásky a dopisy - z toho sa jeden nenasýti...Je jeseň! Za náladou hladujem...november!

Babie leto!

19. října 2019 v 11:45 | King Rucola
Citát: Láska je večná a ľudská hlúposť nekonečná!

"Potte panáčik, pote sem! Nebojte sa, nebude pršat, šak je babí leto…"

Nedokonalý sa musí celý život učiť...

19. října 2019 v 0:27 | King Rucola
Ruky bozkávam, krásne mamičky,
smiem sa pýtať, koho sú tie baculaté dvojičky?
Mladý pánko, nechajte také rečičky,
strčte sa s nimi do pičky,
to nie su žiadne dvojičky

to je CARE SHARING! (...alebo skôr carsharing?)

Dokonalá mašina nahradí nedokonalého človeka.

17. října 2019 v 21:55 | King Rucola
Prvá plnoautomatickái samoobsluha. Ak nemôžete platiť v hotovosti účet vám bude zaslaný len po uspešnom použití.

Stolička alebo malé schodíky dodávame na objednávku za príplatok.

Temný osud nedokonalých spécií

15. října 2019 v 12:33 | King Rucola
Naša milá mladá Gréta
vybrala sa na cestu okolo sveta, (aj okolo ostrova Kréta!)
proti zime do modrého svetra,
proti teplu do uragánového vetra.

Sirény a kamery ju ľúbeznou hudbou na jej odysei sprevádzajú
zvieratka, hlavne kravičky, pohonné plyny pre ňu odvádzajú.
Auta s ich smradom uhoľnatým ona poberie aj chudobným, nebohatým, ľuďom,
koníčky nechá zapriahnuť, cesty naplnia sa hnojom...

Mikroskop na oči - lupa už nestačí,
v jednej ruke skalpel, v druhej zase kôl,
to náš vedec, môj sused zahradník, veľký to odborník, všetko vie, rozhoduje - zaručený vôl!
Ľadovce topia sa, to sa mu nepáči, divné chrobáky nájde v každom koláči...
Všetci sme na vine,
všetci sklbčení v chumáči,
sedávame pri víne nevinne,
myšlienkami na mizine…

Milá Gréta, ty ikona a veštkyňa, čo máme teda teraz robiť,
za čo vozy nové, odkiaľ koňské poťahy vziať a ako elektrobatérie nabiť?
Azda pôjdu ťažké vlaky na vietor ako plachetnice?
Rušne nepôjdu už do depa, ale do lodenice…

Starci budú vzácni ak dožijú,
svetlo ich večnými sviečkami pod nosom lifrujú,
starenky budú po tučnom jedle čkať,
za plyny tieto nemiestne zahubí nás všetkých kat!

Morálka: FFF - fucking for freedom, ale myslenia...

spln mesiaca sa určite splň!

14. října 2019 v 12:15 | King Rucola
Dnes som mal krásny sen. To sú sny tej kategórie, z ktorej sú vlastne tie výroky ako napríklad "to sa ti len sníva", "to sa ti asi len snívalo", "to by bolo ako vo sne", atp., odvodené a tak stali sa zaužívanými frázami bežnej reči.

Rozladený ako starý klavír, rozmrzelý ako práchnivý kocúr ktorého kvôli jeho srsti nikto nikdy nepohladí, som zarazene sedel na trávnatom briežku nad atletickou dráhou univerzitného štadiónu. Zarazene, ako zarezaný. Tartanová dráha bola holá, dlhonohé bežkyne s vejúcimi chvostami ich svetlých vlasov žiarili svojou absenciou. Už tento obraz skýtal čosi snového svojou neobvyklosťou. Na trávniku futbalového ihriska ktoré dráha lemovala, nehybne nekonečne obiehala, sa pásli štyri vrany, rozvážnymi krokmi a pokyvovaním ich čiernych hláv asi zdôrazňovali, že dnes nemusia do školy. Normálne by sa mali učiť čítať, keď ostatné všetko už vedia, múdre, za aké platia. Okrem nich nebol na štadióne nikto, mesiac v splne svietil úplne zbytočne, tak ako tých pár reflektorov nad osirelou plochou areálu.

Z neznámeho popudu som náhle vstal. Ako som zdolal ten príkry svah, na niektorých miestach sú v ňom zabudované betónové schody, tribúna, si neviem predstaviť. Typický sen. Aj lietať by jeden mohol, aj bez padáku vyskakovať aj bez lietadla. Palice, ktoré ešte stále pri chodení intenzívne používam, tie som kdesi zabudol, nemal. Ocitol som sa na dráhe. Prvé, zdanlivo nesmelé, krôčky dieťaťa, ktoré z ničoho nič začne chodiť, nie, tak to nepôsobilo! Práve naopak. Vykročil som pevne, rýchlo, cieľavedome. Po pár metroch som si uvedomil, že nemám so sebou tie palice, tie sú síce myslené - a používal som ich dobre desať rokov za tým účelom - na tzv. "nordic-walking", ale mne teraz slúžia, ako každému niečím podobne ťažko postihnutému, ako barle.

Pred prvou zákrutou, išiel som v protismere, sa ozval niečí hlas: "Už máš stovku, sto metrov stačí, úplne to stačí." Namietol som v duchu, nehlasne, že chcem ešte vyskúšať tú zatáčku. Som zvedavý, ako ju zvládnem, ako to bude s rovnováhou a tak. A neochvejne som kráčal ďalej, priam sa hnal.


V polovici oblúku som mal pocit vznášania. Začal som vidieť z vtáčej perspektívy, ako keby som patril medzi tie vrany, tie ale, ako som zhora videl, zostali dole na tráve, bodali svojimi pevnými, na oceľ sa ponášajúcimi zobákmi, usilovne a na prvý dojem bez logického zámeru, nezmyseľne, do nedávnym dažďom mäkkej pôdy.
...vyššie než...

Dramaturg alebo scenárista tohto sna zabudli alebo nevedeli, že odjakživa trpím, že mám strach z výšky. Našťastie režisér správne zareagoval a ako by nič som bleskovo sedel priviazaný bezpečnostnými pásmi v koši červeného žeriavu, presne takého, ako stáli pri

(zdroj Wiki)
stavbe nového Domu umenia v Curychu, architektom Dávidom Chipperfieldom navrhnutým zaujímavým domom, okolo ktorého sme denne na štadión univerzity jazdili. Strach sa vyparil ako zo šálky horúcej voňavej čerstvej kávy. Koš neustále stúpal, vznášal sa, ja som začal veriť, že...

Predá váčky rýb

11. října 2019 v 10:44 | King Rucola
Pred domom u nás ešte zvyšok chodníka
našla som tam pekného mladého onanika
ako tam ležal v kaluži v blate
po kolená mal stiahnuté gate

Vzala som mu ho z ruky od toho onanika
zabalila celého do balíka
nebola to náhodou ani náhoda
uložila ho do dámskeho záchoda

Prikryl si mojimi stehnami svoje uši
vylízal mi tak, ako sa v lepších kruhoch patrí, sluší
nasýtil sa mojej rybaciny až po krk
spokojný nasýtený vydal mohutný grg

nepotreboval už žiadne suši
vykoktal čo ešte by mal na duši
rád by ju vraj na brucho obracal
prst do riti strčil jej a na uľahčenie sa pozvracal

Epilóg - pomocou "Epilady"?

No čo o tom súdiš, čo asi?
Vraj nechcel by on do basy.
Radšej dobrovoľne žena povedať dala si
dala si z chuťou ako ťahal ju k sebe za vlasy…
Predavačky rýb na rybacom trhu v Tokiu. Fish market Tokyo.

"Tá rybacina dnes akosi nejde na odbyt. Mám ešte plnú ošatku…"

"Ale čo! Nemóšem sa stažúvat, ja mám uš len jedného udenáča, dobre vyudený čeká na mojho starého, ten ho sežere tnes večirkom…"

nezatajíš!

10. října 2019 v 11:07 | King Rucola
Často mávam dojem, že niečo vo mne, v tom malom vesmíre, neštimuje...ale pravda je pravda!



Nevídané, čo sa časom vo vnútri vlastného kosmosu všetko vyvíja…
*SAU po nemecky sviňa, prasa
**NA zober, tu máš, hovorovo

Pekný, - ba čo! -, krásny párik...sviňa ber, sviňa žer! SAU NA!

Vo mne môj prázdny svet

9. října 2019 v 14:15 | King Rucola
Vo vnútri mňa je veľká studňa, prázdna, vyschnutá. Niečo na spôsob tých slávnych čiernych dier, čo všetko pohltia a basta...Ohraničím vnútro na hlavu, tak tam, kde by mal asi sídliť mozog, tam leží slama, rozhodená, pošlapaná, zvyšky blata by uvidel pozorovateľ z výšky.
Napríklad:
[4] To je milé a nie hrozné - to nám vlieva ešte kapičku* nádeje, *kapičku, že snáď šiahneme si ešte raz na...holubičku! Však: *chyť si jazyk medzi prsty a povedz "holubičku"! Alebo:
Prológ: Antikoncepci sice beru, ale stejně raději používáme ještě kondom...
*Ale je to hrozný, když chodí třeba 17letá holka s 35 letým…
* aké to si musí byť, chodiť s jedným 75 ročným?

Preklepy - soľ a korenie života pisálkov - viď aj tu: [5] československá - českoSLOPženská, čo iné nám zostáva?

Sranda je, ale smutná, - preklep bol "mútna"! -, že od tej mrtvice, čo som dostal do čapice, nemám absolutne chuť na alkohol a fajčivo. Ako keby mi boli mozgové centra pre tieto radosti vygumované...Teraz by som mal tieto výhody vyžrať, ale ja sa môžem na takýto stav vecí skôr vysrať:-D, niekedy je to aj nuda bez týchto nerestí!

Naspäť ku téme: V mojom vnútri sa skrýva vo svojom vlastnom svete netvor. Občas ho vezmem prevetrať, na zdavotnú prechádzku. Aby mi tam v tom mojom vnútri nezosmradol, odkedy nefajčm, - viď text vyššie - mám strašne ostrý čuch, takže ani vlastný smrad neznášam.

Tak sa snažím každé útro prevetrať to moje vnútro, toho netvora. Okoloidúci, ktorých stretám sa na neho divajú medzi prsty, zo zhora, na toho môjho snaživého netvora. On sa - sviňák, aký halt je - díva na tých chodcov pre zmenu zdola. Fascinujú ho zadky. Nimi plní celé moje vnútro, celú moju hlavu, riťami mám zasratý celý mozog, kam sa obzriem, samá sedacia súprava.

Ten netvor chlap vidí peknú zadnicu, hneď by jej ponúkol stolicu.
Vidí krásne stavaný zadok, nemusí vidieť do očí, len sa skloní a k nej sa otočí a pýta sa vecne, pýta sa sklonený k tej pani alebo slečne: Vy máte prekrásnú zadnicu, nepotrebujete pohodlnú stolicu?
Zbadá on peknú riť, od túžby sa mu chce až vyť, prehluší ho letiaci drón, hneď posadil by tú riť na zlatý trón. Vence by jej vedel viť, zahradu by jej vedel zadarmo ryť...
.
Netvorove myšlienky len okolo jedného trielia - umytá nemusí byť ani biela...myslí, sníva ďalej…

Nabitý kostol, ľudí veľa, turisti sami, nie je nedeľa. Presvitá v dave nápadná zadnica, núka sa jej od neho pápežská stolica. (Lenže ten má skôr stolec, to mohol by byť aj jej koniec.)
Primár preruší túto poloveršovanú ódu vecne a položí vecnú otázku dáme poškuľujúc na jej zadnicu: "Akú máme dnes, vzácna klientin, stolicu?"
Na stáži zahraničný študent z nemecky hovoriacich zemí pred primárom tancuje ako Gašparko na povrázku, neváha a kladie otázku: "Mali ste uššš tnesska Stuhlgang se vaša satnicce? Ropilo to howno bang, s vaš pekný satnicca ropil ten prd pekný Klang, svučalo to nejaký istý pekne?"
A keď pomocník viezol mrtvolu na márnicu, oblizoval si pery, keď videl tu oblú zadnicu…
Kanibal zbadal tučnú zadnicu v duchu už pripravoval mastnú praženicu.
Vodím svoje vnútro na verejnosť…(Hommage à René Magritte)

Riť vychudnutá ako kosť - týchto blbostí už bolo dosť!

Nobelova cena - zase jedna!

8. října 2019 v 22:53 | King Rucola
Dnes dostali Švajčiari Nobelovu cenu za fyziku. Ako to len tento národ pastierov robí?
Ďalšia Nobelova cena - čo s tým budú robiť? Vraj našli nejaké hviezdy, planéty mimo tých našich.
To je jednoduché - treba jednému len poriadne vraziť a uvidí hviezdičky, nie? Nič ťažkého, nie?

Čo je na tom? Where is the beef?

spomienky na leto v Bratislave

8. října 2019 v 7:56 | King Rucola
Ein Bild aus Bratislava - Aussicht aus dem Hotel Devin* an die Donau.
Obraz dnešnej metropoly, hlavného mesta Slovenska, slávny visiaci most, publikovaný dokonca v amerických odborných časopisoch, autor môj bývalý profesor ing.arch. Lacko..
*Einst eine der besten Adressen**, heute ein bisschen verkommen, obwohl total renoviert! Ob dies das Personal verursacht hat, das es sehr unfreundlich war? Das "Motel" GRACIA wäre wohl bessere Wahl gewesen...Schlafen auf der Donau und von den Stechmúcken gefressen werden…
**projektiert auch von meinem anderen Professor Ing. Arch. Bellus, dem ich die Stufen im Hoteleingang nicht verzeihen kann, man denkt ja nicht so intensiv auf Behinderten, oder?
Možno by voľba spať v boteli Gracia bola bývala lepšia, aj komári by mali z nás radosť...
Ausruhen vor einem einmal berühmten Restaurant mit unappetitlichem Namen "Leberfinger", jetzt nur noch Enttäuschung - oder sind unsere Ansprüche gestiegen?
Odpočinok pred mizerným obedom pred kedysi výbornou, dnes len drahou reštauráciou, ktorej meno Leberfinger nie je príliš chutne...
In der Hitze auch diese Krähe mit dem Restaurant unzufrieden, lange Minuten muss sie ausharren mit ihrem offenen leeren Schnabel…a tak sa musí tá vrana v tej horúčave chladiť s prázdnym zobákom!
Dafür aber diese Galerie - Danubiana - ist immer der Reise wert. Schon zum fünften Mal da!
Návšteva tejto galérie na poloostrove na Dunaji je prekrásny zážitok, odmena za všetky príkoria cesty...
Auch die holländische Königin war da - der Gründer der Galerie ist aus ihrem Reich…
Založil ju Holanďan, tak samozrejme ich kráľovná nesmie chýbať...
...und viele Kinder auch - und da geblieben! A detičky nesmia nikde chýbať...
Teil der Besichtigung - es ist ein Muss! Donau, da wie ein Meer, Schiffchen, Kaffee…super oddych s výhľadom.
Im Hotel: Auf dem Becher Anschrift - etwa - "bin freundlich, liebevoll, sorglich". Den habe ich bekommen von unbekannter charmanter Kellnerin, als sie mich wohl total erschöpft vor einem Buchladen beobachtet hatte. Sie kam über die Strasse, Becher mit Eis und Wasser, sehr nett!
Čašníčka vybehla extra z reštaurácie s pohárom ľadovej vody, aby ma zachránila pred uschnutím, veľmi milé gesto...
Auch diese Dusch-Toren, dieses da vor unserem ehemaligen Studententreff, ehemals eine Milchbar, heute McDonalds, leider. Signifikant! Alles Gute wird amerikanisiert, verschwindet wegen des Gewinns...(Hut trage ich sonst nie im Leben, es war höllisch heiss!!! S. folge.)
Všade sprchy, aj pred bývalým mliečnym barom, kde sme ako študenti jedávali, pred starou operou. Nikdy nenosievam klobúk, ale bolo prekliate teplo.
Damit hebe ich meinen Hut zum Abschied und bis später. Kolega zvaný "Schöner Nahzi", bratislavský originál, spieval falsettovým hlasom po cukrárňach za zákusky, bol veľmi upravený a úctivý "pán"




vyznanie?

6. října 2019 v 12:01 | King Rucola
Starec otvoril zahmlené okienka
za nimi v opare hmly norí sa jeho starenka
je časom taká štíhla
ak pritúli sa ako by ho pichla ihla

Beda, čo to vyvádza starenka?
Necudne vyťahuje sa jej sukienka!
Riť obrovskú cpe do okienka,
tú dostala od prírody do vienka…

Len čo starenka sa obnaží,
neha starca ovlaží,
radostne rúčkami sťa bábätko tlieska,
starenka v rytme vrtí sa ako na udici zapichnutá štíhla trieska

Úžasom onemená treska
v spektakli tom vrieska
obdivujú davy i s treskou starenku,
keď odhodila sukienku…

Nechala starenka suknicu ležať,
splašený starček začal bežať.
starenka na ceste leží.
starec za ňou beží...ešte stále!

EPILOG BEZ RYBY:

Nerozumný to starec - to môže byť nielen básne, lež aj jeho koniec!





Sviatok má Viera!

5. října 2019 v 11:06 | King Rucola
Osobne som intímnejšie - nesprávny výraz! -, dôraznejšie alebo podrobnejšie, poznal doteraz len asi tri Viery, maximálne päť, viac ich si celkom určite nebolo. Dnes majú teda meniny, ich sviatok, a ja nemám komu gratulovať, hĺbal hlboko v kresle zaborený Alois.

Alois Gazdag, najmladší zo štyroch bratov, sedel opustený a pozoroval nehybnú stenu prvej poriadnej jesennej hmly. Ani lístoček pralesu pod oknom sa nehol, onedlho nebude mať žiadny z nich príležitosť plachtiť pod nárazmi severáku ohlasujúceho zimu. Suché listy budú víriť po asfalte kým ich nepremôže dažď alebo nezasype sneh. Zvyšky odbaveného uragánu od Azorských ostrovov dnes prestali pohrávať stromami, vejú len v Alojzovej hlave, zvírené útržky spomienok na víchrice dávno utíšené, minulé. Odbavené, vybavené - nie, odbavené!

"Skutočne boli odbavené? Tie Viery. Chcem veriť, že boli, rád by som si to tak myslel.

Prvá, s tou bol asi najdlhšie, tá snáď aj bola, ale tie ostatné, na tie sa poriadne ani nepamätám, tej najmladšej som tuším kúpil na púti v Domažliciach perníkové srdce, volala ma 'môj mužíček'! Ešte dnes mi vystupuje červeň do tváre, trochu sa hanbím. Čo sa z nich po tých rokoch asi stalo?" Takéto nie príliš originálne pochmúrne myšlienky sa miesili mozgom Alojzovým, na melancholickej nálade šedivého rána neubrali.

Tá prvá Viera bola hodná svojho mena. Hovorili o nej s kamošmi, že má síce ksicht ako lopatu, ale ináč to bola poriadna sexbomba. Dalo sa ľahko uveriť, čo to jej výborne stavané telo sľubovalo. Kto mohol, ten sa pokúšal, vyškrabať sa na jej lôžko. Na poschodových posteliach ubikácie, kde brigádnici prespávali, trónila hore, ako božstvo na improvizovanom Olympe. Väčšina potentných hriešnikov bola zmetená z hory snov, vsiaknuto vrazená, pohltená, do tvrdej dlážky reality neútulnej miestnosti, zmätená neuspokojivým vývojom, tápali nad nespravodlivým osudom zmetencov umelého včelieho roja. V tom veku sa chcel vlastne každý nejako rozmnožovať. Ako tie usilovné včeličky. No Alojza to ku podivu obišlo.

Hoci ani nemal vieru dostal Vieru!

Ešte neskôr dostal telefonickú správu od Viery L., svojej kolegyne, ktorú vo výpočte zabudol. Ďakovala mu za tých akademikov, prevážne profesorov univerzity, ktorých jej Alojz poslal, aby jej odhrabávali tohto roku príliš skoro čerstvo napadnutý sneh a prišli pritom na iné myšlienky, než je globálne oteplovanie...

slepá viera

3. října 2019 v 10:06 | King Rucola
Všetci, všetky ma majú radi, chcú ma! To verím. Celkom naslepo to verím! Mám početné dôkazy...

"Poď zlatíčko, miláčik, ponáhlaj. Neviem sa už dočkať, som navždy tvoja Lorelei, ver mi srdce moje jedinné!"

Kam vedie slepá viera? A tučná Viera - alias Lorelaj?

Verím v boha...

2. října 2019 v 12:38 | King Rucola
Verím v boha - začína tak v mladosti naučená motlitba. Ich glaube an Gott, nemecky.

C'EST LA VIE!
...a je! Kus mladosti je zase preč. Škoda, zostáva len smútok...

sám spoločne

1. října 2019 v 8:08 | King Rucola
Motto:
«Sie banden uns jeden an einen Stein, und wir waren drei, doch jeder allein; wir konnten keinen Schritt weit gehen, keiner des andern Antlitz sehn» (Citát z básne lorda Byrona "The Prisoner of Chillon")

Verím, že lepšie záchody som nikde na svete nevidel. Stredoveký "hightech" si to kľudne rozdá s ktorýmkoľvek splachovacím sterilným hajzlom dneška.

Našim súčasným záchodom nepomôže ani elektrická sprcha, ani perfektná klimatizácia, ani vyhrievaná doska zo zlata, kvetiny a knižnička, ba ani len samo zatvárajúce sa dvere, alebo výnimočne opäť fungujúce diaľkové ovládanie...

Aj keby sa dnešní dizajneri pretrhli, prirodzenú architektúru latrín vysoko nad ženevským jazerom na švajčiarskom zámku Chillon, pár kilometrov od Montreux, nedosiahnu, neporazia. Keby sa podarilo k tej osnove tesne priblížiť, ešte vždy by chýbala oná tajomná romantika, ten magický duch, ktorý z tých dvojitých otvorov dýcha, ktorý prináša čerstvý vánok od jazera, ktore zeleno svetielkuje v hĺbke, ako tam omýva tie vysoké múry pevnosti.

Väzeň Francois Bonivard, ktorého utrpenie Lord Byron v svojej básni ospieval, bol prior zo Ženevy, ktorý bojoval za samostatnosť proti nadvláde Savojska a za reformáciu. Bol prikovaný i so svojimi dvomi bratmi k múrom zámku, kde sa musel prizerať ich smrti. Smutné, ale tak to vo svete chodí.

"...boli sme traja, no každý sám", hovorí básnik, nemohli vidieť ani len tváre svojich bratov-spoluväzňov.

Aspoň taký trest schopným užívateľom týchto skvostných zariadení dnes nehrozí. Sedieť sa dá pekne v páre a radosť, spokojnosť zo spoločne vykonaného diela je bezrozmerná! To je pravý "Gesamtkunstwerk", súhrné umelecké dielo...