NULLA DIES SINE LINEA

Červenec 2019

idú alebo neidú

27. července 2019 v 18:18 | King Rucola
komentáre? Me už zase nejdú, vraj SPAM, aj na vlastnom blogu... Som halt "sebospamer", nie?

Oslavný skoro nekrológ

25. července 2019 v 8:00 | King Rucola
Muselo to byť tak okolo trištvrte na šesť. Jakab rozospatý usŕkal pomarančovú šťavu. Má teda piť dnes alkohol, či nie? Už takmer tri roky je suchý, ale dnes tie narodeniny...Všetci tvrdia, ako je to výborné, keď tak dlho nefajčí a nepije, lenže on sa začína pomaly nudiť.

Do ticha svitania - už je zjavne vidieť, ako sa dni začínajú krátiť, hoci je Hochsommer, aj tie teploty sú rekordné - niečo v dome so strašným rachotom padlo. Jakabom to síce ani len nehlo, ale v duchu sa čudoval, čo to mohlo byť. Pokial išlo o čiernych návštevníkov, nevedel si ich predstaviť. Všetky mačky boli zavčasu vyhnané, iní ľudia už dávno spali, keď Jakab zatváral svoju chalúpku na noc. Ale to "niečo" buchlo dole, na prízemí, jemu sa nechcelo tak skoro zliezť do obyvačky alebo hľadať to niečo v bordeli kuchyne, tak popíjal svoj džús ďalej.

"Do kelu", zvolal nehlasne vo vírivom prúde asociatívnych myšlienok, "veď to mám dnes práve narodeniny! A aj zároveň meniny. To sa asi hlási moja mama tam kdesi z druhého sveta. Veď jej patrí tá hlavná zásluha, že ma v takom vysokom veku ešte priniesla na svet. Asi malá hlučná pripomienka, aby som aj ich dvoch dnes chválil, oslavoval. Fotrík mal vtedy už šesťdesiat, mama štyridsať. No v tých časoch hotový prírodný zázrak…"

To by bol býval ten správny okamih, kedy by sa patrilo zapáliť cigaretu. Dumal by potom ďalej, spriadal ďalšie konšpiratívne teórie o možnej príčine toho tajomného, neobjednaného zvuku z prízemia.

"Možno sa mama jeduje v hrobe, vytáčajú ju myšlienky, ako ma obabrali s tým dedičstvom. Zrejme teraz pod zemou tak silno rotuje, možno chce prísť tie veci urovnať", myslel si Jakab.

Vstal a neistými krokmi zdolal tých pár krôčkov do kúpeľne bez palíc. Musí si zvykať chodiť bez nich, vtľkala mu do hlavy jeho terapojtka, ktorá mala náhodou včera tiež narodeniny, spolu trochu oslavovali.

"Asi predsa škoda, že som už taký starý. Na hrátky s čertom - či už o dedičstvo, či už o tú mladú príjemnú ošetrovateľku - cítim sa práve dnešný deň príliš starý.
Ale ako sa to zase hovorieva? 'Starý ale jarý'!!!"
"Mladý pánko, kam to ydete? Zeberte si aspoň tje vaše tyčky-palyčky, ja po vás upratúvat nebudem! A taký neoblečení - móšete sa hmabit", kričí hrobárka.

"Ach milostivá pani: Ja tuto len k 'Slovákovi'* na stojáka, jednu cigaretku a borovičku, viete, mám dnes narodeniny. Práve sto rokov bez dvadsať štyroch - také okrúhle jubileum, viete. Veď ja sa za dvadsať-tridsať rokov možno vrátim…", odvetil utečenec.

(*Slovák bola drevená búda-krčma takmer pri vchode do cintorína na Slávičom údolí)

klíma oteplovanie a dôsledky

17. července 2019 v 8:45 | King Rucola
Vdova blondýna u pohrebnej služby:

"Dnes má byť strašne teplo. Viete - globálne oteplovanie a tak. Pohrebný obrad sa koná bohužiaľ ale až zajtra. Môžete mi tú urnu dovtedy dať do ľadničky, aby sa nám nebožtík neskazil v tom teple?"

ný, natý itý, ičitý...

16. července 2019 v 22:36 | King Rucola
Dnes ráno v rádiu: Švajčiarska rodina letí na prázdniny na Honolulu. Majú zlé svedomia a tak dobrovoľne zaplatia CHF 350 - tristopäťdesiat frankov - za "vyprodukovaný" CO 2!
"Čo? Za jednu fazuľovú polievku 350 euro? Ste sa už úplne zbláznili?!?"
"Prepáčte pane, ale to je už inkluzíve odvodu za tie plyny, hlavne ten céó dva, ktoré po polievke vyprdíte…"

Čierny jazdec, biele myšlienky...

15. července 2019 v 11:31 | King Rucola
(pokračovanie z minulej hlúposti do ešte väčšej blbosti!)

Hrôzu naháňajúce kone brázdia pusztou dolnodunajskou. Rýchlo vyprchajú chúťky na sex, zvrátené i normálne, domáci alebo susedský…Je to šialený boj o prežitie, ženie čiernych jazdcov do šialenstva, krkolomne sa snažia recitáciou udržať v sedle.

Súlož načierno - zabudni to, ak je ti život milý...

Čierny jazdec, napriek snahe zhodený v divokom cvale, untonul v hlbinách nedávno vybudovaného hipodrómu, kde nešťastnou náhodou prepychové močariska k osvieženiu majetného publika postavené boli.

Vdova usadne na záchodový trón, ladne stiahne pyžamové nohavice, presne tie isté pohyby, miliónom ľudí vlastné. Okrem tých niekde v Nepale, či kde to bolo, ktorí nosia rozstrihnuté nohavice a nutné potreby vykonajú jednoduchým čupnutím, spustením sa kdesi v kúte do drepu, na bobok, vypustia, znechajú hocikde ich bobok...Jakab sa na to musí pozerať, nemusí, ak včas zosadne z bicykla a odvráti tvár. Ale prevážne pokračuje v pedálovaní ako Sagan v tej etape Tour de France, ktorú výborne vyhral. Vdova pootvorí okno, umýva si ruky. Ako Pilat ponský. Potom vdova zmizne v spálni, kam Gazdag dobre nevidí a cvičí pilates. Aby sa asi pešo vedela vyškrabať na Pilatus pri Lucerne, aby nemusela zobrať klasickú zubačku, tá je už medzitým rokmi dosť drahá, zľava pre vdovy nikde.

Dnes je iný deň, iný, než aký bol včera. To je normálne, logické. "Ako nikdy nevstúpiš do tej istej rieky, tak podobne nemáš šancu, aby sa deň podobal dňu ako vajco k vajcu", filozofoval rozclivený Jakab, na ktorého padal nečakane smútok. Bol to opäť deň pre pravidlo písania čiarky pred "a" v zmysle "ale", presne ako to bolo včera: "Je krásne počasie, a nebude krásna nálada…"

"Anita, poď sem!", volal Jakab na svoju prvú manželku.
"No čo chceš?",- nevrlo sa ozvala niekde zdola, asi z kuchyne.
"Nebaví ma to tu dnes, vyrazíme niekam?" - Anita ožila, radostne prekvapená. "Poďme do lesa", navrhla.
"Neviem ešte kam, ale pôjdem, okay? "
"Počúvaj", pokračovala roztúžená Anita, "urobíme si picknick, "niekde pri vode…
Keď pes sa opije, zmizne do inej galaxie
Naje sa tam dobre - plaví na plti po hornej Odre
Múdrosť som časom nabudola,
Vety ďalšie práve zabudla…, hovorí aj ten pes, čo z vody má už des," pokračovala bujne, hravo, roztopášne Anita.
"Počuj teraz zase mňa", ozval sa Jakab.
"Po tebe prišla Alena
to veru bola dobrá žena,
ukazovala stále stehna, riť i kolena,
to bola taká móda,
mini sa nosili, chlapci baby kosili,
toť pre Alenu moja óda.
Bola značne znavená,
skončila dobre zmorená, tá Alena.
Padla na zem - priamo na kolena!", zakončil Jakab.

"Bola to asi dobrá koza, zapriahla sa do každého voza.*

keď nažrala sa dobre, plavila sa tiež po Odre.
A keď sa trochu napila, skončila vo vieche v Modre!", komentovala Anita svoju predchodkyňu.
"To hovoríš len ty, Anita, to je vec, čo mňa sa už dnes netýka", odrecitoval Jakab na oplátku.

Vzali sa za ruky a vyšli do slnečného dňa, počasie im žičilo, a nálada na bode mrazu. Veď ako? Federer po hrdinskom boji nevyhral...

* čím toto písmo vzniklo je mi záhadou...

Aj my ženy chceme!

14. července 2019 v 9:18 | King Rucola
Slobodu, rovnosť, bratstvo - stojí v znaku francúzskej republiky. Liberté, égalité, fraternité.

Pozorujem svetosiahle, možno najmenej vo Francúzsku, že to heslo sa mení podľa potreby.
Hlavne tzv. emance, ženy túžiace po tom "egalité" majú s týmto starodávnym sloganom ťažkosti.

Ale ženy, ktoré ešte zostali ženami a chcú veci, ktoré im priateľský vzťah s mužmi občas skýta, si pridali k heslo dôležitý veľavravný dodatok: Liberté, égalité, fraternité "mais pas d'incestes!"

Bratstvo ano, ale nie "s bratom", to by nebolo až tak funkčné…Bratstvo bez incestu.

Sexuálne sa to dá teda nejako vyriešiť. Horšie je to - o slobode radšej ani nehovorím, tá je bez peňazí aj tak len utópia! - s tou rovnosťou, rovnoprávnosťou!

Ženičkám sa znechcelo dlhé stáročia trénované otroctvo pod dobrotivými členmi opačného pohlavia, ktoré až na pár výnimiek väčšine ľudstva vlastne vyhovovalo, aspoň čiastočne, aspoň ako časť gentlemen agreement, naďalej trpieť a bez toho, že by obliekli žlté vesty, ako je to teraz vo Francúzsku aktuálne, hlboko už pre Gretkou Thunbergovou a jej piatkovými blicovačkami výučby, sa vrhli svojvoľne do politiky.

Tu teda vyžadujú na plnú hubu tzv. rovnoprávnosť. Aj vo vedení, čo robili doteraz? Viedli.


Teraz chcú byť aj oficiálne šéfkami. Ale rodenie detí si nechávajú pre seba. Šéfovať chcú ako chlapi. To je pochopiteľná túžba, keď si láskavo premietneme pred duševným zrakom tie nekonečné rady s útrpnými ksichtami pre ženským WC…

Začnime teda...

Tak vpravo alebo vľavo?

13. července 2019 v 23:11 | King Rucola
Jakob Gazdag sedel pri stolíku za oknom a dumal, čo s tým nešťastným dňom podniknúť. Bol to deň, kedy sa aj v slovenčine píše, kladie čiarka, pred písmeno "A". Jakab si túto výnimku pamätal ešte zo strednej školy, zostala mu vrytá ako vráska na čele: "Mračí sa, a pršať nebude." Inú vetu, iný príklad mu nebol známy, tento nikdy nezabudol a často sa mu vracal ako neodbytný refrén, ktorý nepotreboval, nechcel počuť, ktorý však nástojčivo trval na svojom práve.

Práve taký deň, práve také počasie. Ani ryba, ani rak. To na vrchole leta. Teplo, nie dusno, šedivé nebo, žiadny dážď vo výhľade. Aj výhľad z okna bez jasných kontúr. Všade len zeleň. Po horúcej jari dobré dávky vody a nielen burina bujnela ako utrhnutá od reťaze. "Čo by tak mal robiť?", túto otázku si kládol ako perpetum mobile.

Gazdag - ako už meno samo hovorí - bol bohatý. Aspoň kedysi. Pracovať nemusel, záujmy, ako nejaké koníčky nemal, nepoznal, na živé kone už nesadal, nemal ich príliš rád a oni jeho takisto nie, už kvôli jeho niekdajšej váhe ho radi zhadzovali, tak uzavreli nepísaný pakt vzájomného ignorovania, respektíve prísnej tolerancie, oni i Jakab rešpektovali svoje sily, schopnosti, svoj vlastný odbor definície. Každý na svojom piesočku, kone na cvičnom dvore, pri "longieren", pri výcviku na dlhej uzde, keď behajú do kruhu ako blbé a Jakab zase za počítačom, keď nezmyselne trieska do klávesnice ako pochabý hlúpy clown v manéži treťoradého cirkusu v nádeji, že nevyľaká malé deti.
Vraj najväčšia koňská socha Europy. Asi ušiel znudený od longovania.
(Foto manželka Dra Max. de Bila, toto leto.)

Kedysi dávno sa síce o Jakaba obtrelo čosi ako hobby, ale poriadna vášeň ani z toho nebola. Po mozgovej príhode musel - zakázali mu to aspoň dočasne - aj s tou akoby záľubou prestať. Vôbec - v Jakabovom životopise sa ťažko nájde niečo, o čom by sa dalo povedať, že toto robil s absolútnym, totálnym nasadením, radosťou, odovzdaním, vášňou. Predmet jeho takmer koníčka odpočíval v kôlni za domom, na záhrade, skrytý pod prachom zanesenou plachtou, ktorá akoby ukrývala ohanbie človeka pristihnutého v kúpeľni.

Bol to teda deň, kedy sa dáva aj pred hlásku "a" čiarka. Zrak mu putoval na fasádu malých radových domčekov na ľavej strane a kontrolný pohľad vrhnutý na dom napravo, kde dúfal uvidieť tú novú prisťahovanú susedu. Tú videl zatiaľ len dva razy a už sa mu veľmi páčila. Kopala intenzívne na malej záhradke ich atiky. Nejaké kríky, ktoré neskôr v horúcom lete vyschli, pretože novoprisťahovalci po sťahovaní zmizli na zotavnie niekam preč, prázdniny. Zdola, keď ju pri práci pozoroval v tých voľných šortkách, sa sľubne ukazovali ako ukončenie dlhých pevných nôh rajcovné nohavičky. Dlhé bronzové vlasy stiahnuté do chvosta lietali, naskakovali v rytme úderov krompáča. "Konečne poriadni susedia…", usmial sa Gazdag pri tejto podívanej… Pretože oni boli teraz preč, nebolo na pravej strane nič zváštneho vidieť, len tí obvyklí červíci, ktorí olupovali lístočky svojich záhradiek, aby rástli pekne v rade. Ako hovorieva kolega Hedvíček obyčajní "přizdisráči"!

Pohľad na úbohé domky bývalých zamestnancov zašlej papierne skýtali ponad ich strechy panorámu najvyššieho vrcholu mesta. Plazili sa na jeho úpätí ako bezmajetné sirôtky. Ale dnes je už aj o tieto chalúpky dračka. Architekti nestačia pokračovať s modernizovaním. Poloha, poloha v meste…to je to, čo sa ráta.

Preto možno je tá ľavá strana plná života. Pred Jakabovým zrakom sa ľudia kúpu, náhlia do práce. Len tá vdova má čas. Starostlivo sa za kúpelenským oblokom vyzlečie a ponúkne mu svoje vyschnuté prsia. Vytiera si ich vlhkou handričkou, zjavne zvyk z časov, keď vaňa bola ešte luxus. Jej muž umrel na Anjelských schodoch vo večnom meste, hoci nebol zďaleka anjel. Často sa s Gazdagom hádavali, on nechcel prijať u Jakaba miesto domovníka, ale neustále reklamoval neporiadok, kypiaci porast v záhradke, neporiadok a tak u Gazdagovcov. Sám by ale ani po zaplatení prstom nepohol, len hubu otvárať...Liezol mu na nervy a Jakab ich často akoby náhodou pri zavlažovaní svojho pozemku postriekal hadicou, keď pochodovali ako párik holúbkov okolo neho svorne do dňa. Aspoň malá satisfakcia.

Teraz teda ukájal svoju perverzitu na vdove s výzorom typickej bosorky z ilustrácie rozprávky, či kreslenej, či vo filme. Gazdag totiž rýchlo pochopil, že aj tie najvyschnutejšie devy pri plení buriny otrčia jednému čosi, čo by sa dalo nazvať pôvabný zadok…

Vpravo alebo vľavo, otázka zostáva…rozhodni sa, ak môžeš!

(pokračovanie)