NULLA DIES SINE LINEA

Únor 2019

Neomyľný recept!

19. února 2019 v 8:08 | King Rucola
Neprečítal som pozorne, len informatívne preletel, aby som vedel aspoň približne, čo je teda vo veci. Preto neviem, nakoľko je tento citát presný. Vraj 49. súra Koránu hovorí - to si preto potom dávajú rôzne jazdecké spolky, kluby, ako motto -: "Kto šťastie sveta honí nájde ho na chrbte koní!"

Okay! Ja to potvrdiť nemôžem, čo sa mňa týka, bol som zakaždým už relatívne na vrchole šťastia, keď som nemusel byť na vrchole koňa a konečne som mohol z neho zliezť. Lenže toto je môj veľmi subjektívny postoj a tú súru, jej tézu, vonkoncom nevyvracia, indirekt vlastne podporuje…

Stretávam ich pri mojom dennom tréningu, sú neodmysliteľnou časťou mojej terapie. Úžasne dôstojne sa záhadne vynoria tam, kde ich človek najmenej očakáva, plynú časom nedbajúc sekundové ručičky, keby sa nesunuli tak zemito, dalo by sa povedať, že sa vznáčajú ako dáky nezvučný "Hovercraft", vôbec, keby bola okolo tá hmla a rozbúrené vlny namiesto slnkom rozpáleného cestného asfaltu, hneď by sa núkalo prirovnanie alebo asociácia s povestným korábom menom ( Richrd Wagner, opera, napr.) "Bludný holanďan" - a toto pomenovanie doslov sedí! - oni sü totiž naskutku púštne lode, koráby púšte, ako sa mierne pohupujú s pyšne zdvihnutou hlavou, hlbokými rozumnými očami bez obzerania sa na užasnuté diváctvo, ktoré sa ženie do zoo, naproti univerzitnému štadiónu, kde denným plazenim hladám v tréningu stratené šťastie ja.

Mne, spotenému ubolenému nízkemu s námahou bojujúcemu nehodnému plazu zostáva len ich úctivo pozdraviť, popriať úspešný, šťastný deň a neprestať dúfať, že jedného dňa…
ma poslúchnu!

A ja tak takz konečne nájdem šťastie...

Klec jako paradox!

17. února 2019 v 20:13 | King Rucola
"Tak máme po ptákách", povzdychla si Pamila Gazdagová.
"Copak, copak, paní? Ulítli vám holuby?"
"Holuby zrovna né, ale ten ptáček, co byl v tam kleci. Ještě aspoň tá klec zůstala!"


"No jo, snad je trochu velká, ale to se nějak spraví…", zastonala paní Gazdagová, žena Jakabova.

Hrozba slobody!

15. února 2019 v 18:52 | King Rucola
Vtáčik uletel - niekto nechal otvorenú bránku. Ktorá kočka to bola? Ktorá sa na vtáka ulakomila?

Dúfajme, že je ešte živý, zdravý a nás z dialky zdraví!

Valentin a jeho dar!

14. února 2019 v 12:04 | King Rucola
Zu dem Valentinstag ein gebratenes Herz, damit es nie kalt sein dürfte!
Aby valentínske srdce nikdy nevychladlo...

In Liebe

Zlatá klietka

13. února 2019 v 12:13 | King Rucola
Vlastne som to nikdy nechcel. Neplánoval ani na minutku. Jednak plánovať neviem a ani nechcem, keď sa jedná o mňa, jednak je život nabitý absurditami, alebo ak chcete aj paradoxami, ktoré sa vymyslieť nedajú, kde tam potom naplánovať. Ja som to jednoducho nikdy nechcel. Skôr som si myslel Kanada. Ona - mladá a bujná, ešte dobrodružná? - mala Austráliu vo vizíre, sused zmizol do Južnej Afriky ešte pred Mandelom a nevedel si to vynachváliť. Paradoxne sme zostali trčať práve tu, kde nebolo ani stopy po tých bujných predstavách, snoch.

Zabalili nás do vaty, nasľubovali všeličo a mňa - nadržného mladého divého zajaca, dychtivého po zážitkoch - chytili na štúdium, plat, pohodu, lenivosť, blahobyt.

Ako som sa ocitol v zlatej klietke som ani nezbadal...

Pre tých, ktorí čítajú nemecky je tu reč, ktorú predniesol slávny švajčiarsky spisovateľ Friedrich Dürenmatt z príležitosti udelenia ceny Gottlieb Dutweiler prezidentovi mladej československej republiky, Václavovi Havlovi v roku 1990, 22. novembra na tému
"Die Schweiz - ein Gefängnis"*
ktorá pocopiteľne vzbudila búrku protestov - ale je to čiastočne tak. Taký paradox! Zlatá klietka...


*"Švajčiarsko - jedno v§zenie"

dospievať!

10. února 2019 v 7:25 | King Rucola
Tak ako je to vlastne s tým dospievaním? Budím sa často v hodine vlkov a odkedy sa jej snívalo o me, myslím len na ňu. Budím sa a bdím. во сне это или наяву, myslím si, pretože ju fyzicky cítim, hoci viem, že je to absurdné. Ale čo mám s tým robiť? Aby taká mladá krásna svieža žena priznala a dobrovoľne doznala, že snívala ona o me? To ma položilo. Snívala o mne, starom plesnivom obtlstlom cvokovi s umelými zubami a smradlavými guľami, to je trochu silná káva. Tomu nemôžem uveriť, to musí byť sen...

Mladá, pružná, pohyblivá, veselá, jej zvonivý smiech aj mŕtveho by zobudil. Mňa budí pravideľne v hodinu vlkov, čo ma necháva zamýšlať sa nad tým dospievaním. Či som už skutočne dospel tak ďaleko, že som skutočne už dospieval? Dospievam, labutiu pieseň dokončím a koniec?

Ale čo bude s tymi tisíckami vecí, ktoré som chcel a už nikdy neurobím? Tie knihy, ktoré už nikdy nenapíšem, tie ženy, ktoré už nikdy nespoznám, tie začaté projekty, ktoré nedokončím, všetky tie dobroty, ktoré už teraz nechávam ležať bokom nenačaté, tie bolesti, ktoré už nevyliečim?

To potom radšej nedospievam, zostanem malý chlapec s jeho nevinnými snami: во сне это или наяву…

Upaľovanie kníh značilo každú novú epochu...Knihy takých obľúbených autorov ako som ja sám prídu prvé na radu a samotní autori následujú hneď, aby sa využila energia ohňa, lacno získaná nekonečnými zdrojmi horiacich popísaných, znásilnených stránok papiera od nekonečných grafomanov, pardon, autorov...

Už to bude, už dospievam...

5. února 2019 v 11:41 | King Rucola
Dospieval som. Bohužiaľ si nepamätám ten rok, kedy sa uskutočnil tento krok. Ale viem ten deň. Bol to veľký deň, kedy som sa v neistote - nie som prísne vzaté príliš horlivý veriaci -, aby som sa nedopustil veľkého hriechu, (hriechy bývavali vtedy aj smrteľné) vzdal onannie.

Takže na chvíľku som dospieval a v osamelom tichu kúpeľne mi padlo do očí bratovo holiace náčinie. Môj o hodne starší brat bol práve u nás na návšteve, sviatky, Veľká noc. Preto viem aj ten deň môjho dospievania presne, len ten rok som bohužiaľ nezaregistroval…

Bol to Veľký piatok, Karfreitag, najsmutnejší katolícky sviatok, kedy som sa asi z nedostatku iného rozptýlenia rozhodol podľahnúť dávnemu pokušeniu, vyskúšať si holenie. Nie honenie, ako sa často onania nazýva, to som medzitým skúšať nemusel, to som ovládal. Ozajstné holenie, lebo do ozajstného sexuálneho činu bolo ešte neurčito. Ale silná túžba dospievať už bola všadeprítomná. Zneužil - podvedomá príprava na budúce zneužívania? - som na to bratovu štetku, žiletku, strojček, mydlo, kolínsku, cítil, som sa ako tenor na javisku, ktorý ťažkú áriu úspešne a bez chyby dospieval a po okamihu tichu očakával výbuch potlesku, ovácií, výkrikov bravo…

Nikto si tú moju námahu, to snaženie nevšimol, až pri slávnostnej sviatkovej večeri hovorí môj brat tak do vetra síce, ale s podozrievavým podtónom, či som sa vraj náhodou neoholil. Jediný, čo si to moje dospievanie vôbec všimol! Asi zistil, že som zneužil jeho toaletné nástroje. Celý ten zložitý rituál pre kočku…("Der ganze Aufwand für die Katz!", ako by povedal sused za oknom kúpeľne, odkial som videl kopce pre rakúskym Hainburgom, vtedy ešte aj s tou železnou oponou…)

O čo jednoduchšie to majú tie kočky! Dospievajü hneď potom, čo tú tužku na obočie strčia inde než na vyholené obočie! Nech mi niekto ešte hovorí niečo o emancipácii a o "me too"!
"Mal by sa mal konečne začať holiť. Myslím, že už si dospelý dosť, dávno si už dospieval…"

N.B.
(Holenie nenahradí mladosť, nedodá dospelosť - ale onaniu určite nenahradí, lebo je to onania sama osebe, par exellence…)