NULLA DIES SINE LINEA

Leden 2019

..lebo táto kresba to potrebuje!

31. ledna 2019 v 12:13 | King Rucola
Sú kresby, obrazy, ktoré sú tak dobré, že hovoria sami za seba, nepotrebujú vysvetlenie, na porozumenie - ak by bolo niečo nejasné - treba, podľa tuším Friedricha Engelsa, tak maximálne vraj stoličku, rozumej čas.

Ale celá kompánia kresieb potrebuje aj slovo, respektíve sa so slovom direkt hrá, text ilustruje, na texte stavá a tak sa nepriamo literatúrou stáva, alebo témy napísané znázorňuje, vysvetľuje.

Recipročne text často vysvetľuje kresbu, takže písať je pre kreatívneho človeka nevyhnutné.
Tento príklad tvorby sa bohužiaľ bez textu neobíde, interpretácia obrázku nie je jednoznačná.

Je to nedokonalosť, neschopnosť autora a preto musím - či chcem, či nechcem - písať.

A ja chcem písať!!! (Keď už halt neviem spievať!)

PS: Ostatne ten text je asi takto - jedna z mnohých variácii -, ako som sa to kedysi dávno učil ja, jeden z mnohých variantov, ako sa to tuším hovorí spisovne dnes. Ale reč sa stále vyvíja, ako človek stále starne…

Text:

"Vlčkovia moji drahí, nemám pre vás nič. Ale viem, že ten pán vzadu má aspoň malú klobásku…"

Podobnosť čiste náhodná!

30. ledna 2019 v 13:12 | King Rucola
Pretože našťastie kreslené hieroglyfy už nepoužívame, môžem aspoň písať.
Píšem, lebo kresliť neviem!

Maliar a model, podobnosť štetcov chcená, ale čiste náhodná...

Prečo Aljoška, prečo?

29. ledna 2019 v 12:49 | King Rucola
Prečo píšem? Pretože nemôžem rozprávať…maximálne by som mohol huhňať!


Osud tejto planéty je vyriešený!

26. ledna 2019 v 19:34 | King Rucola
Včera prišla inšpirácia. Už je to jasné. Osud tejto planéty je rúžový. Hladom a zimou nikto neumrie, tento svet najmenej...Všetko je v najväčšom poriadku.
V tej svetoznámej univerzitnej klinike v Curychu vyberali jednej dáme, ktorá akútne cez noc ohluchla, ako prvú terapiu, ušný maz. Jej sprievodca - pretože niekto jej musel prekladať, aby vedela, čo treba robiť - pripravil pre istotu chlebík, aby bolo tá masť, to drahocené sádlo, neskončila v odpadkovom vedre. Len na cibuľu zabudol, mastný chlieb s cibuľkou - obľúbená exotická dobrôtka. Ešte tak kyslé uhorky, par exellence naložené s cesnakom - pohádka!

Všetci na tejto zemeguli mali už po krk plýtvania jedlom, vodou a kúrením. Spôsob získavania tuku sa osvedčil, uší je na tomto svete dosť a nikto nebude musieť hladovať. Klíma a ľudia sa už dostatočne oteplujú - ergo mrznúť nebudeme, hladovať vôbec nie a smäd ľahko uhasime -, ak by vypukol nedostatok vody tak tu máme moc na pomoc moč...

Zatmenie

21. ledna 2019 v 22:46 | King Rucola
Tak som s veľkou nádejou vstal, takmer celú noc čakal - a nedočkal sa…
Číhanie na tzv. "Blutmond" - krvavý alebo červený mesiac, počas dnešného zatmenia mesiaca.

Skoro bez prestávky som čakal na ten povestný "Blutmond", ale obloha sa predsa zatiahla a ani krvavý ani iný mesiac, ani len mesiačky sa neukázali.

Tak som sa stal prvý raz otcom...

ako teda?

19. ledna 2019 v 23:58 | King Rucola
"Tak ako to máš s tým CO2?"

"Normálne! Myslíš si snáď o mne, že som krava?"

Cukrovka

17. ledna 2019 v 10:42 | King Rucola
Prepáč mi moju zvedavosť, ale nedá mi to. Počúvaj starý, ty máš takú sladkú manželku. Nehrozi ti náhodou diabetis? Ako to s tým cholesterolom organizuješ, keď je taká sladká?

No vyhýbam sa prejedaniu z nej kde sa len dá. V roku uhorky to je jednoduchšie s tymi šťavami...

Treba vedieť, byť zvedavý!

16. ledna 2019 v 16:11 | King Rucola
Už dho neboli tak zasypaní. Moja trenérka hovorí, že u nich v Rakúsku nikdy od merania sneženia. V Bavorsku ľudia lozia po strechách a odhadzujú snehové masy, aby sa im nezvalili stropy do postelí, lebo sneh je studený a mokrý…Vo Švajčiarsku sedia za pecou a cpú sa s fondue alebo raclette, horské dedinky zaváňajú teplým syrom.

My si tu dole v meste zatiaľ hovieme pri znesitešných teplotách a suchých cestách v snoch o príchodu jari. Len pár hlupákov sa nerozmyslene vydá na cestu, aby skončili pred bariérami uzavretých horských ciest. Pri trochu šťastia, ak mohli ešte v jazde pokračovať, narazia na podivnú tabuľu so šmatlavo nakresleným kolesom, potiahnutým niečím, čo im pripomína ostnatý drát. Dobroprajní domáci vysvetlia láskavo týmto cudzincom z poddunajkej nížiny, kde takú tabuľu ešte nikdy nevideli, že sa jedná o dopravnú značku, ktorá hovorí, že obutie snehových reťazí na kolesá auta je povinné…

Vyjavený šofér z nížiny sa ozval:
"To by ma any vo sne nenapadlo, barátom, bisťuboha, retaze povyné by ma nenapadlo any ve vjeche pri výne. Any pred, any po výne! Šak načo tam retase, há?"

"Panyčko, dajú tú retaz, ten ich náchrdelnýk sem, tje ostatné šperky a prstene nepotrebujem, tje si móšte nechat, ale tú retas dolu z krku, tú potrebujeme na afto!", zahulákal ďaší borec a zamával vyľakanej tučinke pištolou pred nosom...

Pre veľa ľudí a detí je sneh sranda a pre ostatných púha prác, drina, nebezpečie.

Pre cestovateľov niekedy teda aj "požehnanie"…

Zimný obraz plný poézie

11. ledna 2019 v 11:46 | King Rucola
Medzi nami chlapmi aby
neboli by sme ako baby žaby
keď pri rybníku krkáme
po sviatočnom žrádle grgáme

Melancholická vrana na streche sedí sama
už zabudol som čo ďalej malo byť
tak nechal som tú osamelú
z odkvapovej strešnej ríny piť

Nemožné
napiť sa zo zasneženej odkvapovej ríny
Celú noc nám snežilo, až do gatí sa nám prášilo,
chcel som v noci rozhadzovať svoje gény,
strčili ma pre istotu do karantény, do zobáku pchali mi halucinogény.
Ráno slnko jasnilo, farebný pestrý, žiarivý kraj a modré nebo sa mi prisnilo.

Rozospatá hladná vrana jastraba zočila, po nebi ho honila,
zmenila sa od hladu dravá, chovala sa ako zdivelá krava.
Ako vtedy raz tie, čo nevinnú hus zo svojej lúky dupali,

ohľad na nás vyjavených nebrali!

Prisadol k nej na odkvap vrabec, ten naskutku bol ako frajerský dravec.
Vrana jastrabovi či sokolíkovi vtáka honila, vrabca dolu z ríny sotila. Rada by sa napila…

Vrana leť do horného chotára,
miesto snehu tuhého, dožič si z toho "tuhého" za plného pohára.
Neboj sa o chatára, ten tára a len tára i keď mu už nad hlavou chata prihára,
onedlho mohol byť na márach, zánovné, nové pekné máry,
či azda sa mi to len marí, na hornom chotári?
Tam, kde bosorka sukňou nad belostnými stehnami máva, tá kurva stará,
tam kde sukina tvár láskou k svojemu šteniatku hára…

Chodec, ticho našlapuje, čižmy v snehu vŕzgajú, v závejoch vyjavene hľadá,
kde ukrýva sa tá jeho stará.
Už pošmykol sa na lade, má po dobrej nálade, svojho vtáka honí,
hoc telefón v ruke výstražne zvoni…

To je tragédia!




To, že ešte som, to je "nadpřirozeno"!

7. ledna 2019 v 19:26 | King Rucola
Pred dvoma rokmi som už skoro nebol...

Už sú to neuveriteľné dva roky, čo na mňa siahla stará s kosou a pokúsila sa o mŕtvicu. Presne pred dvoma rokmi som našiel v mojej prvej knihe, ktorú som po tejto udalosti vydal, pozoruhodný obrázok. Teda pozoruhodný len kvôli dátumu, kedy som ho kreslil. Ináč samozrejme za veľa nestojí, kvalita je podmienená tým, že som ako rodený pravák musel začať učiť ľavú ruku najprv fungovať. Ale ten dátum stojí za povšimnutie - Traja králi…
Traja králi pred dvomi rokmi!

Odvtedy liečenie, čiastočne aj vo veľmi malej miere aj ergoterapia, aby som sa naučil opäť jesť, obliecť, umyť, aj zuby, aby som nemusel prestúpiť na mohamedánskú vieru a hlavne, aby som sa naučil zase písať a v mojom špeciálnom prípade - kreslič, výtvarník, architekt, karikaturista a ilustrátor - hlavne zase kresliť. Kresliť podľa vzoru svetového kolegu Leonarda obidvomi rukami...pravá je ešte stále dosť ochromená, ľavá ju čím ďalej, tým viac zastupuje, z jej pôvodnej úlohy zatiaľ, dúfam, že len zatiaľ, dočasne, vytláča.

Na posúdenie: "Traja králi po dvoch rokoch"! Autor sám kráľ King Rucola ľavou rukou, prevažne ľavou rukou…


"Pevná linka, istá, plná švihu, dynamika, kompozícia, bohatstvo ídee, jej prevedenie, poézia, politická korektnosť, snaha po emancipácii tvorov bez rozdielu pohlavia, viery alebo majetku, demokracia" - to sú len nietoré superlatívy kritiky...

TAK SI MYSLIM, ZE K TOMUTO NIET CO DODAT, GABI, MYLIS SA?

Naozaj! Čo budeme piť?!?

6. ledna 2019 v 19:27 | King Rucola
Novoročné menu je hotove, len otázka nápoja je ešte otvorená…

Sekt? Šampus? Alebo len čaj?!?

(Spomienka na študentské hostiny, slivková tuhá marmeláda-lekvár, biela na kocky pokrájná slaninka, starý tvrdý chlieb...)

Potrebuje niekto partnera?

5. ledna 2019 v 23:51 | King Rucola
Silvester a bujné oslavy nového roku sú z nami. Ale možno ešte nie je neskoro. Malý odskok do Talianska, všetko sa bude dať ešte vyriešiť. Jedni z nás ešte vyhodia veci staré, nepotrebné, druhí si medzi vyhodenými možno nájdu niečo pre seba, čo im chýba, čo môžu použiť…napríklad nového partnera! Teda aspoň zánovného, ocassion...použitého, ale...

Citát Wiki:

Slávnostná večera by mala na Silvestra pozostávať i zo šošovice, ktorá im prináša šťastie a dezert musí obsahovať hrozno, ktoré je symbolom blahobytu. Keď sa Taliani navečerajú, vezmú niektorý z tanierov a hodia ho o stenu. Zbavujú sa tak prípadných urieknutí a zlých znamení, ktoré boli zoslané na ich príbytok. Ešte pred odchodom z domu vyhodia z okna niečo staré, aby tak urobili miesto prichádzajúcemu roku. Často to býva i nábytok alebo oblečenie. Potom sa už púšťajú do veľkej zábavy, keď sa ulice naplnia tancujúcimi ľuďmi.

Koniec citátu…
Tak veselo do hladania, ako keby sa kontejnery z tej ákladnej lode"Zoe", z ktorej sa go predvčerom vsypalo do mor na hranici Holandska a Nemecka...

Potrebuje niekto niečo robiť s partnerom? Partnera? Nového, či zbaviť sa starého? Tu je príležitosť...

Hommage - hold, pocta - à Eugèn Delacroix

3. ledna 2019 v 12:42 | King Rucola
Láska je prevádzka, ktorá ide keď stojí, hlásala ľudová múdrosť. Dnes hovoria vášnivo zaľúbeni, prípadne nevyslyšaní, odhodení, odmrštení, náhlym koncom dokonca fyzicky zranení, psychicky demoralizovaní, do beznádejnej melanchólie uvrhnutí trpiaci milenci, milenky, nešťastníci, padlí bojovníci na bitevnom poli lásky, že láska bolí.

Samozrejme majú pravdu. Ak nestojí, nepohne sa v láske nič, alebo len málo. To je paradox.
Príliš veľa lásky však bolí presne tak, ako jej nedostatok. Markantný príklad lásky ku slobode vykresluje túto skutočnosť možno najlepšie. Láska ku slobode často vedie ako nešťastná láska až k fyzickému zániku. Spôsoby nie sú vždy podobné, len ten posledný efekt - smrť - môže byť identický. Pregnantný rozdiel je vlastne v spôsobe, v spôsobiteľovi tejto smrti.

Kým v prípade nešťastnej, neopätovaneej, nevyslyšenej lásky si siahne veľakrát postihnutá
osoba sam na život, láska ku slobode býva často potrestaná nedobrovoľným finálnym trestom.
Milenci končia takisto na šibenicu, jedom, nožom, skokom do nekonečnej hĺbky, v blázninci, rovnako ako mučedníci lásky ku slobode, ktorí prídu - neskôr hovoríme obetujú - o život, ale títo skôr nedobrovoľne, nevhodne, príliš skoro a hlavne sú potom neskošie o plody svojej lásky násilne okradnutí, keďže sa ich nedožijú...

Aj slávny Eugene Delacroix na svojom obraze "Sloboda vedie ľud", na ktorom Marianne klopytá pod francúzskou trikolórou cez mŕtvoly na barikády vedie slobody chtivy, slobodu milujúci ľud k zabitým a v budúcnosti ubitým pospolitým ľuďkom za tzv. slobodou..Láska bolí...láska zabíja.

Triviálny príklad, ako láska bolí:
Marianne vedie ľud na barikády, hommage pre Delacroix…Príliš veľa zmrzliny zabije tých, ktorí ju miľujú!, alebo aspoň prinajmenšom ich bolí brucho. To je u lásky ale celkom častý stav... Pozor teda na lásku a záľuby...

Hlas ľudu: "Však tá zmrzlina sa už topí..."