NULLA DIES SINE LINEA

Prosinec 2018

Láska hnojí...

31. prosince 2018 v 11:55 | King Rucola
V silvestrovský večer láska bolí a nové lásky hnojí...
T
Tesne pred polnočnou scénou pozor na ochladenie!

K novému roku, roku uhorky

29. prosince 2018 v 10:26 | King Rucola
Príchod nového roku. Úsvit nových nádejí. Konečne tá správna diktatúra! Diktatúra? Zase? Diktatúra správna - ide to vôbec? Áno! Správna diktatúra nemusí vôbec nosiť žlté vesty ako sa to nosí proti makarónom, či špagetám alebo iným cestovinám, nemusí si nechať absolútne nič predpisovať, nemusí nič, pretože je jednoducho správna! Jediné, čo musí, čo sa od nej očakáva, je, aby nikdy, opakujem nikdy, neochabla, nestala sa mdlou, suchou, žltou, ako napríklad tie francúzske žlté vesty. Pretože ochabnutá, zažltnutá, visiaca, vyschnutá, nepružná, ohýňajúca a mäkká uhorka bez šťavy je horšie, než žiadna uhorka…
Človek v zrkadle, alebo sen pôvabnej dievčiny, ako stelesnená túžba a hrozba zároveň, ako to trefne vyjadril slávny umelec Kráľ Rukola v.r., presne vyjadruje tú ambivalenz a potenc zároveň, ktorá sa v uhorke naskytuje, dokazuje presvedčivo, prečo vkladáme do nového roku 2019, do roku pod znamením uhorky, toľko novej nádeje...

Nech teda rok 2019 úspešný, veselý a šťastlivý sa stane, plný pozitívnych zážitkov, kreatívnej sily a nech - slovami nemenovaného anglického básnika - tá vyvolená a milovaná uhorka "never get slack!" , po našsky teda: "Nech uhorka nikdy neochabne!"




Neblahé následky histórie známej piesne.

28. prosince 2018 v 8:29 | King Rucola
Zaujímavé, odkiaľ práve ten najmenej očakávaný, prekvapivý a zatiaľ aj posledný laureát Nobelovej ceny za literatúru a zároveň aj prvý nie vyslovený spisovateľ Bob Dylan čerpal námet na jednu z najpopulárnejších piesni, práve na tú slávnu "Kockin' on Heaven's Door"! Vie sám Boh kde k tej inšpirácii prišiel, kde a ako sa k nej dostal. Musel to pochytiť ako tam sedel pri ohníčku na taboráku na Máchovom jazere a už samotné meno Karel Hynek Mácha mu znelo tak poeticky v jeho amerických ušiach, že sa toho celého dojmu nevedel zbaviť.

Borci, tí postarší asi bývalí skauti, tí mladší pionieri, spoločne po pár pivách alebo teplom "mělnickom" v papierových pohároch statočne húdli, za zvukov gitary a snáď aj bubnovania na improvizované bicie, čo bol obrátený kotlík od práve zlikvidovaného gulášu oduševnele starú melódiu: "ťuk ťuk ťuk ťuk naáá vrataaá, otvor mi jeptiško naááhataáá, poslal mě sám pánbů z nebe, abych si lehl na tebe…"

Samozrejme nemohol Majster Dylan už vtedy pri táboráku tušiť, ako to dopadne, o nejakej nobelovej cene ani nesníval. Možno ho vtedy skôr zaujímal tragický osud jeho predchodcu, ktorý v tej českej verzi knocking príliš dobrú figuru nereprezentuje, aspoň podľa zachovalého kresleného dokumentu, ktorý nám Dr Max. de Bile láskavo poskytol k dispozícii.

Možno práve táto kresba inšpirovala aj Majstra Dylana k jeho početným škicám, ktoré pre svoju verziu "Knockin'..." načrtol. Ale to už je dnes len história, opriadaná legendami…
Leihgabe mit wohlwollender Einwilligung von Dr Max. de Bile

Táto story má však ešte tragické pokračovanie. Obyvateľka kláštora zrejme túžobne niekoho očakávala a razantne na klopkanie ťažké dubové dvere rozrazila. Pre hosťa to malo neblahé následky. Uchytil nárazom fraktúru čelovej kosti, omámeny touto ľahšou ranou si splietol text pesničky. Namiesto "...abych si lehl na tebe" zastonal "aučč!" a pokračoval trhane v zmysle novej reality "...abych si lehl na gauč!"

Iná verzia hovorí o legendárnom poprsí pani Jitky, sekretárky môjho brata, ktorý ju často škádlil. "Pane doktore, já vás plácnu…", načo môj bratríček reagoval: "Pani Jitko, můžete, jen proboha né tím prsem!" Za pravdivosť tejto verzie hovorí aj zapožičaná dobová kresba, ako aj nápadná podobnosť zmienej pani Jitky s jeptiškou, ktorá podľa nezaručenej legendy na následky piesne musela kláštor v treťom mesiaci opustiť...Veľké poprsie ešte nezaručuje istotu alebo pohodu...

...a bol to skutočne on!

26. prosince 2018 v 11:41 | King Rucola
Štedrovečerná slávnostná hostina. Vianočná poviedka plná nehy...Weinachtsessen!

"Tak milá Mikuláška, alebo mám povedať pani Klausová? Podľa stroja, ktorý soby neťahajú a anjeli alebo čerti na pokoji nechávajú, mám dojem, že do vianočných rozprávok nepatríš. Nie si ty náhodou len blbá hus, ktorá vystrkuje oblú riťku bez strachu z prechladnutia?"

"Blbá hus si najskôr ty sama, milá hus. Keď mi rýchlo neuhneš, skončíš na pekáči ako obyčajná vianočná hus. Ja som vegetariánka, ale vždy sa nájde ešte veľa ľudí, ktorí také svinstvo ako je hus aj žerú. Fuj, dvíha sa mi žalúdok, keď si na to len pomyslím. Tvoje mäso smrdí bahnom, do ktorého sa ja nanajvýš vymočím alebo kolesá môjho bicyklu namočím."
Tak si to povedali a tak to skončilo pri pstruhoch, ktoré oproti kaprom majú jednoduchšie kostičky pre detičky, čím sa šetria lekári na pohotovosti, ktorí sú cez sviatky aj tak už dosť preťazení kvôli blbostiam, čo ľudia počas tých dvoch dní dokážu popáchať.

Tak tam stolujú. Blbá hus s holým zadkom a ozajstná hus. Jedna sa teší, že zosadla zo závodného sedadla jej drahého nepodhodlného bicykla, druhá, pretože tá prvá hus neje, čiže ona nemusela teda na pekáč ako tzv. vianočná morka, či ako teda…

Zábava viazne, niet čo povedať, keď zrazu niekto vytrvalo klope na dvere. Bicyklistka, alias mikulášska Santa, teda samozrejme z Ameriky, je hneď v obraze. Zanôti Dylanovu pesničku:
"Knockin' on the Heaven's Door", vytrvalo opakuje to "knock, knock, knock"...až stratím božskú trpezlivosť, vyvalím dvere, vpadnem do izby a revem:

"Vy drbnuté husy! Neviete, že vám nefunguje na dverách zvonec? Postavte si pred dvere aspoň Martinka Kingáčika, aby on klingal, však ma z toho klopania a búšenia, dokonca kopania na dvere prsty bolia. Ako sa má jeden k vám dostať?"

A ak ešte nepomreli z toho jedla, jedia tam dodnes a utierajú si mastné huby do čistých obrusov...a zvonec?

Do roku 2019

23. prosince 2018 v 12:05 | King Rucola

King Rucola praje všetkým ľuďom dobrej vôle

Rád by som to priateľom povdal...

22. prosince 2018 v 12:31 | King Rucola
Rád by som niečo povedal…

...ale neviem pisať!

Všetkým priateľom, aj tým podivným...

20. prosince 2018 v 12:00 | King Rucola
Už sa to valí, prietrž sa zadržať nedá, stavať priehrady je neskoro! Davy v údolí vykrikujú želania plné lásky, ako aj ináč pozitívneho obsahu. Stromy ešte nehoria, vlhké sa ťažšie vznietia. Kto zo staromilstva, romantiky, uvedomelosti šetrenia energiou, alebo jednoducho kvôli skratu, či kvôli poškodeným starým elektrickým sviečkam chce alebo musí používať sviečky ako kedysi, ozajstný oheň, kvapkajúci vosk, dym, ten vie, že kýbel s vodou nadosah je dobrá pomoc...Ešte nevyschli, len ihličie už nečujne opadáva, tento príznak sa zjaví vždy prvý.

Kto má problémy so stojanom, tomu bude dobre poradené, dávať pozor na anjelov, ktorí pri zdobení stromčeka nasadia prestávku na svačinku. V ich astrálnych odevoch sa môžu rýchlo nachladiť. Grog alebo aspoň horúca káva spôsobia divy. Podobne aj zdravý pohyb, rozprúdi krv, červeň sfarbí okrúhle líčka, núkajúce sa na zahryznutie…
Tak aby to lepšie šlapalo malý tréning:
Či tango, valčík alebo salsa - starobylá samba? - perfektné držanie tela nie je nikdy hanba!

Prišlo cez kanál La Manche

19. prosince 2018 v 7:52 | King Rucola


Sü to podivné priateľstva, ktoré vzniknú pri blogovaní. Sú väčšinou veľmi podnetné, inšpiratívne, ako svedčí následujúci dialóg. Týkalo sa predošlého textu viď tu: http://admin.blog.cz/clanky/clanek/79065420
14jednorožecjednorožec | Dnes v 1:50 | Reagovat
[8]: To jo. Nohama, rukama. Ještě k tomu zpívat a může být (bít!) bubeníkem v nějaké kapele.
Úplně vidím mraky "groupies" obléhajících jeho šatnu a vrhajících se mu, naostro, pod nohy. :-)
Replay odo mňa, otázka:

[14] To aby som išiel teraz ešte študovať medicínu, aby bol zo mňa ORL - ušný, nosný, krčný doktor a aby som tak mohol na tie bubienky v úškach krásných dám?

Neviem, či by som to po toľkých rokoch štúdia ešte raz zvládol, ale za pokus to možno stojí, oder?

Ilustrácia, zaznamenaná od Dr Max. de Bile, verný Kingov kronikár…

Doktor: "Som náruživý bubeník. Môžem si na vašom krásnom bubienku v strednom uchu zacvičiť?
""

Všetci sme deti...

16. prosince 2018 v 9:43 | King Rucola
Každý správny chalan si na Vianoce želá flašku náhrady za flašinku s cumľom, ako píjaval keď bol malý, cigaru, správne hrubú, ručne zhotovenú na snedých stehnách kubánskych krásavic z Tropicany, húpaciu sieť a pokiaľ nie je vegetarián aj šunku z plemena čiernych španielskych svíň menom Manchado de Jabugo, ktoré žerú len padnuté pínie alebo žalude a ziadne umelé jedla.

Ak by chcel pod stromček náhodou aj bábiku, tak potom najradšej živú, aby s ňou bola sranda…

Tak nejak to vidí mladý muž a nejako tak sa dajú aj Vianoce, ten magický čas, stráviť...

(Ženy, dievky, obvykle nechú nič, nevidia nič, len pekných princov na zlatých limuzínach...)

PS: Chlap - asi dedáček, po slov. starý otec, na zemi umačknutý, je kreslený pravou rukou, zvyšok fotky ľavou...
(Poznámka kráľovského fotografa, Dr Max. de Bile)

Sviatok Lucie!

13. prosince 2018 v 12:48 | King Rucola
Lucia, patrónka slepých, nositeľka svetla. Lux je latinsky svetlo, odtiaľ jej krásne meno. Nosievala jedlo kresťanom ukrytým v katakombách pred pohanskými Rimanmi. Aby mal voľné ruky a tak uniesla viac jedla do tých podzemných chodieb, nosila veniec so sviečkami na hlave. Baterky a iné nositeľné zdroje, vreckové lampy a podobne, vtedy neboli.
V moderných časoch prichádza vývojová pomoc z nečakanej strany. Lucie z Afriky učia svoje sestry z vzdialenej Skandinávie nosiť bremäna na hlave namiesto vencov a sviečky radšej potom v rukách…

(Červené šerpy nosia Lucie na pamiatku jej umučenia.)

Poučenie:

Lucie noci upije ale dnu nepřidá. Na Nový rok o slepičí krok, na Tři Krále o krok dále!

Pomaly môžme začať dúfať na svetlejšie dni!

Posledne na ceste...pre jednnorožca!

10. prosince 2018 v 19:42 | King Rucola
Cestou stretávame aj známych. To sú väčšinou ľudia, ktorí nevedia obsedieť doma a potulujú sa bezcieľne po cestách, krivoľakých uličkách, zablatených chodníkoch, proste jedným slovom ľudia, ktorí si zbytočne komplikujú život tým, že sú na ceste.

Niet divu, že pri tom aj myslia, veď sú len ľudia! Aspoň reflektujú, majú asociácie. Niekedy dostanú - nie všetci, ale tí vyspelejší cestovatelia - aj plodné, kritické myšlienky, nápady, ktore majú veľa do seba, ako napríklad táto oprávnená kritika, ktorá sa až z Anglicka ešte tesne pred Brexitom dostala medzi komentáre k môjmu predošlému textu:
(pozri tu http://nivnice.blog.cz/1812/asurdne-na-ceste#komentare)
3jednorožecjednorožec | Včera v 20:25 | Reagovat
No jo, Svicrlend. Na ulici ani vajgla, či obalu, kelímku, krabičky, obálky, plastové láhve. Ani listí. A díry v asfaltu? Ty taky nemáte. Co jste to za zemi?? What a country! :-((

To je tak presne vystihnutý obraz mojej domoviny, lepšie to snáď nie je možné.
Vyzbrojení ťažkoodenci patrolujú opustenými ulicami, kontrolujú stav hladiny čistoty, bdia nad netvormi - viď čudného návštevníka vpravo dole -, ktorých nekalé úmysly zboria už pri budovaní základov. Medzi ich úlohy patrí dbať aj na mentálnu čistotu im zvereného mesta. Hazardné hry sú len s komplikovanými výnimkami povolené a prísne kontrolované. Napríklad obľúbená komerčná hra na "kočky v mechu" je povolená len po vypraní kočiek v práčke na riad…

Len tak sa predchádza pandemickému šíreniu pohlavných a iných chorôb - kočky musia byť čisté!

Aby som ukončil citátom klasika: "Načež se kněžna otočila k oknu a zašeptala: 'Šťastná to žena'!"
Lebo to platí aj pre cesty, ulice a chodníky tohto mesta...



Kočky - mestské zamestnankyne - pred nástupom do služby...nedočkavo čakajú na pána Jednrožca of Great Britain!

Absurdne na ceste

9. prosince 2018 v 13:14 | King Rucola
Cestou alebo na CESTE stretnem rôzne čudá - pozri aktuálnu snímku Dr Max. de Bile…
Našťastie už miznú v diaľke, pozdĺž plotu curyšskej zoologickej záhrady vľavo. Niekto - možno roztúžený pavián - húdol žalostne trúchlivý popevok:
"Hviezda padala a milá hlavou kývala, do kandelábru ňou naražala, hviezdičky očami hltala."

Početní ruskí turisti, ktorí zaplavujú tie najdrahšie luxusné obchody na slávnej, neuveriteľne drahej Bahnhofstrasse v Zürichu, sa nenechali opicami zahanbiť a zanôtili smútočnú častušku, pri zoologickej totiž leží slávny cintorín. Slávne mena tam, James Joyce, Elias Canetti, napríklad.

"Kagda padajut samoljoty čeloveki ili ljudi tagda éto pajot
Eto padajet samoljot
I potomu ljudi prismatrivajut samoljot pajot
na zdarovje dobroje ljudi sidjevši v samoljote, i dobrije ljudja pajot i pajot..."

Cestou stretávam čudá. Niekedy chodca napadne, že ho niekto prepadne. Ostražitý chodec cestou ďaleko nezájde. Obzerá sa neustále, pozoruje strechy lemujúce ulicu, na chodníku má problém s nenápadnými nerovnosťami, kanálové dekle akceptuje len ak sú okrúhle, počul o tých iných, že prinášajú nešťastie. Celý pohyb pôsobí naoko pokojne, skýta však pri intenzívnom pozorovaní neuveriteľné napätie. Pozorovateľ má dojem, že chodec vyslovene číha na okamih, kedy ho obkľúčia podivní mužíci a unesú ho prinajmenšom na neznámu vzdialenú planétu.

Cestou stretávam čudá, neviem kade kam, "ili kudá". Často neprídem nikam. Je to dôležité?

Nie, to nie je dôležit! Dôležité je nesedieť doma na riti, do diaľky sa "pustiti…"


Pešiak na cestách pred záložňu...

Mikuláš

5. prosince 2018 v 12:15 | King Rucola
Tak boty pucovať! Heslo dňa, aspoň pre tých malých. My veľkí musíme nakupovť a ešte horšie - rozmýšlať a uvažovať o tzv, emancipácii…

Bol Mikuláš vždy len muž? Je to vôbec dnes ešte udržateľné? Odpovedá to ešte duchu doby? Asi ťažko…

Milý Mikuláš, je ti to jasné, že za každým úspešným chlapom sa skrýva silná žena? Kam by asi tí muži bez nich prišli, kto by im vypucoval tie ich boty?

Čo je vôbec s tými tromi zlatými guľami? Komu patria, prečo?

Na ceste k neveste!

4. prosince 2018 v 9:58 | King Rucola
Bol som zas raz na ceste
k mojej staronovej neveste
doškriabal som sa až k hornému mýtu
osedlal čerstvé kone
tu vzlykala úpenlivo vraj "me too"
tak pošteglil som ju trošku vo vlhkom lone

Dlhé nohy dlhé vlasy
štíhle pásy
ženy plné krásy
zblbnem z toho asi

Cestou som sa doterigal na Spiš
niekde tu si niekde tu spíš
vôkol v dohľade žiaden voľný rikša
opretý o strom osamelý pes pišá
"Pozri, neuverteľné, aké kotrmelce ten tu hádže. Ten ju musel mať tak strašne rád, skáče od nadšenia, je radosťou celý bez seba, že je už zase voľný…"

Niesol som milenke na hrob vence
od radosti metal kotrmelce
slivovice predtým napil

nedočkavý starý nekrofil

dnes

3. prosince 2018 v 12:58 | King Rucola
Dnes je Medzinárodný deň zdravotne postihnutých. Pretože už skoro celá dva roky sa s nimi a medzi nimi potĺkam, živorím, jazdím, krívam, sťažujem i nesťažujem sa na osud a hlavne nadávam, musím priložiť aj osvetľujúci moment z priebehu liečby.

"Dnes pôjdeš skákať na trampoline, to je zmena, niečo nového...", zneli povzbudzujúce slova liečebnej dámy.
"Nepôjdem!" Odvrkol som odbojne.
"Jednak mám ten 'Hôhenangst', strach z výšky, jednak sa bojím, že aj tak spadnem než na ňú vyleziem a jednak nie som ani cirkusant, ba ani gymnasta a najmenej som nejaký malý chlapec aby som si len tak zadupkal..."
"Okrem toho ešte niečo - ja mám celkom rád toho Trampa, ale neznášam nejakú jeho Olinu. Ani ju nepoznám!"
"Ale si momentálne ako maký chlapec", utešovala ma krotiteľka, "veď sa teraz len znovu učíš chodiť. Na to dobre padne poskákať si, stať sa na chvíľu 'air born', ako nejaký 'miniastronaut'...s Trampom a jeho ženami to nemá nič spoločného."
"Tak prečo sa tomu nadáva trampolina?"
"Dobre", hovorím, "keď teda musím skákať, tak skočím hneď aj o žrdi!"

Tak a aj stalo...Na počesť dňa som zdolal aj trampovu Olinu aj skok o žrdi...



predsa sa im to podarilo

2. prosince 2018 v 11:07 | King Rucola
Nejako sa im to podarilo prebojovať sa do týlu mojich línií. Už sú tu. Nič zlého som netušil, ba dokonca dve-tri slova s Mikulášom prehodil. Ale už sú tu…nič nepomohlo!

Tu sa valia pozdĺž múru zoologickej záhrady v Zúrichu, niet kam utieť, nedá sa nikde schovať.
Ešte šťastie, že som si mohol pomôcť s určitou variáciou "molotov koktajlu"!

Natrvalo to asi fingovať * nebude - viď vykradnuté brucho...

(Kresba len ľavou rukou, pre pravú nezostal čas.)

*fingovať? Nové sloveso? FUNGOVAŤ SOM MYSLEL - ale fingovať nie je až tak zlé...

zrazu je to tu!

1. prosince 2018 v 17:59 | King Rucola
Blížia sa magické, tajomné sviatočné dni plné poézie. Už klopú na dvere. Vstupu sa domáhajú. Na dvere búchajú, bušia ako stádo utekajúcich losov. Tí sú väčší než soby. (A lososy sú menšie než kapry!)

Skoro je to násilnosť. Čo tak neotvoriť?
"Očúvajú, bradatý strýcu, neny ste tu nejako skoro? Icte sa ešce oholyt, dajáko upravit. Máme ešce do Vánoc dost času…Icte si ešce teda zabruslyt, alebo čo já vím čo!"

"Prepáčte, ale ja som Mikuláš, toľko toho času už nemám. Nepleťte si ma s Ježíškom…"

Tak neviem - pustiť, privítať? Alebo vedome zabudnúť?!?