NULLA DIES SINE LINEA

Listopad 2018

Adventne o ping pongu

29. listopadu 2018 v 11:01 | King Rucola
Kedysi dosť dávno som bol nádejný hráč stolného tenisu. Musím sa chvastať, ale skutočne to bolo tak. Už len preto, že som bol oproti kolegom na vtedajšie pomery strašidelne neprirodzene privilegovaný. Vlastnil som totiž dva pingpongové stoly - neslýchaný luxus! Samozrejme ma navštevovali všetci známi a menej známi, sice nie kvôli mne, ale tie stoly ich priťahovali. Aj moja mama mala svoj podiel na tejto obľube svojho synáčika. Aby panstvo nemuselo prerušovať tréning pripravovala fantastické obložené chlebíčky, ktore sme počas hry konzumovali práve voľnou rukou.

Pravidelné turnaje o Horčicový pohár sa konávali minimálne raz do roka. Pokál bol prázdny
pohár od kremžskej horčice, ktorá sa vtedy predávala v sklenených pohároch, ktoré boli používané ku každému účelu, či tureckej káve, či k pitiu burčáku, vína, malinovky, dokonca aj piva, ktoré sa práve nepilo z flašky. Vyhrával som tento pohár pravidelne, niekedy hrajúc len ľavou rukou, hoci som pravák. Nie že by som súperov podceňoval, ale preto, že pravú ruku som mal už medzitým totálne preťaženú. K presileniu tej ruky došlo následovne: Japonci, ktorí v tom období absolútne ovládali pigpongovú scénu, vymysleli špongiovú raketu, teda mala špeciálny povrch zo špongie, ktorú si vlastne nikto nevedel predstaviť, najmenej ja. Vtedy som ale nebol tak hnilý ako teraz a kreativita nepoznala hraníc. Kdesi som náhodou našiel veľkú špongiovú dosku, vyrezal z nej povrch v tvare rakety a nalepil na starú drevenú klasickú raketu s gumovým povrchom, ktorá potom vážila približne sto kilo, aspoň tak sa to po dlhšom sete - vtedy sa hrávalo do 21 bodov a rozdiel musel byť dva, čiže niekedy sa to tiahlo bezrozmerne - v ruke cítilo. Človek, pokiaľ to ovládal, vďačne ruky menil.

O to horšie sa dá vcítiť do mňa, takého "výborného inovatívneho" hráča - naučil som sa s tou čarovnou raketou dokonalý top-spin a podobné kúzelnícke triky - , keď ma oslovila tá menšia a mladšia z mojich dvoch amerických profesoriek, odchovaniek a zamestnankýň rôznych univerzít v USA, vyslovených odborníčiek v neuorológii, špecializovaných na rehabilitačnú liečbu po rôznych ochrnutiach po mozgových príhodách, či vraj viem hrať stolný tenis.

"Can you play table tennis? Would you like it?" Samozrejme som nadšením vyskočil tri metre do vzduchu, hoci predbežne neviem odlepiť šľapky ani centimeter od podlahy. Len čo potom príšlo!

Nikto, kto podobné nezažil, si to nebude vedieť predstaviť. Presne ako ten, ktorý ešte nikdy nejedol ryžu a preto o jej chuti nemôže diskutovať. V hlave, alebo kde teda, máte to všetko uložené, presne viete, ako sa to robí, ako sa to robiť má, ale mozog a telo sa nevedia dohodnúť. Výsledok sa nechá vidieť - dokonalá groteska mlátenia raketou do vzduchu...

Po úmorných hodinách tréningu, terapia sa tento raz tiahla päť dní päť až šesť hodín denne, aby jeden tie američanky mohol vychutnať, vykorisťovať inými slovami, sme sa zjednotili na remíze...namiesto vzrastajúcej beznádeje po opakovaných žalostných výkrikoch pani profesorky: "Listen, what are you doing, where is the ball, don't see ist, look at the ball, how are you playing it?" etc., atď., že si dáme prestávku, učiac sa radšej živej angličtine.
(Viď nižšie fotografický záznam z tréningu hry a jazyka anglického…)
(Označenie "gl" je pre časť kreslenú ľavou rukou, "gr" adekvátne pravou - gezeichnet rechts...)
Preklad kvôli jasnosti nejasných pravidiel ping pongu:
"Nevidím moje lopty! Kde tak môžu byť? Už si ich TY niekedy videla?"
Alebo druhá verzia, druhý set:
"Nevidím moje gule, moje vajcia. Kde tak asi sú? Videla si Ty ich už niekedy?"
(Resp. "Videl si ich už niekedy?", ak to povie ta dáma…)

Nekonečne dlhý čas čakania

27. listopadu 2018 v 6:46 | King Rucola
Predvianočná terapia rieši možné nedorozumenia v zmierlivom duchu. Účastníci začínajú byť na mäkko, ľady sa začínajú topiť…
Ošetrovateľka: "Čo to tu pre pánajána do kelu vyvádzate?"

Klient: "Však vy ste mi povedala, že mám spraviť minimálne desať klík…"

posledný on a Nick

21. listopadu 2018 v 15:55 | King Rucola
Článek je přiřazen k tématu týdne "Něco, co o mně nikdo neví".
Kto má chuť a ešte dokonca aj môže
nech si teda sám pomôže
povedal starý skúsený onanik
keď hodil svoje gule na chodník

Žena toho onanika
padla holou riťou do rybníka
rada by sa totiž schladila
čo vodníkovi zadok hladila

Kdo má chuť a ješte smí a může
ať veme na pomoc rudé růže
snad mu to taky nějak vypomůže
drny ty pak zaderou se při onanii do kůže

Žena tohoto onanika
pak tiše vzlyká u rybníka
nemůže totiž s dobrou vůlí
zakousnout do vodníkovýchh koulí
a slzy dole podbradkem dvojitým se kulí

Unavený starý onanik sadol si opustený na chodník
závistlivo zíral kde vodník vytŕčal svoje zduté brucho
panna spanilá zložila naň svoje krásne ucho
zasnene čumela na kvety jemné do dialky
možno to sú fialky
k tomu cmúľala staré tvrdé kekse
nechápala čo všetci vidia na tom sexe

EPILOG
Prichádzam práve z terapie
čiahol som cestou do sépie
vytiahol som z nej pannu
má rozfranforcovanú blanu
veď je z Kolumbie

Búrka v šerbli.

18. listopadu 2018 v 11:25 | King Rucola
Dnešného rána im to bolo zrazu jasné. Uvedomili si, že už majú takého života dosť. Stiesnené, v takých nekonečne malých nanútených - a malomeštiackych pomeroch zároveň - sa naveky tlačiť nechceme a nebudeme! Dole s vládou, alebo podajú demisiu, alebo vylezieme von…
MY CHCEME RADŠEJ DO STUDNE!
VZBURA SARDINIEK! (Aj tých falošných, čo sú veľryby preoblečené za sardinky!) To tu ešte nebolo.

To je plod falošného myslenia, keď veľkí myslitelia musia…

Poučenie: NIKTO NEMUSÍ NIČ - LEN AK JE BLBÝ!!!

Hovory so studňou

14. listopadu 2018 v 23:13 | King Rucola
Videné za pomalej jazdy autom:

Miláčik, nemusíš skúšať manuálne radiť rýchlosti. Tá páka nefunguje. Ja jazdím automat...

Nepreložiteľnosť pár tém!

13. listopadu 2018 v 13:21 | King Rucola

Celá hromiada vtipov je vlastne nepreložiteľná. Napríklad tento tu dole...ten nemá význam, ani len ako blbosť, nonsens...
Dáma by mohla povedať svojmu klientovi: "Nepovedala som lehátka ale kliky..." - to amozre

(Nemecky to má aspoň trochu zmysel: "Ich sagte Liegestútze machen, keine Liegestúhle!")

To bol úryvok z listu na moju nemecky hovoriacu ošetrovateľku

následoval nemecký text
a môj podpis, doplnený obrázkom

Gluteus maximus Dein Klient

PS Feine Linie ist die linke Hanf, gröbere mit der Rechten


Nenalievam, pravdu hovorím!

12. listopadu 2018 v 11:05 | King Rucola
Kedysi som aj okrem klavíru skúšal hrať na basu a neskôr na bubny. Bubon ma podržal navždy, aj keď sa moja životná cesta vyvíjala úplne ináč. Tá vášeň však zostala dodnes.
"Úško máte v poriadku, milostivá pani, ale viete, objavil som, že v ňom skrývate taký akýsi bubienok. Som náruživý hráč na bubny. Nedostávam sa k hraniu často. Smel by som si trochu u Vás zabubnovať?"

"Samozrejme, pán doktor, len hrajte trochu s citom, aby mi z toho bubnovania nepraskli bubienky…"

Zmena zvykov

11. listopadu 2018 v 12:36 | King Rucola
Milý Martin, dnes máš meniny. To je napríklad vo Francúzku dôležitejší deň než narodeniny.

Ľudová slovenská pieseň hovorí k tomuto problému, že dnes vraj:

Pokapala na salaši slanina
Za kanibala mali hneď nášho Martina
Ale Martinko sa nám dušoval slaninu on neberie
Tučné dievky nikdy rád nežerie
To vraj len keď by bol v núdzi
Bral by aj tučné ktoré boli naporúdzi
Druhá dáma z prava sa sťažuje, že ju ten Martin neuniesol a musí sa bohužiaľ ďalej na salaši ponevierať. Jej skúsená kolegyňa - prvá v pravo - ju utešuje: "Si ešte málo tučná, pestuj si slaninku a hneď bude všetko lepšie…"

A aj pre Ľubu mal Martin slová láskavé
Pošepkal ich jej ráno pri káve
Vieš ten Marakeš je na milú kedveš
Prídeš tam a hneď sa po...obzrieš

Milý Martin, všetko najlepšie k meninám. Prečo si namiesto na bielom koni doklusal za slnečného svitu? Už Ťa kôň neunesie…?

Tak namiesto snehovej pokrývky náš nový koberec na počesť tohto významného dňa.
Mimochodom dnes 11:11 a jedenásť sekúnd otvorili výstrelom z mažiaru fašiangové obdobie v Zürichu...
Už tam nechodím pozerat sa a počúvať tie fantastické "Guggi"-muziky, tak chodiť už (ešte?) neviem...

EPILOG

Zhodou okolnstí ten istý čas, tento deň a o sto rokov skôr skončila 1. svetová vojna - divná to zhoda!



zalepené huby

10. listopadu 2018 v 17:31 | King Rucola

Toto som našiel len pár dní po vlastných skúsenostiach ś leukoplastom v dennej tlači:
(viď aj text "ženatým šoférum": http://admin.blog.cz/clanky/clanek/79010552 )
Zdroj: 20min.ch

Trpieť musia všetci, či držitelia vodičskej licencie, či vyložení pešiaci...Sú títo všetci azda držitelia manželkej licencie a napriek tomu musia sa nechať pasívne kočiarkovať svojimi partnermi?

V skutočnosti takto "obblečeni" boli poctiví obyvatelia švajčiarskeho mestečka Moutier. Mesto má na 8000 ľudí, ktorí sa nevedia medzi sebou už dlhé roky dohodnúť, či chcú byť berneri alebo jurasieri. Kanton Bern a kanton Jura s hlavným mesto Delemont teda súperia o týchto pár ľuďkov. Je to aj s rečou, veľa rozpráva francúzky, len zase nie všetci, alebo nie výlučne...

Čo z toho majú samotní obyvtelia je celkom hmlisté. Po najnovšom odhlasovaní mali patriť kantonu Jura a päťdesiat percent búrlivo slávili ich víťazstvo až do rána, až kým o pár dní výsledok volieb Bern nezrušil a budú sa asi opakovať.

Okolo 5000 ľudí vraj prišlo manifestovať a ako protest proti narušeniu demokracie to bol mlčanlivý sprievod, preto tie zalepené ústa.

Teda ani nie kvôli šoférujúcim partnerom, ale ani nie proti bozkávajúcim partnerom.

Proste zase raz špnavá politika...

Nevyhnurná, nútená zmena!

9. listopadu 2018 v 10:16 | King Rucola
Pán Suchý si vyberá za svoju pani zásadne pani Sušienku. Má to viacero dôvodov…

Jeden z najzávaznejších: Zmena!
PS Extra pre Gabi: Autoportret!

Zmena z nerozhodnosti!

8. listopadu 2018 v 22:00 | King Rucola

V tento bez mesačného svitu tmavý, takmer zimný deň, večer - keby nebolo tak teplo - Vám posielam ukážku ľudovej tvorivosti na švajčiarskom vidieku, Wollishofen, pri Zürichu.

Wollishofen bol pričlenený k mestu ZH ako posledná obec až koncom 19. storočia.

Preklad nemeckého textu:
Žiť znamená meniť sa;
a byť dokonalý znamená,
že jeden sa dostatočne často menil

Odvtedy sú pocity týchto obyvateľov značne schizofrenické, viď moju ilustráciu.

Ľavá dáma a pán sú ešte kreslené ľavou rukou - gl -, kým v pravo stojaca Venuša - gr* - je produktom PRAVEJ RUKY, ktorá sa pomaly prebúdza z mrtvicového spánku...

gezeichnet rechts, kým "gl" je gezeichnet links!
*"gezeichnet rechts, kým "gl" je gezeichnet links!

Liebe Grüsse, srdečné pozdravy


PS Autoportrét tiež obi dvoma rukami, hä...

ženatým šoférom

3. listopadu 2018 v 11:07 | King Rucola
Všetkým ženatým vodičom:
Tak si vyzeral kedysi…

a takto musíš vyzerať dnes - ak sa chceš v kľude dožiť vysokého veku!

Autoportrét Jeho Veličenstva Kráľa Rukolu, nech nám žije večne! Striedavo pravou i ľavou, systém Leonardo da Vinci.

Smiech ako maska...alebo antická tragédia!

2. listopadu 2018 v 12:06 | King Rucola
Úsmev je ľudský od nepamäti. Hlavne úsmev, ktorý ľuďom vylúdi škodoradosť. Alebo rozpačitosť. Alebo často aj zakrytie strachu. Ako niekto, ktorého pošlú trebárs na rebrík, ale on má strach z výšky. Tak sa patrične hlúpo chichúňa, lebo sa hanbí svoj strach priznať.

Alebo - botofóbia - z hĺbky. To sa radšej nepozerá dole, ale vševedúco sa uškŕňa.

V nedávnej antike - prvého novembra tohto roku - to vedel rozoznať aj prítomný personál, preto sa pokúša uspokojiť klienta, "že až tak vysoko to nebude"...(Viď ilustráciu. Červené ohraničenie znamená pokusy s pravou rukou!)

Zvierací úsmev

1. listopadu 2018 v 17:35 | King Rucola
Postavil som pre moje rodné mesto zoologickú záhradu. Nemal som to asi robiť. Pri práci som sa strhal. Opretý o lopatu, často, som sa učil fajčiť. Viac nebolo čo robiť, človek sa učil. Fajčil som tie slávne cigarety Detvy. Balíček sa korunu. Československú vtedy. Detvy sme volali aj klince. Jednak do rakvy, ale hlavne preto, že svojou hrúbkou vyzerali skutočne ako klince. Nie ako tie Globusky, tie boli krásne nacpaté. Celkom ako kvalitné cigarety importované zo západu. Jediné medzi vtedajšími u nás vyrábanými, ale ku podivu neboli veľmi obľúbené. Neboli o veľa drahšie, najskôr predpokladám sexuálne motívy, čudné.

Kde sú tie časy, kde tá zoologická? Všetko sa to v nánose času niekam stratilo. V tej Zoo som ešte bol tam, kde teraz nie je. So ženou, vtedy len dievčaťom, ktoré dnes už nie je, pretože sa stala z nej moja manželka. Vtedy sme ale stáli v tej záhrade ako milenci, ktorí sa nevedeli vynadívať na pobiehajúcu zamilovanú veľkú divú čiernu kočku, pani pardálovú, ktorá sa nehanebne a bez prestávky podhadzovala pánovi klietky. "Da capo al fine", povedal by ten pardál, keby vedel čítať noty...Znovu a znovu až ku smutnému koncu, keď sa nasrdený samec znechutene odvrátil a na perách mu pohrával znechutený a pohŕdavý úsmev, ako keby chcel dať najavo, že "čo je moc je už moc!"...
Párik čiernych leopardov. Dobová snímka Jeho Veličrenstva Kráľa Rukolu, nech nám žije večne!

Ešte veľakrát si na toho kolegu spomínam. Záhrady, ba aj iné veci, som už prestal stavať…