NULLA DIES SINE LINEA

Říjen 2018

Úsmech cez slzy

31. října 2018 v 9:10 | King Rucola
Nasadil som zvodný úsmev ako Clark Gable alebo Cary Grant, presvedčený, že žiadna mi nemôže odolať. Podľa skúsenosti z výletov do Ameriky som sa snažil o krčovitý "keep smiling", hoci som nemal práve nejakú dobrú náladu. Vydal som sa na lov…

Spoza najbližšieho bučka sa vynorila vhodná korisť. Riť mala ako Jennifer Lopez a vznášala sa ako Venuša, ktorá po utrpenom defekte na svojom obláčku je donútená ísť pre zmenu raz zase pešo. Bohyňa s bohovským zadkom a neurčitého veku, ako sa na božskú osobu aj patrí.

Tým vekom bol zadoček ešte lákavejší, lebo už nebol až celkom tak tvrdý. Tvrdá realita, tvrdé iné veci…

Naladil som k úsmevu ešte aj hlas Marlon Branda a spýtal som sa tej Venuše, či si ľahne do mojej kvôli šírke extra novo kúpenej postele.

"Čo by som tam robila starec? S takým impotentom by som sa len unudila!" Chladný úsmev tých krásnych úst nikdy nezabudnem. Stuhol som na ľad, hoci dnes bol ešte len prvý srieň na okolitých strechách.

Bohyňa, nezvyklá chodiť pešo, sa okamžite na tom ľade pošmykla a z jej rozčapeného, teplého, krásneho lona sa na mňa zlovestne a výsmešne usmievala brána mojich túžieb...

Tak som dnešného studeného rána mal možnosť spoznať niekoľko odtieňov smiechu.

Väčší - a lepší - smiech zažijem dnes už len na mojej terapii, kam musím ochvíľu naklusať. Nie psychterapii, to ešte nie, ale fyzioterapii, kde sa budem v rámci liečenia učiť valčík. Viedenský valčík. A to práve s rodenou Rakušankou...

No pomahaj pánboh! To bude na ďalší stupeň smiechu...Ale vraj keď tanec je najlepšia medicína!

Čas maličkostí

28. října 2018 v 10:51 | King Rucola
Prvé hodiny som dostal presne desať ročný. A to nie hociaké. Boli to pravé švajčiarske Movado. Nosil som ich potom ako hovado. Ale ten prvý deň som ich mal s posvätnou hrôzou a ruka mi visela ako olovená, bál som sa ňou pohnúť. Bohvie, kto ich nosil predo mnou, asi môj starší brat. Hovado ja prinieslo Movado do jeho rodiska zomrieť. Tak ako sa patrí.

Neskôr som mal iné hodiny. Dostal som napríklad aj pár ukradnutých, alebo pár falošných kópií. Mal som však šťastie a nikto ma za to netrestal. Do módy prišli lacné Swatch, potom drahšie Swatch, švagor mal aj tie Omega, čo mali astronauti na mesiaci. Tie stáli neskôr dva razy toľko ako pôvodne. Ja som vlastne na hodinky moc netrpel. Ako dedičstvo mi však priniesla mama zlaté vreckové Alpina po otcovi. Tie mám dodnes, ale musel som nechať vymeniť sklíčko a už nikdy neboli ako kedysi, okrem toho - tiež švajčiarske, ale ich firma sa preorientovala na skôr športové chronometry - by oprava, či prečistenie stálo príliš veľa. takže ich mám už len ako relikviu.

Zopár hodín som dostal ako reklamný tovar. Medzi nimi aj z banky, kde pracovala manželka. Mali v ciferníku zlatú tehličku. Ináč za veľa nestáli, presne ako tá banka…

Na najdrahšie hodinky, zlaté Eterna Made in Swiss, som si zarobil sám a dostal predsa tiež darované, ako všetky doteraz. Na prvý pohľad je to diskrepancia. "Zarobil - dostal". Presne je to vyjadrené slovom ťažko odrobil, otrocky odpracoval. Tá vdova si ma dobre dlho podržala ako otroka, kým mi vydala toto dedičstvo po mojom kamarátovi…

Dnes pochopiteľne žiadne hodinky nenosím, ani neviem, kde sü všetky uložené. Niekde hlboko v spodných šuflíkoch. Dnes nosia náramkové hodiny len tí snobi, ktorí chcú nimi ukázať, že na ten Rolex a podobné značky majú.

Dnes sa nosí telefón. Čas na obrazovke sa dá lepšie prečítať aj pre dospelejšie ročníky. Takmer tak dobre aj bez okuliarov, ako na tých ozaj prvých, z kartónu, ručičky klincom na štupli za ciferníkom pripevnené, poháňané ľudskou batériou, na ktorej sme sa niekedy v ľudovej škole učili čas odčítať…
"Potikajme si spolu trochu", hovorí staromódny mechanický budík krásnej dáme. "Tak trochu tik tak, tik tak..."
"Ja si zásadne s nikým netykám!", prskla krásna panna cez prsia, "Ja som digitálna…"

Maličkosť zvaná Praha

27. října 2018 v 11:41 | King Rucola
Často, nie vždy, ale dosť často sa vynorí pri slove Praha hromada spomienok. Praha je totíž napriek svojej kráse a veľkosti práve oná maličkosť, ktorá mi tie dve už takmer zabudnuté veci občas pripomína. Prihodilo sa to už pred dobre viac než pol storočím, preto to už pomaly začínam aj zabúdať, ale predsa to funguje. Vynorí sa Praha, vynoria sa zabudnuté spomienky, veselé, smutné, nechcené, melancholické, pestrá zmes. Po dlhšom rozjímaní potom toto:

Pred rokmi som stratil v Prahe zrejme súčasne alebo aspoň v tesnom slede - a preto mi to slovo, to meno, tie dve veci pripomína skôr, než čokoľvek iné - poctivosť a panenstvo. Vlastne hovorí sa panenskosť alebo dokonca panictvo? Neviem. Napriek neistote pomenovania vieme všetci o čom je reč. Len tá poctivosť sa z toho akosi vymyká.

Mám totiž poctivosť v morálnom zmysle slova na mysli, nie v sexuálnom. Kým v prípade dobrotivej láskavej pedagogickej činnosti jednej večne mladej pražskej dámy som spoznal tajomstvá sexuálych radovánok, stratu poctivosti som získal namáhavým samoštúdiom.

Naučil som sa klamať, podvádzať, hrať divadlo, predstierať, využívať, zneužívať, dokonca kradnúť, nechať sa vydržovať, chovať sa ako dokonalý hochštapler proti ktorému je Felix Krull len učeň…

Napriek tomu milujem Prahu, - alebo práve preto? - či ako nehynúcu úsmevnú spomienkovú maličkosť, či ako svetové veľkomesto…

A ešte niečo: V tom čase som išiel dolu Václavákom, keď ma brat pod zámienkou, že sa ide niečo svojho známeho spýtať, vtiahol do jednej pasáže, kde bol holičsko-kadernícky salón. Vrhli sa na mňa a vyšiel som poslednýkrát v živote z podobného zariadenia. Už ma potom žiadny majster barbierského remesla nikdy nevidel...Pod koňom sv. Václava som ju mal stretnúť. Prišla, nespoznala ma s tou frizúrou a odišla - ja tiež. Nikdy viac, strihám sa niekedy sám alebo pravidelne manželka.


Zvedavosť je cnosť?

21. října 2018 v 10:00 | King Rucola
Tak tu aspon niečo:
...a nebolo z toho nič. Zaspal som a stratil niť!
Teraz skúšam zúfalo nadviazať, tú stratenú niť znovu navliecť, ale tie úška ihiel sú také nimravé, že sa do nich neviem trafiť a tak nemám čím vyšívať. Jedine ak prstom…
Robí sa to - aj! - prstom. Nemám to moc rád, ale niekedy nezostáva nič iné.
Už nie je do redakčnej uzávierky čas, tak len toto jedno:
Nemám rád - lepšie povedané nerozumiem tomu, čo ľudia na tom vidia, čo na tom majú, že sú dokonca kvôli tomu schopní vraždiť, na čom sa tam tak odbavujú - to dianie okolo sexu.
Tak preto ten sex stále čo najčastejšie vo všetkých obdobách a podobách skúšam, aby som prišiel na to, čo sa vlastne ta tým skrýva...
To je teda môj tieň, možno ani nie najväčší, ale predsa je tu!

Jeden veľký tieň...

19. října 2018 v 12:17 | King Rucola
Moja láska, tu začínam nový list, štartujem
S chuťou, slasťou, v poézii sa vyžijem
Mohutne sála srdce moje z kameňa
Veselé, ako vo vodopáde ďalej plápolá
Lenivo voda v Rýne plynie
Moja bujnosť ako splašený kôň divo ku tebe beží
Srdce v plameňoch leží
Túžba rozkvitá, v každej cieve väzí
Dmýcham do pahreby aby žiara sa zase rozsvetlila
Tvoja láska aby sa zocelila
Podnikám veľké prípravy
Náklonnosť tvoja by nezarástla ako opustený hrob do trávy
Srdce z kameňa je a oheň ním blčí
Dokiaľ ťa nezovrem a už nepustím z mojej náruči
Kamené srdce moje je jeden plameň
Na konci zostáva vždy len amen…
Nekrájaj už viac, to nie je červená repa, to je moje srdce...ešte sa mi môže zísť!
* * *
Schneide bitte nicht mehr, es ist keine rote Bete, es ist mein Herz!

(tu je pôvodná báseň v nemčine pre moju terapeutku, hore je pokus o autorský preklad do rednej reči)

Tiene v duši!

15. října 2018 v 13:23 | King Rucola
PIZZA MARGHERITA*
PIZZA MARGERE
RITA

Rita, Rituška, pošepkám ti to len pre teba, do úška
na oslavu teba a mena tvojho Ritka
usporiadam niečo, z čoho bude riadna pitka
strhne sa aj riadna bitka

niekto povie Margarita
nemec zle počuje - magere Rita?
talian - a hlavne katolík - zase vie o Santa Rita da Cascia
teda talianska Rita - nie naša Maša

pohan rozfúkne semena pohánky,
horúca pohánková kaša
Rita a nie tá Ritka naša
nie ako naše opuchnuté hánky

pohan zle počuje, povie mäkko riťka
vypukne o riť ešte väčšia bitka
je tu tlačenica ako mäsová tlačenka
mlsne aj pre vegánov vrtí riťou hladná panenka

bravčová panenka či vraj zvaná Gentleman's cut na pečenie
skvelá vec na zjedenie
panenkina riťka pre džentlmen príjemne pozerať
no nejesť to jedlo - radšej len vylízať…


Dobová kresba Kráľa Rukolu, nech nám ožije večne! Titul: "BRAVČOVA PANENKA S PIZZOU". Miešaná technika na fiktívnom plátne. Datované 15.10. r.p. 2018, galéria Wollishofen, Zürich.

*nemám nejako zvláštne rád pizzu
zjem ju však
je to pre mňa ani ryba - ani rak
ja radšej tú s mäkkčeňom to

po srbsko-chorvatsky potom je "svršetak"!

Malý obrovský nepriateľ

13. října 2018 v 12:49 | King Rucola
Prvé ma napadlo Karafiatove Broučci. Nebol som istý, ako je to nemecky. Nelken, bolo mi na dotaz potvrdené. Potom ten včerajší článok v novinách a jeden starší o úbohom Rusovi, ktorého vysánkovali z lietadla. Muzikant, vracal sa z vystúpenia. Smrdel. Nečistý pasažier, ostatní spolucestujúci to nemohli vydržať. Keď o pár dní alebo týždňov zomrel, zistilo sa, že ho zovnútra zožrali červy…

Raz som dostal geletku s májovou bryndzou. Asi ešte vtedy nebolo globálne oteplenie, klimatizácia sa chovala zjavne normálne. Ani peniaze sme ako čerství emigranti nemali navyše, preto o chladničke či mrazničke ani chýru. Bryndza skončil na balkóne. Ked sme raz zatúžili po haluškách s bryndzou, otvorili sme drevený súdok, kde sa hemžili tisícky nadšených, životaschopných, veselých červíkov. Boli tam z ničoho, chovali sa prirodzene. Ten syr im predsa patril, nie nám - tak ako patrí hmyzu, baktériam, bacilom, vírusom.

Ten článok to len potvrdzuje. Insekt dostane špeciálne poslanie v americkej armáde. Možno.
(pozri: https://www.20min.ch/wissen/news/story/Forscher-warnen-vor-Pentagon-Projekt-21538859 )
Dúfajme, že nie. Ako nositeľ a rozhadzovač patričných vražedných materiálov. No hmyzu teda vďaka - lacné biologické bojové zložky, fuj…

No a potom tu máme umieranie včeličiek, ušiakov a kliešte. Dobrotivých i zlých pavúkov. Odporne hady, húsenice a otravné malé mušky, kukly a motýľov.

Budhistickí mnísi v niektorých kláštoroch zametajú cestu pred sebou, aby náhodou nezabili nejakých tých chrobáčikov. Ja naháňam ako zdivelý každého kakaláka, ktorý mi príde pred oči.

Každá potvora nech do pekla skočí...nech mi zmizne z očí!

Dodatok ku včerajšej blchárni.

10. října 2018 v 14:25 | King Rucola
Dám ti brouka do hlavy!

Psy sú (v tom päťhviezdičkovom hoteli) vítaní, zostalo mi vŕtať v hlave. Mali redukovanú cenu, blchy mohli zrejme prepašovať zadarmo, tí psy, o ľudoch sa v tomto súvise nehovorilo nič. Aby som teda ušetril, vyhlásil som za psa, čistokrvného vlčiaka a chystal sa prenocovať v onej luxusnej blchárni.
Riaditeľka hotela k hosťovi:

"Chceš mať zľavu? Tak nechaj ten prázdny košík na pokoji stáť a vylíž mi to pekne..."
(Stále ešte neukojený, hladný, zmenil som sa z vlčiaka na jazevčíka.)

Tak ako teda?

10. října 2018 v 11:49 | King Rucola
Tento písaný dokument sa nečakane vynoril pri generálnom hľadaní akýchsi rodinných dokumentov:
druhá strana
Tak ako je to s tým hysterickým globálnym oteplením?

Jednalo sa teda o rok 1825, pomerne "nedávno", nie?

Pred 167 rokmi!!!

O hmyze všeobecne

9. října 2018 v 10:59 | King Rucola
Spomenul som si, že kedysi sa bežne hovorilo na podniky masového ubytovania blcháreň. Pre môj prvý pobyt v bývalej domovine, teraz už roky v cudzine, som potreboval hotel, nakoľko môj dom bol zatopený, plieseň pomaly vysychala, spať v ňom bolo neradno.

Tak som sa vydal v internete hľadať nejakú možnosť, kde by som k spánku svoju hlávku zložil. Dlhou odlúčenosťou a nedostatkom potreby som sa stal totálne neznalý veci. O to väčšie prekvapenie skýtal žalostný pohľad na obrazovku počítača. Absurdne drahé ceny bola moja prvá reakcia. Hamiždnosť, pažravosť, túžba rýchlo zbohatnúť, takmer nám každému vrodená, spôsobila, že každá krčma, ktorú som si zo študentských časov ako poslednú putiku pamätal, s nekonečne špinavými hajzlami, pod čiaru čapovaným ztepľalým pivom, prefajčeným vzduchom na krájanie ktorého zabudli servírovať, - tak ako neservírovali čisté uteráky, servitky a podobné maličkosti -, ostré nože. Ostré nože sa síce občas v krčme vyskytli, keď viťúzi vytiahli z usmolených nohavíc svoje žabikláče a chystali sa usporiadať masovú bitku, ale to nebolo veľmi podstatné, vplyv západnej kultúry nebol vtedy až tak silný ako dnes, v čase slobody. A aj relatívne všadeprítomná polícia plnila svoje poslanie.

V jednej na ubytovňu prerobenej ustanovizni vysoko nad rodným mestom a neďaleko môjho domu som naďabil na mne dobre známu bývalú záhradnú krčmu s krásnou terasou, kde sme pravidelne - bolo to blízko - skončili po úmorných prednáškach letné dni. Háčik: hotel označený s piatimi hviezdičkami. Než sme to premysleli, dcera už objednala izby. Ako detail som si dodatočne prečítal, že v tejto bývalej putike - a tiež predajni zeleniny, Zelovoc sa to nazývalo kedysi - majú dokonca aj bazén a psy sú vraj vítaní…

Psy sú vítaní, zostalo mi vŕtať v hlave. Mali redukovanú cenu, blchy mohli zrejme prepašovať zadarmo, tí psy, o ľudoch sa v tomto súvise nehovorilo nič. Aby som teda ušetril, vyhlásil som za psa, čistokrvného vlčiaka a chystal sa prenocovať v onej luxusnej blchárni.

Päť hviezdičkový hotel a nemal výťah! Ako pes som s tými 28 schodami problém nemal, horšie na tom bolo moje ľudské alter ego, ktoré muselo denne, krivkajúc po mozgovej mrtvici, tie schody do hotelového neba viackrát absolvovať. Ten hmyz, blchy, tie liezli do luxusnej blchárne zadarmo a bez námahy. Ešte dnes ich lovím v kožušku a robí mi to dobre.
Mám satisfakciu a moja kreativita ma napĺňa hrdosťou…

Čistokrvný vlčiak, ktorý sa pobytom v drahom hoteli zmenil na spolčenského psíčka. "Schosshund" po nemecky...

Každý by si myslel...

1. října 2018 v 10:45 | King Rucola
Každý by si myslel, že strieľam pre radosť, kým ja len z ľudí...

Tell, Willy, tell me, povedz mi, prečo nestrieľaš?
Ja neviem, nemôžem strieľať na žijúce terče. Tam je nejaká živá osoba v tom jablku!