NULLA DIES SINE LINEA

Kto šťastie sveta honí

24. července 2016 v 11:59 | King Rucola
nájde ho na chrbte koní. (Citát z koránu) NIkdy nezastavuj rozbebnuté kone...

Zajtra mám obrovské jubileum. Budem presne sto rokov mínus dvadsať sedem rokov mladý!
Pokúsil som sa znovu naštartovať staručký a choručký počítač, ktorý si chcem zobrať na cestu. (Očakáva ma dlhšia cesta po stopách mojej prvej, kde som zničli "len" dva počítače vďaka zle fungujúcemu internetu. Od zúrivosti som ich takmer roztrieskal. Potom som ich doma akosi zase zlepil a chcem ich nechať odpočívať.)

Takže prišiel na radu tento staručký pán a hľa: na jeho obrazovke žiaril úplnou náhodou tento už dávno zabudnutý následovný text. Ponechávam ho v pôvodnom znení, bez diakritiky, bez korektúry. Aj tak sa to neoplatí čítať. Je to len symbolický akt k
môjmu jubileu…



Predčasný nekrológ

Moji mili priatelia dobri, susedia blizki! Takto zacinaju stare ruske bajky ich rozpravanie. Susedia dobri, susedia blizki.

Prepozical som si tento akoby citat ci spomienku aj pre moj uvod prejavu, rozpravania, klabosenia, blabolenia, kecania o mojom zivote, zivote, ktory sa odvijal skor ako bajka, legenda, nez ako by clovek bol byval od nejakeho skutocneho zivota ocakaval. Nechcem sa vracat k jeho temnym pociatkom, o ktorych detaily sa uz nedozviem, nakolko pamätnici tejto udalosti bohuzial uz neziju.
Ale aspon jedneho dvoch by som chcel pri tejto prilezitosti spomenut, pretoze celkokm nevinni pri tejto zalezitosti asi neboli. Je to v prvom rade moj otec. Moj otec, ktory sa mi dnes javi ako vynikajuci clovek, ktoreho som vlastne ani nepoznal. (Mozno preto sa mi zda byt dnes taky akysi vynikajuci!) Bol asi dobry, skor lepsi nez priemerny odbornik vo svojom odbore, dokonca sa o nom da najst aj vo Wikipedii, ktora, prelozena potom pomocou Google do nemciny kvoli mojim zatom a kvoli novym znamym, s ktorymi v nemecky hovoriacom prostredi teraz roky zijem, sa cita ako kabaret. Ale o tom ani nechcem pisat, lebo to je sice zabavne, ale sem nepatri, vsetci vieme, ako komicky vie tato internetova masina prekladat! Skor ma inspiruje dnes jeho spravanie, ktore som v case diania vobec nechapal, chapat nemohol.

Mal som asi sest, nanajvys osem rokov, cize on mal tak okolo 66, maximalne vsak sedemdesiat, ako mam dnes ja. Zjavil sa znenadania - tak mi to vtedy pripadalo - v Uherskom Brode, kam som chodieval pravidelne na letne prazdniny, teda v podobnom case, ako mame dnes. Horuce leto, zatva, zvazal som obilie spolu s bratrancom a sesternicou z poli, nebol som uz ani ten mestsky ziacik, na chvilu bol som mna sedliak, ako sa slusi a patri. Kadiaci do latriny bez splachovania. Tento smiesny detail je dost podstatny, lebo navyknut sa po splachovacom hajzli na taketo vzdusne zariadenie vyzadovalo odo mna kazdorocne velke sebapremozenie. Ale clovek si zvykne. Zvykne si tak, ako neskor je donuteny, zvyknut si na hromadu inych veci, ktore sa z prvu javia ako neskutocne.

Neskutocne bolo ze moj otec sa zjavil v tom hospodarskom statku na aute! Musite si predstavit, ze sa jedna o cas pred takmer sedemdesiatimi rokmi, kedy auto bolo takou vzacnostou, akou by bola dnes asi skutocnost, keby niekto prisiel na papierovej ponorke a po dlhej podmorskej jazde by ta ponorka este stale nebola rozmocena. Ziral som doslova a z auta ma nevedelo ani lakanie na dobru veceru vytiahnut. Skusali sme aj so Slavkom, synom mojho bratracna Tondu, ktory bol sice o rok starsi nez ja, ale takisto blby, ako jeho mladsi stryko, vsetky packy, tlacitka, gombiky na aute tak dlho, az sa auto k nasmu uzasu pohlo. Nastasie len kusok, dvere podjazdu do dvora, kde inokedy stavaval takzvany rebrinak nalozeny senom, zostali cele. Sofer, ktory mojho otca, ktory v zivote auto viezt nevedel, doviezol, nechal totiz klucik trcat, ved kto by a ako!

Tento sofer nas potom dalsie dni vozil po okoli. Navstivili sme podivne miesta okolo Uherskeho Brodu, naprikald obec Korytnu, kde sa otec narodil, Nivnicu, Luhacovice, mne dotedy jedine zname ozajstne kupele, Blatnu a co ja viem co vsetko este. Ucel cestovania bol pre mna skryty, ale nenudil som sa a uzival som si jazdu autom, vlastne moju prvu ozajstnu. Dnes, po sestdesiatich rokoch, myslim viem, alebo aspon tusim, ze viem, co bol ucel celej tejto expedicie: Moj dobry otec sa chcel este raz vratit k svojim korenom, k miestam, kde rastol, nez sa odporuca z tohoto sveta! Pokial si spravne spominam, tak sa skutocne uz potom nikdy do tychto krajov nevratil.

Dnes mi to pripomina, - i ked viem, ze je to az ruhanie - nasho milovaneho "kocura" Tiffanyho, ked ona zomrela, co uz odmietala par dni akukolvek stravu, tak sa najprv o mna obtrela, vycitavo sa mi pozrela hlboko do oci ako "nevies ako trpim, preco nic neurobis?!?" a vybrala sa po svojom reviri. Nevynechala jedine miestecko, vsetko naposledy skontrolovala a ulozila sa na kobercke, kde som ju rano nasiel tak, ako si tam lahla...

Zrejme sme v tom vsetky zvierata podobne. Preto som strasne rad, ze moja terajsia "put" po rodnej hrude nevedie do miest mojeje mladosti, ze sme sa prave vratili z krasneho, bohuzial kratkeho vyletu z Tatier. Tatry, to bolo nieco, kam jeden tak lahko neprisiel, opät kladiem na posudenie, ze vtedy auto bolo nieco ako clovek z Marsu, prechadzajuci sa po nabrezi Dunaja. Cize Tatry nie su sucastou mojej mladosti, je to len hmlista spomienka na matku v sponovkach - uz len tato predstava mi pripada absurdna, ale bolo to tak: Sede, akoby filcove nohavice, s gumickou dole, ozajstne sponovky z casov, ked umela hmota sa v textile este nepouzivala, matka (babamatinka sme ju neskor nazyvali) sedi na sankach, alebo v izbe odoborarskeho hotela s cigaretou, ideme na Hrebienok tatranskou elektrickou alebo lanovkou na Skalnate pleso, jediny raz som tam bol, na stit sa ist nedalo, bolo sychravo, nevludny vietor a preplnena restauracia prestupnej stanice. To boli moje Tatry. Preto ich poznavam az teraz a preto sa aj tesim, ze mam predsalen este nieco pred sebou na preskumanie, spoznanie, zazitie, ze este som sa neprisiel napriek mautzalemskemu veku rozlucit, ze som sa tu zjavil, aby som oznacil novy bod, start, dalsej etapy zivota. Prave zacinam! Nekoncim.
Este som sa neprisiel rozlucit "à le 'stary kocur' Tiffany", prisiel som vystartovat ako raketa, ktorej nahon obstarava prudky prival adrenalinu. Zacinam!


Heureka! Volám s kolegom Tinguelym…(Mometnálne kvôli letnému kinu vstavaná medzi búdy, tribúny a občerstvujúce stánky…)


Jeho Veličenstvo Kráľ Rukola, nech nám žije večne, kontroluje svojich závodných koníkov pred zajtrajším lovom na líšku…
(Foto Dr Max. de Bile)
Pozn.:
Výhodou tejto kráľovskej koňskej rasy: pri potrebe zrýchlenia môže jazdec pomáhať nohami. Pri prekážkach mu nehrozí pád z veľkej výšky…




 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 TlusŤjoch TlusŤjoch | Web | 24. července 2016 v 16:44 | Reagovat

Kdo hledá štěstí věků věk
najde ho v gumě šponovek
/citát z kočkopedie/

2 nivnice nivnice | Web | 24. července 2016 v 18:21 | Reagovat

[1]: Platí aj pre F. L. Věk?

3 TlusŤjoch TlusŤjoch | Web | 24. července 2016 v 18:47 | Reagovat

[2]:
Ano, národní obroditelé nosívali šponovky s vyšitou lipovou ratolestí...

4 jednorožec jednorožec | 24. července 2016 v 20:05 | Reagovat

Kadiaci do latriny

"Studenty z venkova upozorňujeme na splachovací zařízení."
Nápis na WC na ČVUT, Stavební fakulta v Praze, léta 60tá.

5 Gabi Gabi | 24. července 2016 v 21:25 | Reagovat

[4]:roky 90+ ... ja, Slovenka, na cestách vyspelou západnou Európou. WC na ktoromsi odpočívadle, kdesi vo Francúzsku??? Použijem a neviem nájsť splachovač. Nijaký. Čím, ako , mám za sebou spláchnuť ? V zúfalstve stláčam aj obkladačky za misou. :D Nič, vody nikde! Oblieva ma pot zúfalstva a hanby- nemôžem predsa vyjsť z kabínky a nechať za sebou ... som tam už skoro hodinu, študujem všetko v tej kabínke, až začnem rodine chýbať. Mamííí ... tak , musím von, hanbou bledá, hádam tam nikto nečaká na WC ...siahnem na kľučku otvorím dvere a ony to za mňa spláchnu. Smejem sa na tom potom ešte ďalšie dve hodiny. Smejem sa na tej spomienke aj teraz. No, vidiečanka vo svete... :-( ... :D

6 Gabi Gabi | 24. července 2016 v 21:48 | Reagovat

Čím lákajú naše maličké Tatry , človeka žijúceho 50 rokov pod Alpami? Medveďmi?
Tatry sú pre mňa spomienky na stredoškolské štúdium.  Mali sme ich , hoc aj mládež z roviny "pod nosom" Lákali nás, šľapali sme ich úžľabiami a cítili sa veční, lebo sme kráčali po "večnom, nikdy sa netopiacom snehu, pod ich končiarmi. Neskôr nás zlákali nízke Tatry, a splav riek... mňa neskôr Fatra, pod jej vrcholmi som žila vyše 30 rokov. Teraz, cestujúc každý mesiac vlakom popod Tatry, je mi smutno. Spomínam. V lete sa sneh v tatranských úžľabiach už topí. Zmizne vždy v lete a s ním zmizli aj naše "večné" stopy. Už po nás stopy v Tatrách nie sú. Keď som ešte ráno čítala Tvoj článok, musela som podobne ak Ty spomínať. Vytiahla som si dokonca album s fotkami. :D Bola som v tých horách aj toto leto, ale nebolo to ono. V spomienkach boli Tatry krajšie ako skutočnosť pred mesiacom. Čím to asi je? :-?

7 jednorožec jednorožec | 25. července 2016 v 1:29 | Reagovat

K pokročilému / pokračujícímu věku: Porovnávali jsme nedávno své situace a bolístky s jedním známým Angličanem, zhruba vrstevníkem. Pravil: "Každé ráno takto upažím (demonstroval upažení, dramaticky několik vteřin setrval), a když se nedotýkám dřeva, je vše OK!"

8 King Rucola King Rucola | Web | 25. července 2016 v 5:23 | Reagovat

[7]: Vraj uz v risi Jej Majestatu nemontuju tie zvonceky na hroby? Asi dostane kazdy do rakvicky mobilny telefon, keby si to s tym odchodom rozmyslel, nie? Marna slava: Pokrok je rozkrok...

9 King Rucola King Rucola | Web | 25. července 2016 v 5:25 | Reagovat

[6]: Najlepsie je, ze pocas sporadickych prechadzkach na Alpoch nadsenne vykrikujeme: "Tu je to ako v Tatrach!"

10 King Rucola King Rucola | Web | 25. července 2016 v 5:28 | Reagovat

[5]: Vraj sa hovori, ze poriadny sedliak by sa nikdy nevykadil na cudzom zachode. Svoje hnojivo do svojho...(To bolo vtedy asi nenapadne upozornenie, ze konas nerozumne, ked plytvas onou vzacnou polnohospodarskouo surovinou v dalekej cudzine!)

11 Gabi Gabi | 25. července 2016 v 7:32 | Reagovat

[9]: Nemôže byť!!! V Tatrách je krajšie! Ja, som síce vo švajčiarských Alpách nikdy nebola, ale naše medvede vedia kde je dobre. Tam kde je dobre, je doma. Ony sú domy v Tatrách. :-P

12 Gabi Gabi | 25. července 2016 v 7:33 | Reagovat

[10]: No vieš, neznalá mladosť! :-(

13 D.n. D.n. | Web | 25. července 2016 v 10:47 | Reagovat

Fakt jsem si hezkjy početl!
VZPOMÍNKY JSOU DROGA. POZOR NA PŘEDÁVKOVÁNÍ!

14 nivnice nivnice | Web | 25. července 2016 v 13:31 | Reagovat

[13]: Vieš, pre mňa to bol menší šok, lebo keď som sa pokúšal opraviť či oživiť jeden z nespočtných mŕtvych počitačov, tak toto stalo na jeho desktope! Samo od seba!( Písal som to zrejme pred mojou sedemdesiatkou, ale myslel so si, že to je "znamenie", tak som to vyvesil...

Pekny štart do nového týždňa.

15 Miloš Miloš | Web | 28. července 2016 v 17:33 | Reagovat

V 70 letech je na nový začátek nejpříhodnější čas :-)
Ve Vysokých Tatrách potkávám turisty, kteří mohou mít i 80. Záleží jen na tom, kolik mají natrénováno. Zvedání půllitrů se ale nepočítá :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama