NULLA DIES SINE LINEA

P365/346-a Riešenie: Čas alebo cukíny versus cukety?

3. prosince 2015 v 22:16 | King Rucola
Šebestová sedela v ponurom laboratóriu, provizórne umiestnenom v starinou páchnucej pivnici. Bantovala so skúmavkami, krivuľami, hadičkami nasávla do pripravených téglikov akési lekvarty, z času na čas zapíjala z pohárika tekutou LSD, "aby jej práca išla lepšie od ruky", ako hovorievala. Laboratórium bolo, napriek nevzhľadnosti, neútulnosti však zaručenne "Keimfrei", bez akýchjkoľvek zárodkov, baktérii alebo bacilov, všetky infekcie vylúčené - záruka švajčiarskej firmy SKAN, ktorej predseal sám kráľov zať - toto na dlhé roky zaručovala.

Mach sedel vedľa nej a nečinne ale koncentrovane sa prizeral. Bol veľmi chtivý na výsledky. Chystal sa - ak dospejú k niečomu hmatateľnému - uverejniť to pod svojím menom. Ako by mu nestačilo, že po ňom pomenovali tú Mach jednotku! Jeho ctižiadosť by sa dala najkôr vyjadriť ležatou osmičkou. Nekonečne, nekonečne veľká...

Možno len tak z rozmaru, alebo zámerne, aby sa popálila, udelili Šebestovej na prvý pohľad neriešiteľnú úlohu. Zastaviť čas, prípadne ho zbrzdiť a ako koruna výskumu by vraj bolo, keby sa jej podarilo, nejaao ten čas "vrátiť". Teda nie taká nejaká otrepaná varianta, záležitosť z literárnych plátkov, kde sa to len tak hmýri s tzv. "Zeitmaschinen", merálnymi "časovými strojmi", ktoré - ale to sú len blbosti! Skutočne aspoň trochu času posunúť nazad. Naozja. Nielen nejaká scince-fiction, úplne reálny pokus, zastaviť čas.

Neriešiteľnú záhadu nám sem podhodili, psi bruselskí! Len aby si nás prinútili, čerpať z ich fondov a pykať, ak nedodržime stanovený termín a prídeme o tie ich poondené granty, pochmúrne dumal riaditeľ výskumného ústavu, kde si Mach a Šebestová zarábali svoj denný chlieb odkedy bol koniec s rozprávkami pre deti. Dr Max. de Bile, šéf tejto inštitúcie, si zaslúžil svoje teplé miesto skôr vďaka jeho vernosti Kráľovi Rukolovi, než za vlastné vedecké rezultáty. Táto skutočnosť mu však neuberala na autorite ani v najmenšom. Styky sú styky, čo je ďaleko viac, než kreativita, potvrdzuje sa opäť stará známa poučka.

Dr Max. de Bile sa však vo svojich úvahách záasadne mýlil. Nakoľko sám bol tak dôsledne vziadlený od výzkumnej praxe, že by sa jeden musell pohybovať sa rýchlosťou Machu, keby ho chcel dostihnúť, ako pravidelne prchá zo svojho pracoviska. S tým boli ale všetci viac než spokojní. Každý pracovník mal viacmenje voľnú ruku na ceste za výsledkami. Výsledky bolo jediné, čo sa počitalo, na spôsob, akým sa dosiahli nepozeral nikto, najmenej vedúci ústavu.

Preto bol Dr Max. de Bile zbytočne ponorený v pochmúrnych myšlienkach, ba nebodaj nervózny. Keby svojich poznal, vedel by, že k tomu nie je ani ten najmenší dôvod. Ani len netušil, co Mach a Šebestová dokážu. Mach hneď po zadaní úlohy prskol: "Taká hovadina! Smiešne. Pre malé deti. S tým sa ja babrať a zdržovať nebudem!", zapálil si cigaretu a zmizol na balkón. V ústave sa už tiež nesmelo fajčiť, ako to súčaná móda dnes vyžaduje.

Šebestová si správu prezrela, pokrčila ramena, vzdorne si odrhnula ofinu z čela a zahundrala: "Tak zase to zostáva len na mne. Našťastie je to maličkosť. Najprv si odbavím tie rozbabrané veci, čo mám na stole už poomaly roky, navarím si niečo pikantné na obed a kým budú všetci chrnieť v ich zaslúženom poobeňajšom spánku to zbúcham. Aspoň raz niečo, čo nespôsobuje nejaký termínový problem!", zabalila nakúpené potraviny do priesvitného saku, ktorý v laboratóriu používali na vytriedené odpadky a vybrala sa na terasu, kde mali elektrický gril. Onedlho vôňa Kung Pao prilákala aj fajčiara z balkónu. Mach, ktorý sa aj mimo pracoviska choval ako lev, si zasadol a nečine pozoroval svoju "samičku", ako sa mu stará o potravu. Lenivý, pravý opak tej práve po ňom pomenovanej Mach-jednotky. PO rýchlosti ani stopy.

"Mohol by si pripraviť aspoň šalát", trpko sa nechala Šebestová počuť.

"Ty predsa takisto ako ja vieš, v čom spočíva pokrok ľudstva." Mach pri svojej obľúbenej téme.
"Celý pokrok vďačíme vrodnej lenivosti! Prečo by som mal nejakou premrštenou aktivitou páchať zlo na ľudstve, brzdiť pokrok? Nakonie čo, ja šalát ani nejem, nie som predsa králik alebo niečo podobného. Ak si myslíš, že ho musíš mať, musíš sa aj patrične činiť. Ale počúvaj: Pomôžem ti. Rád ti pomôžem, len som tak lenivý, že som zabudol ako a čím...", chechtal sa. Na stole posúval zväzok klúčov hore, dole, v kruhu, jemne štrkotali. Mach mal pritom taký potmehúdsky výraz v tvari. Provokačne šibal očami k Šebestovej a neustále opakoval. "Pomôžem ti, pomôžem..."

"Tak keď mi chces pomôcť, podaj mi tú cuketu..."

"Cuketu?" divil sa Mach. "Myslís mačetu? Chceš ma na kúsky..."

"Neblbni, pohni. Veď sa mi to tu spáli!"

"Bohužial tu žiadnu mačetu nevidím."

"Ty ďulo, veď leži pred tebou na stole. A prestaň už konečne hrkotať s tými klúčami!"

"Na stole vidím ležať len opustenú cukínu."

"Cuketa, cukína, všetko jedno, taká blbosť. Originálne taliansky, odkiaľ pochádza sa to volá zuchetta! Teda cuketa. Podaj mi tú cukínu, a choď si naťahovať dáku inú!"

"Ó! Madame hovoria vo veršoch...Vôbec nemáš pravdu! Maskulinum singularis je po taliansky zucchino a ženský rod zucchina. Obidve formy pochádzajú od zucca, čo je tekvica. Zuchetto, zucchetta - ako hovoria vo Švajčiarsku - je z benátskeho dialektu, teda čo chceš. Sú to cukíny, len to tak sviští."

"A svišť v Tatrách piští, keď to chceš vo veršoch! Pre mňa je to a zostane to cuketa! Keby som teraz mala mačetu, tak by si radšej utekal", smiala sa Šebestová a symbolicky vychrstla pivo už z prázdnej flašky smerom k Machovi. Mach sa rýchlosťou Machu uhol a takmer spadol z tej rozviklanej zahradnej stoličky.

"Vidieť, že nie nadarmo si tak dlho tvrdla vo Švajčiarsku, celkom si nimi napáchla a teraz smrdíš po ementále a pomaly sa zacneš roztekať ako syr, keď sa topí na raclette, kedˇsa nebudeš viac hýbať! Aj by si mohla zrejme menej žrať, ty cuketa Šebestová, lebo dorastieš až do tekvice odrody Atlantic giant, - ja som si raz takú vypestoval a mala vyče štyridsať kilo, sú z nich ale aj vyše stokillové, presne ako niektorí ľudia - a ja si budem môcť škodoradostne mojím krásnym hláskom zanôtiť s Hegerovou, Hapkom trochu pozmenený text 'Si docela má. lrásne čokoládová'... "

"Mal by si už poznať to najnovšie, nie? čokoláda to nie je, čo rboí tlstým! A poď teda jesť."

Pri jedle jej Mach statočne pomáhal. Akoby ho celá jeho pokroková lenivosť opustila. Ale hrať sa s klúčami neprestával, len keď potreboval obidve ruky, aby si odkrojil ďaľšiu porciu.

"Čo to robís? Prosím ťa aspoň pri jedla prestaň. Čo máš s tými klúčami?" Trochu vyjavene čumela na klúče, ktorí sa zdali pohybovať sa na stole neviditeľnou rukou.

"Konečne sa madame pýtajú", posmeškoval Mach. "Súcitím s tebou!", odmlčal sa. A zintenzívnil posúvanie klúčov. "Riešenie máš pre očami, pred tvojím nosom..."

"Riešenie? Čo tým...do keľu! Ako je to možné? Počkaj, teraz to vidím, ako to robíš? Aha! Už to mám...", nedopovedala, skoro si nohy polámala, ako sa už aj sa hnala do laboratória. Mach sa len spokojne ďalej usmieval.

"Braves majteli, statočné dievčatko, pochopila! Nie pre nič je to taká kpacita...Dobre sme si ju vychovali.", pochvaloal si a pucoval do seba zvyšky grilovaného mäsa, klesajúc tak hlboko, že zabudol, že nie je zajac alebo králik a pustil sa do cukínoveho šalátu. Spokojný, nasýtený a s kávou v ruke sa Mach usadil vedľa svojej kolegyne, ktorá dokončievala rýchlosťou Machu nejaký zjavne kľúčový pokus. Teda bez klúčov klúčlvý...

Čas sa naskutku zastavil. Dokonca sa driapal naspäť. Odkial sa predtým sypal...Jednoducho podľa polohy magnetu.
Mach v záchvate pracovitosti siahol do najspodnejšej zásuvky pracovného stola, podal jej silnejší magnet a vytiahol odtial ligotajúci sa mačetu. Jediným seknutím všetko v čase prerušil...

Prednosta ústavu, Dr Max. de Bile, pyšne, žiariac ako víťaz, prezentoval svojmu kráľovi.

"Vaše Veličnstvo, máme to! Zastavili sme ho. dokonca neskôr sa podarilo, likvidovať ho navždy!", nafukoval sa Dr Max. de Bile.

"Koho, čo!", vyprskol kráľ opovržlivo, nemal rád, keď sa hovorilo o niečom, o čom nemal ani zdania.

"Náš vedúci pracovník Mach a pod jeho vedením pani Šebestová vyriešili záhadu zastavenia času a jeho prípadného návratu."

"Neverím!"

"Vaše Veličenstvo, Vaša Výsosoť. Prosím ponížene, vysvetlím..."

"To si vyprosujem!", vybochol kráľ. Rozčulený, lebo mu pritom takmer vyletel chrup z pomazaných úst.

"Šebestová použila namiesto piesku v hodinách železné piliny a pomocou magnetu donútila tieto, putovať proti zemskej gravitácii, čize čas sa stratil..."

"Jasné! Max. de Bile, myslíte, že som blbý ako vy! Pokračujte, nezdržujte s detailamli, toľko času nemáme!", zúril kráľ.

"Ale Veličenstvo, prepytujem, že som tak smelý, čas už neexzistuje! Mach ho jediným úderom mačety zničil na večné veky! Preťal, presekol tie presýpacie hodiny v najužšom mieste a všetko sa rozsypalo, inkluzíve rozumného záveru tohto rozprávania."

Mach rozbije navždy cas. Antická nástená maľba z 21. storočia.
(Autor Jeho Veličenstvo, Kráľ Rukola, nech nám žije večne!)

oKráľ sa znechutený otočil k svojím hosťom pri slávnostnej tabuli, nadelil si ďaľšiu porciu udenej makrely s cibuľou, riadne okorenil, vzal času smaragdmi vykladanú a upil hlboký dúšok. Utrel ústa do rukácu a povedal: "Teraz teda žijem večne."

Vzorec na riešenie večnej otázky čí cukíny alebo cukety tu:
Es gilt: (plati)
\mathit{Ma} = \frac{v}{c}.
v = rychlost prudenia
c = rychlost zvuku
(alebo tak nejak...)
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 TlusŤjoch TlusŤjoch | Web | 3. prosince 2015 v 22:38 | Reagovat

cuketu zvládne jedině cuksfíra (četař /Zuksführer/ lidově).

2 King Rucola King Rucola | E-mail | Web | 4. prosince 2015 v 4:26 | Reagovat

[1]: Nepríde ale na to, čím je resp. či je  plnená?!?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama