Odkedy mu prvý raz v tej mase padla do očí, nemohol sa už zbaviť jej obrazu, ktorý sa mu vryl pod viečka, uložil do pamäti, tam niekde v hĺbkach jeho mozgových závitov. Natrvalo. Navždy a priam neskutočne sa do nej zamiloval.
Miloval ju ako záhadnú, nedostupnú, nedosiahnuteľnú bytosť. Zdalo sa mu, že beznádejne. Pripadala mu taká nedostupná. Vzdialená, vznešená, neskutočná. Vysnívaná. Mystická kráľovná. Spanilá, tajuplná, sľubujúca zmeniť tie najodvážnejšie sny v žiarivú skutočnosť. Pestoval si ju v predstave ako vo vatičke. Utešoval ju neznelými slovami, ktoré sa splietali do veršov plných sľubov, prísah vernosti, obdivu a lásky. Snažil sa, vyčítať jej želania, splniť ich skôr, než ich vyslovila. Želania, ktoré samozrejme k jeho zármutku nikdy neprichádzali, pretože celý dialóg žil len v jeho želaní, v jeho vlastných túžobných predstavách. Ani len v myšlienkách by nedopustil, aby jej niečo chýbalo. V duchu ju chcel ochraňovať pred všetkými možnými a nemožnými príkoriami, nástrahami osudu, čo ako boli len abstraktné. Chcel ju ako jej rytier brániť pred nebepečenstvami, ktoré sa síce odohrávali len v jeho najstrašnejšich, najmorbídnejšich, hysterických fantáziach, negatívnych predstavách. Ako chorobný, žiarlivý stalker ju chodil tajne denne pozorovať. Kochal sa v jej pôvabe, formách. Vo farbe, ktorú tajúplne vyžarovala už zdiaľky. Priblížiť sa k nej neodvážil. Pozoroval ju tajne ako rastie, dozrieva, pretvára sa v zrelú bytosť. Predstavoval si, ako ju hýčka, láská. Sníval, ako ju starostlivo a plný nehy nosí na rukách.
Jedného dňa podlahol svojmu nutkaniu, svojím snom, fantáziam, nástojčivému želaniu a odolať už nevládal. Nevedel sa, nemohl sa ubrániť. Premohlo ho to, zdolalo. Akosi sa niečo, čo doteraz kládlo odpor, alebo dokonce varovalo, v ňom zlomilo. To bol koniec čiste platonickej lásky. Prekonal posledné zábrany, posledné zvyšky ostychu. Jeho túžba, ktorá ho po dlhé dni spalovala, dotknúť sa svojej vyvolenej, konečne ju cítiť telesne, konečne ju pohladiť vášňou sa chvejúcimi, roztrasenými rukami, vziať ju do náruče, konečne sa s ňou spojiť v jedno, vstrebať ju do seba, ho orabovala o posledne zvyšky opatrnosti. Vzal osud doslovne do vlastných rúk. Zrazu rozhodne a neváhajúc objal svoju lásku. Cúvnuť sa už nedalo. V bruchu zacítil ten povestný skok, zdalo sa mu, že sa rúti kamsi do hlbín záhuby, do neznáma. Cítil sa ako v horúčke, konal v akomsi ošiali, stratil kontrolu nad sebou a bol - a zostal! - všetkých zmyslov zbavený.
Ale taký koniec svojej platonickej lásky si ani v najodvážnejsích,či najhroznejšich snoch nevysníval...
Dodatok: Vraj to nefunguje, tak teda možno toto tu? (Sorry!Awfully sorry!)
Prepáč mi, ak si robím srandu z vážnych vecí. Vraví ( píše) zo mňa iba závisť. Každá z nás túži po vyznaniach aké si tu napísal. Takže tak: 
Áha, a čo dalej?