NULLA DIES SINE LINEA

P-365/125 Je to za hranicou reality?

14. září 2014 v 12:43 | King Rucola
Je to za hranicou reality, oženiť sa mladý a bez zamestnania? Bez dokončeného štúdia, nevyučeného remesla? Nie je! Prečo by to malo byť? Veď sa to deje bežne, už akoby na bežiacom páse. Ale ako dlho vydrží takýto zväzok? Tu sa všetky odhady začnú pohybovať za hranicou reality. Dva príklady dvoch celkom odlišných životných kariér na povzbudenie.


(Citát): Nechci zpochybňovat jejich lásku, ale jsou tak mladí. Nezaopatření. Životem neomlácení. Vrtá mi hlavou..vzali by se kdyby v tom neviděli povinnost? Opravdu je to ta láska na celý život? Jsou na takovou věc vůbec připraveni?.


Zároveň ma k následovným riadkom poháňa aj reflexia k tejto zvláštnej téme manželstva, ktorá sa ma práve dnes osobne veľmi dotýka, potom, čo som si práve pozrel poslednú talk-show s Joachimom Fuchsbergerom, viď následovný text nižšie.

Joachim "Blacky" Fuchsberger zomrel. Asi ho nie príliš veľa čitateľov môže poznať, veď je to bohužiaľ z iného, cudzieho kultúrneho okruhu. My by sme tu tiež nevedeli hneď o koho podobne prominentného človeka sa jedná, keby nám niekto napísal, že zomrel nejaký XY, ktorého vy všetci poznáte a radi mate a nám je totálne neznámy, cudzí. (Pre nemeckého čítania schopných viac tu.)


Jeho posledné, takmer "rozlúčkové" slová s publikom v tom jeho interview tesne, pár mesiacov pred pred jeho skonaním, ma vzali zvláštnou výpoveďou: "Nie je dôležité, čo jeden hovorí, dôležité je, či to poslucháči porozumeli."

Bohovská výpoveď jedného nanajvýš skúseného, obľubeného a všetkými masťami mazaného moderátora, populárneho herca, človeka na vystupovanie na verejnosti, na prejavy zvyknutého.

Prečo vôbec vlečiem takúto melancholickú nôtu do rozpravy o ženení a podobných záležitostiach rázu pôvodne radostného? Pretože "Blacky" sa v poslednej účasti na televíznych obrazovkách strašne tešil, ba "zastrájal", že tú ich diamantovú svatbu - šesťdesiat rokov ženatí maželia - chce ešte poriadne osláviť. Nedočkal sa! (Mala sa konať teraz, v decembri.) Ale aj tak zostáva svietiacim vzorom dnešných a budúcich manželstiev.

Rád by som išiel do detailov, ale na to nemám čas a predovšetkým dosť sily. Ale byť šesťdesiat rokov ženatý, to nepotrebuje vlastne detailný komentár. To nejako hovorí samo za seba. Hlavne, ak si ctený čitateľ uvedomí, že tento skutočný gentleman, aký nie je denne narodený, žil v tesnej blízkosti takzvaných a skutočných hviezd, ako jedna ma práve napadá Romy Schneider, tá svetoznáma "Sissy". Výborná aj potom v jej daľších filmových úlohách. Žiadna hviezda ho nezvyklala. Blacky, sám obrovský, výborne zarábajúci, populárny fešák, zostal verný svojej manželke. Tajomstvo tak dlhého a relatívne šťastného manželsta prezradil, naznačil, aj v tom poslednom vystúpení, krátko pred jeho smrťou, ktorá sa dala po jeho mozgových príhodách síce očakávať, ale s ktorou nikto radšej nepočítal. Ale jeho recepty na šťastné a dlhodobé manželstvo tu rozvádzať nebudem. Radšej poslúžím vlastnou históriou, ktorá skrýva tiež nejeden recept!

"Nie je dôležité, čo jeden hovorí, dôležité je, či to poslucháči porozumeli."

Moja manželka sa vydávala za mňa, keď mala devätnásť. Poznali sme sa práve niečo okolo šesť mesiacov, tuším skôr menej. Bol som už "podstatne" starší (24 rokov) úspešný študent na elitárnej vysokej škole výtvarných umení, ale bez príjmov, stále odkázaný na prospechové štipendium a ináč bez haliera. Bývať sme oficiálne nemali kde, hoci som už vtedy mal zdedenú šestinu domu po otcovi. To bol aj dôvod, jeden z hlavných dôvodov, prečo nám súdružka na národnom výbore, či kde to bolo, našu žiadosť o sobáš - omylom som naklepkal "súlož", typicke prerieknutie v zmysle náuky o psychoanlýze Sigmunda Freuda, ale to nie je pravda, tú sme mali dávno za sebou, ale napriek tomu zdôrazňujem, ženiť sme sa nemuseli! - dva razy pred našimi neveriacimi očami roztrhala. Zdôvodnenie: "Prídite, až budete vedieť, kde budete bývať!" Na tretíkrát, s kávou a boboniérou pod pazuchou to konečne klaplo. Ale na iný termín ako deň pred Vianocami to už potom nestačilo. Podobne ostatne, ako u skonalého Blackyho, on tiež prezentoval po všetkých obtiažach a komplikáciach, lebo bol tiež, ako ostatne jeho nastávajúca tiež, už ženatý, svojej budúcej potvrdenie o povolení sobáša pod vianočný stromčk, preto aj tá relatívna afinita, tá blízkosť, ktorú si akosi, síce drzým neprávom, nárokujem. Dnes, s odstupom času a životnou skúsenosťou môžem zodpovedne vyhlásiť, že uzavretie nášho manželstva bola určitá forma disidentu!

My sa oženíme napriek všetkému! (Nikto to nechcel, nikto nám to neradil, dôvod sme žiadny nemali, každý nás masivne odrádzal, všetko bolo akosi len na truc všetkým, inkluzíve našich najbližsích rodín.)

"Ako sa kalila oceľ" je titul akéhosi ruského tendenčného románu. Použijem. Zrejme naša manželská oceľ sa kalila aj vďaka okupácie vojskami Varšavského paktu v roku 1968, v čase, kedy sme mali už naše prvé, trojmesačné decko, práve niečo okolo dvoch rokoch ženatí. Ženatý študent! "To neskončí dobre," prorokovala moja matka, povrával to kde-kto.

Na tretí deň okupácie sme s prvým vlakom, ktorý zo stanice vypravili-pustili, s prázdnou taškou plnou pleniek a bez jedinej koruny, opustili starú vlasť. Ako tisíce iných sme ušli do Viedne. Odvtedy sa s väčším čí menším šťastím pretĺkame dodnes, už štyridsaťosem rokov, spoločne životom. Medzitým pribudlo k našim normálnym, každodenným starostiam ešte päť vnúčat, čiže aj tým pre vlastné - manželské - problémy zostávalo a zostáva málo miesta. O počiatočných problémoch s rečou, prácou, financiami, ani nehovorím.

Čo som chcel vlastne povedať, o čom rozprávať? Asi len toľko, ako Fuchsberger vo svojej knihe "Na cieľovej rovinke", ako aj v poslednom interview, zdôrazňuje tá zomrelá legenda nemecky hovoriacich televízii a filmu:

"Už predtým, než sa človek žení, má mu byť jasné, do čoho sa púšťa!" Pričom ani on, Blacky, nie je práve veriaci človek, čiže to ťažobné, temné, nepríjemné "až vás smrť rozdelí" (Bis Euch der Tod scheidet!) tej katolíckej cirkvi nebolo podstatné, závažné. Podstatné bolo a je pri tomto akte uvedomenie, do čoho vlastne človek ide.

(Kreslená svadobná fotka z príležitosti svatby Jeho Veličenstva, Kráľa Rocola, nech nám žije večne! Autor samo Jeho Veličnstvo, kráľ náš a pán, nech nám žije večne! Galéria kráľovského dvora v Curychu, Valishofen.)

Podstatné je dôvera, vlastné priestory a spoločná zodpovednosť. Láska? To naozaj neviem...to je rôzne, väčšinou ťažko definovateľné, veď čo to vôbec je, kde je hranica medzi náklonosťou, sexom, vzájomným, často prechodným, pomíjajúcim, v nekonečných škriepkach zanikajúcim ale predsa prítomným porozumením a láskou? (Možno má tu súcit svoj veľký podiel...)

Manželstvo je najkôr niečo ako "Spoločnosť s ručením omedzeným", akási "eseróčka", GmbH, Gesellschaft mit beschränkter Haftung, partneri odpovedajú "vlastným majetkom", ktorý do spoločnosti vložili, nech je tento "majetok" už čokoľvek...

Ale celkom vážne, bez srandy, manželstvo pretrvá veky, ak sú si partneri vedomí, že sa jedná o spoločnú formu firmy, výroby, produkcie. O továreň, ktorej úspešná bilancia zavisí od ich vlastného príspevku, čo sa vykonnosti a plánovanej prosperity týka. Je to závod, prevádzka, ktorá má len na margo niečo s láskou a sexuálnymi údmi alebo sexuálnym dianím spoločného. Tvrdé ale reálne, za hranicou reality je len, ked to - alebo "to" - prestane byť tvrdé, keď zmäkne...ba až to nebodaj zanikne. Ale to už potom, po prekonaných spoločných rokoch, nehraje až takú veľkú roľu, človek si už na toho druhého tak zvykol, že bez neho to už vôbec nejde...

Tak možno je tá počiatočné skepsis v citovanom článku kolegyne z "Thinkárna" oprávnená, ale vonkoncom nemusí byť...

Pripadám si veľmi starý, keď toto po sebe čítam, ale pripadám si aj ako stelesnený vzor...návykovej manželskej zbabelosti(?).
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 TlusŤjoch TlusŤjoch | Web | 14. září 2014 v 12:57 | Reagovat

Chtěl bych být mladý a být zpochybňován.

2 King Rucola King Rucola | E-mail | Web | 14. září 2014 v 13:44 | Reagovat

[1]: Me the same, "moja" taky...

3 VendyW VendyW | E-mail | Web | 14. září 2014 v 14:26 | Reagovat

Připomělo mi to, ten první citát, tady jednu děvčinu. Nemá dodělanou ani jednu školu, je jí možná dvacet? a má čerstvě tak tři nedělě děcko. Otec raději i přes původní velké plány o tom že se vezmou a že půjde dělat k nim do hospody vzal roha. Takže kdo se bude starat, kdo bude podporovat a všechno platit? Správně, babička s dědou .... ať se staraj, že jo. Já jim hodím dítě na krk a budu si dál vyvádět jako předtím, dál si užívat. Však oni to zvládnou finačně i jinak. Prostě uvažování dnešních mnoha mladých zase začíná sklouzávat do takovejch rovin. A zvlášť takhle na vsi ..... je jim jedno že nejsou zaopatřením že nemají žádné vzdělání, žádnou práci ale mají rodiče a ti i přesto že jsou už dítka "dospělá" mají povinnost se starat. A dlouho :-?

4 Sugr Sugr | E-mail | Web | 15. září 2014 v 17:21 | Reagovat

To co popisuješ Kingu je už dnes spíše Fata Morgána. Realita je být Single - hrdá realita!
Mám kolem sebe samé hrdé samotáře, kteří se stávají pomalu ale jistě sobci, kterým je jen obtížné s někým být, či bydlet, natož žít! O_O
Děti jsou "jen" hrůza ke které se musí první rok v noci vstávat...
Nevázat se, nevdat se, nemít děti - to je trend, který mě nutí ke smutku.
Nezávidím jim to, jsem ráda, že jsem byla jiná! ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama