NULLA DIES SINE LINEA

P-365/120 Proti větru

11. srpna 2014 v 1:27 | King Rucola

Vojak pomaly, vytrvalo plával. Vlny mu striekali do očí, ktore napriek svojemu zvyku automaticky zatváral. Bol dobrý plavec, vždy mal vo vode oči otvorené, ale vietor bol tak silný, že to robil nejako podvedome. Spomenul si, ako mu niekto z rodičov rád citoval ľudovú múdrosť. "Proti větru se chcát nedá!", tvrdievali položartovne. Keď bol už starší a chápal, čo je tým vlastne myslené, kontroval: "Čoby sa nedalo! Stačí, keď človek roztiahne nohy, potom si ich neoští!"



Mal som pravdu, myslel teraz, ako v premočenej uniforme bojoval s vlnami. Aspoň u žien to platí. Mal na mysli svoju bývalú frajerku, ktorá sa "rozťahovanim nôh" dopracovala k pozoruhodnému úspechu na scéne napriek jej absolútne nevhodným politickám názorom. Tá dobre vedela, ako pri "močení" nohy roztiahnuť, aby si ich nezamočila, trpko, ale aj s úsmevom, že sa skoro napil vody, spominal na ňu. Bola to veľká krásavica, tak tá postelná kariéra ležala na dlani. Kam sa hrabal on, prostý vojačik - hoci ašpirant na dôstojníka po skončení výcviku - , ktorý teraz oblečený plával, pretože nemal ani na vstupné na pláž a musel oboplávať veľkou obklukou plot, ktorý ju ohraničoval od neplatiacich kúpačov, ktorí si zásoby jedla a pitia priniesli vo vlastných malých chladničkách, piknikovali na piesočnatom brehu, menili jazero na obrovský kemping, kde to večer hmýrilo odpadkami, ktoré nikomu nenapadlo odpratať. Typické. Chudobní proletári a k tomu ešte barbari. Japonci! Keď obedoval na trávniku cisárskeho paláca v Tókiu, spolu so stovkami Japoncov, hladal zbytočne odpadkový kôš, kde by zahodil tácky od suši, ktorú si kúpil vo veľkom bufete neďaleko vstupnej brány, nikde žiadny nebol, ale zato ani papierik neležal na "cisárskom" trávniku. Disciplinovaní Japonci si pekne svoje smeti pobalili a poodnášali. Nie ako na zlatom piesku bágrového štrkoviska, kde plával, aby si mohol kúpiť aspoň pohár piva vo voskovom pohári, na viac nemal. Tu sa musel jeden poriadne obzerať, aby si nesadol do psieho hovna alebo rozmočeného zbytku pici. Pica sa stávala pomaly ale iste národným pokrmom a vytláčala lokše, ktoré ešte nostalgickí jedinci nosili po brehoch v košoch a ponúkali slniacim sa rodinkám.



Mal výbornú kondíciiu a keď vyliezol z vody, kráčal ako keby nemal za sebou tú dlhú dráhu proti vetru, proti vlnám, ktoré nebývali v tejto pokojnej vode, len výnimočne pred búrkou, zmenou počasia. Už po pár krokoch stretával prvých známych, ktorých kvôli dvojmesačnému výcviku dlho nevidel, s vynimkou dvoch miestnych krásavíc, ktoré vnikli do uzavretého vojenského tábora napriek všetkým pospávajúcim hliadkam, ktoré sa nudili v ich strážnych búdkach alebo hrali karty, čítali pornografické časopisy, počúvali rádio a hlavne fajčili jednu za druhou, aby im nejako ušiel čas. Bol to skôr formalita, než ozajstný pokus o ustráženie výcvikového priestoru. Veď načo a proti komu. Na kilometre v tejto pustatine nikto nebýval, nezdržoval sa a keby sa ocitol v blízkosti, ihneď by to niekto zbadal, ako to bolo aj s tými dievčatmi. Zažiarili v khaki farbách okolia - všetko bolo len zelené, nanajvýš potiahnuté ako jediné občerstvenie maskovacími sieťami - ako dve vybuchnuté rakety. Vojsko bez povelu ale predsa ako na rozkaz odtrhlo oči od mušiek, terčov, porno plátkov, šachovníc a nedopitých pohárov a armáda čumela na pahorok nad apelplacom, kde, v tráve rozvalené, ponúkali dve rúže svoje vnady. Plukovnik, ktorý škole velil, ukázal na rozdiel od majora, ktorý bol priamym nadriadenim roty, veľký zmysel pre humor. Nechal mužstvo kompletne nastúpiť a mocným hlasom vyvolal dve mená, ktoré mu nahlásil major Schwarz. (Jedno z dievčat poznalo bližšie tohto rádobysukničkára a pijana a tak mu stihla povedať, kvôli komu vlastne narušili tento výcvikový tábor.) "Vojín-ašpirant Khon a Hauswirt," zavelil hlasom zvyknutým po celý život dávať jasné rozkazy, "smer osamelý pahorok, stará rozpadnutá stodola dva stupne vľavo, každý so sbalenou dekou, odchod! Dvadsaťstyri hodín vás a vašich hostí tu nechcem vidieť. Poklusom klus!" Ranné nástupište zaliala vlna smiechu a výbuch potlesku, ani plukovník sa neubránil pri tejto absolútne z rámca vojenskej drezúry padajúcej príhode veselému úškrnu na jeho ináč akoby kamenej tvári.



Spomienka na práve prežitú príhodu preletela myslou vojaka, ako putoval kývajúc na pozdrav známym smerom k najbližšiemu stánku s výčapom piva. Uškŕňal sa, keď si predstavoval, ako trápne bolo jeho takmer totálne zlyhanie a ako sa vyhováral na uniformu. Než sa na slame vyzliekol, trvalo mu to večnosť. Začul samozrejme to typické cvaknutie rozopínajúceho sa vojenského opasku z druhého konca stodoly, kde zrejme ležal Khon so svojou družkou, ale elánu mu to nepridalo. Noc predtým mal totiž so svojou čatou stráž. Nudil sa pri vrnení tranzistorového rádia, ktoré celú noc vydávalo najnovšie západniarske hity. Rádio Luxemburg, v onom čase jediné pojítko s magickým, neskutočným svetom tzv. "Západu". Stráže sa menili každé dve hodiny. Výmenu priviedol službu konajúci veliteľ stráže a prebiehala ako v nejakých kreténskych detských hrách. Celý rituál nemohol nikto brať vážne. Hauswirt práve nastúpil svoju dvojhodinovku. Zapálil si cigaretu, zbraň, nenabitý Kalašnikov, si spustil pozdĺž rozheganej stoličky v strede priestranného stanu na zem, roztiahol nohy a okamžite zaspal. Zaspal, pretože celý deň a ešte po večeri kalili jeden polliter piva za druhým, vediac, že ich čaká nočná služba. Prebrala ho teplá diera, ktorá vypálila do maskovacej uniformy padnutá cigareta na jeho stehne. Otriasol sa, zívol a vytiahol cez tú dieru zahálajúci úd a po pár ťahoch vystriekal na malý stolček, na ktorom hralo rádion. Pozrel na hodinky a zistil, že má ísť na kotrolnú obchádzku. Na predsunutej pozícíí v malom zákope so strieškou znovu onanoval. Bola teplá letná noc a nekonečná nuda pokrývala mierne zvlnenú nekonečne tmavú krajinu, nikde sa nič nehýbalo, len Hauswirtova ruka kmitala navyknutými pohybmi. Vrátil sa do stanu, kde si vyhonil ešte trikrát, čas výmeny nemienil prísť. Rezignovane pololežal na rozkývanej stoličke, napínal nohy a onanoval o preteky. Striedač a interimistický veliteľ stráže vojín-aspirant Reppka zrejme svorne zaspali, takže Hasuwirt stihol do svitania ešte zopár ráz dosiahnuť orgazmus, stehná ho už poriadne pálili, ale chcel desiatku. Desať orgazmov, osobný rekord! Čo iné tam mohol v tej nezmyslenej funkcii rozumnejšieho robiť, než sa snažiť sa podľa llympijského hesla grófa Coubertina?



No a po takejto noci ho pošle plukovník s oným špeciálnym rozkazom do šopy! Nejako to tam potom s veľkým ách a krach v tom sene uplácal a jasne cítil nesmierne sklamanie tej krásnej ruže, ktorá sa za nim trepala nadržaná cestou-necestou. Aby nejako napravil svoju reputáciu, premohol ospalosť a znechutenie, vylízal jej, že jej ráno radostne žiarili krásne mandlové očká, keď sa zvítali s druhou dvojicou. Khon a Ružena - ruža s takýmto nesexy menom! - pôsobili výsostne spokojene.


Raňajky v zadymenej krčme, už plnej pracujúcich, ktorí sa oddávali zaslúženej druhej raňajkovej runde pivu a borovičke, zmierlivo zaklúčili túto nie práve všednú Hauswirtovu životnú etapu.



"Ahoj!", prebralo ho zo zadumania. Takmer sa strhol. Pred ním stála jeho napoloukojená návšteva onej pamätnej noci vojenskej. Ale ani stopa alebo tieň výčitky nezamračil slnečnú tvár krasavice. Všetko dávno premlčané. "Prečo si sa neohlásil. Prečo si nezavolal, že si už tu?" Jej zmyselný hrdelný hlas pôsobil ako afrodiakum.



"Prečo si celý mokrý, plával si až sem:? Aha! Nemáš na vstupné, že? Poď, sedíme tam viacerí, jedno pivo sa určite nájde."



Známi i neznámi potlapkávali vojaka v mokrých džínsach a postrkávali ho medzi sebou ako nejakú novú hračku. "Sadnite si sem, tu je ešte miesto", počul volať neznámu prsnatú černovlásku s divou hrivou, ktorá jej spadala do polky neznámej tváre. Mala na sebe nezvyklé čierne plavky, dierované. Také nepredávali, museli byť z Tuzexu alebo z Rakúska. "Napite sa", pristrkovala mu voskový pohár s už nateplaným pivom. Vypil ho takmer na jeden dúšok a ani nepoďakoval. Jej horúce stehno pálilo cez mokre nohvice, ktoré potom Hasuwirt konečne vyzliekol. Mal "moderné" mužské plavky, zafarbené ženské nohavičky, pomaly už predraté. Také, ako nosili všetci poriadni samci, ktorí na seba dbali. Sametové, pružné stehno. Tmavé oči a veľmi sľubný, pretože veľmi zmyselný výraz v polovine tvári, ktorú padajúca ofina odhalovala. Veľké prsia k štíhlemu drieku. Návštevnica uzavretého vojenského priestoru servírovala sľúbené pivo a spytavo pozorovala vojaka a hlavne jeho spolusediacu. Bolo vidieť, že sa navzájom nepoznali. Niekto sa jej práve na niečo pýtal, tak sa opäť odvrátila a ďalej vojakovi nevenovala pozornosť. Hauswirt sa ponoril do konverzácie s tmavou partnerkou, ktorá mu zaťato vykala, čo ho mierne bavilo. Nebývalo to medzi jeho kamarátmi a kamarátkami zvykom. Dozvedel sa, že má dlhodobého priateľa, s ktorým má práve malú hádku, že jej priateľka má práve volný byt, lebo rodičia sú na prázdninách a podobné kecy, ktoré vojaka nezaujímali, až kým si neuvedomil, že ho už druhý raz pozýva na večernú party u tej priateľky s volným bytom. Bez zaváhania sľúbil, že v dohovorená hodinu príde, potom vstal a išiel si zaplávať. Návšteva z cvicného tábora nebola nikde vidieť. Vojak sa predral medzi lavičkou, stolmi a stoličkami a vošiel do vody. Plával ľahko a rýchlo, bez tažkých nohavíc a košele.



Teplá voda priam sama niesla plavcove telo, zapichával dlane akoby bičoval vodu alebo sa hneval. Telo pritom nečujne kĺzalo vpred, brázdilo pokojnú hladinu, len mierne vlny. Rytmické ponáranie paží prezrádzalo výkonný vojakov motor, ináč panovala tíšína, vietor už dávno ustal, slnko pražilo zlomyselne na vodný povch. Ochvíľu zapadne nad mierumilovnou krajinou s hustými kríkmi a vysychajúcimi stromčekami, ale auta kúpajúcich ešte stále prichadzali. Asi zostanú cez noc, pri svite mimoriadne silného mesiaca v takzvanom supersplne.



Asi o tri dni si konečne niekto zobral tie modré džínsy a opodiaľ sa povalujúcu bielu košeľu. Nikto dovtedy nemal o tieto skromné časti oblečenia záujem.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Gabi Gabi | E-mail | 12. srpna 2014 v 0:14 | Reagovat

Oddychuješ na miestach mladosti, spomínaš a píšeš? :-D ...alebo snívaš, že asi takto by to mohlo byť? Je to úryvok z Tvojej pripravovanej a zabudnutej  knihy? Našiel si to zasunuté v starom šupliku? Nech sú odpovede akékoľvek, príjemne sa to čítalo. Neviem prečo, ale ten Hasuwirt mal v mojich predstavách Tvoju mladu tvár ... :-D Tak oddychuj a píš...

2 TlusŤjoch TlusŤjoch | Web | 12. srpna 2014 v 8:42 | Reagovat

O močení znám jen průpovídku spolužáka ze ZŠ:
"Močí-li tvůj druh, moč také nebo močení předtírej."

Jinak v tom plavu.

3 jednorožec jednorožec | 12. srpna 2014 v 12:34 | Reagovat

This is seriously good. Nejsem zrovna náruživý čtenář, ale tohodle bych zvládnul celou knihu.

4 Radka Radka | E-mail | Web | 12. srpna 2014 v 21:57 | Reagovat

Za dob povinné vojenské služby se kolikrát děly věci :-?

5 Sugr Sugr | E-mail | Web | 13. srpna 2014 v 17:38 | Reagovat

"Sametové pružné stehno?" sakra Kingu, to je pohádka, nebo tvůj vlastní zážitek? ;-)

6 King Rucola King Rucola | E-mail | Web | 15. srpna 2014 v 8:51 | Reagovat

[5]: Bohuzial vlastna neblaha skusenost...
(Aj s "nasledkami"!)

7 Miloš Miloš | Web | 17. srpna 2014 v 20:59 | Reagovat

Kingu, to je úplný román, anebo výtah z románu.
"Vojna není kojná!," říkávali vojáci z povolání. A tak je to v celém životě. Tvůj text mně to zase připomněl.

8 King Rucola King Rucola | E-mail | Web | 17. srpna 2014 v 23:26 | Reagovat

[7]:Prave mam za sebou stastny navrat po 2000 km, tak este nie som v stave "reagovat". (Zivot predbehne kazdy roman, oder? Dobry nastup do noveho tyzdna vinsujem.

9 pavel pavel | Web | 19. srpna 2014 v 11:04 | Reagovat

Já měl vojnu dobrou, byl jsem provianťák, ale přesto na ni moc nevzpomínám. ;-)

10 mysteriouswolf mysteriouswolf | Web | 19. srpna 2014 v 13:10 | Reagovat

Hauswirt,  byl v jisté oblasti šťastný muž :-)

11 TlusŤjoch TlusŤjoch | Web | 19. srpna 2014 v 20:39 | Reagovat

[8]: Já myslel, že králové měří v mílích...

12 King Rucola King Rucola | E-mail | Web | 20. srpna 2014 v 8:46 | Reagovat

[11]: O zaiste! Ale casto sa v milach mylia. Tak siahnu po tom hnusnom novomeritku.

[9]:

13 King Rucola King Rucola | E-mail | Web | 20. srpna 2014 v 8:51 | Reagovat

[9]: Proviantaci, teda presnejsie kucharska cata, su zodpovedni za to, ze sa Hauswirt neutopil a ani nezmizol, ako to je na konci "naznacene", lez sa chudak ozenil, ako bolo tajne nadhodene v odpovedi na komentar-otazku od sugr. (5 a 6) Vybavili ho zasobu na takmer tri mesiace v civile, cim zivil onu tmavovlasku, az doslo k "snatku". Taky je zivot a asi musim pozmenit koniec tej story.

14 King Rucola King Rucola | E-mail | Web | 20. srpna 2014 v 8:51 | Reagovat

[10]: Ano, ale vid aj komentar cislo trinast.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama