NULLA DIES SINE LINEA

12.05.2014 Ranni ptáče nikam neskáčee

16. května 2014 v 8:30 | King Rucola

Päť rokov!

Na ten vek sa nepamätám, bola moja prvá myšlienka, keď som sa zamyslel nad touto otázkou. Nič by som si nevedel spomenúť, čo by sa mohlo tohto veku týkať. Poprvé je to už dobre dávno, niečo viac než päť tuctov rokov a aj udalosti ležiace na časovej súradnici podstatne bližšie nejako vymazávam z pamäti, alebo ich potláčam. Ale podráždilo ma to. Nejako sa mi tá otázka "čo bolo, keď si mal päť rokov?" sústavne, neodbytne a provokatívne vracala na myseľ.

Pomaly sa začali vynárať aj akési čmuhy, vlákna, ako šedivé zdrapy na o niečo svetlejšej, prázdnej, vyhladenej oblohe pamäti. Zrazu sa vidím sedieť v tom orgovánovom kríčku pri susedovom plote v odľahlom rohu našej záhrady, kde som trávil hodiny za volantom imaginárneho auta. Volant predstavoval akysi mosadzný kruh, ktorý mal vovnútri pár drátených špajlí, akoby na vystuženie. Neviem, či to koleso náhodou nebolo z takého archaického volantu, aký som neskôr videl na autách-veteránoch. Nad kolesom volantu este jeden "volant", ktorý slúžil ako klaksón, na trúbenie.

Vysedával som v tom kríku, ktorý pre mňa samozrejme nebol žiadny, pretože to bolo raz auto môjho otca, čierna limuzína značky "Horch", dnes Audi, zrejme pozostatok z vojny, z nemeckej okupácie, inokedy zase ten šedivo-zaprášeno-béžový "cezpoľný" autobous ČSAD, inokedy mestský trolejbus, dole červený, hore špinavo žltý. Mestské autobusy mali na rozdiel od tých cezpoľných také sfarbenie a majú to tuším ešte aj dnes. Bol som šofér. (Zostal som ním dodnes!) Bol som veľmi rutinovaný. Vedel som volant pustiť z rúk a auto išlo stále správne, aby som si mohol zapáliť imaginárnu cigaretu, tak ako som to vídaval u skutočných riadičov, ktorí zrejme ešte vtedy smeli za jazdy fajčiť. Bol som tuhý fajčiar a ním som dodnes. Len tie pomyseľné cigarety boli vtedy samozrejme zadarmo, kým dnes stoja už pomaly majetky!

Boli však aj chvíle, kedy som nechcel byť riadič auta a zrejme som koketoval s povolaním rušňovodiča. Samozrejme nie na rychlíku! Taký pomalý osobný vláčik, ktorý sa terigá od zastávky po zastávku, zbiera najrozmanitejších cestovateľov, všade už túžobne vyčkávaný, s jeho drevenou treťou triedou a zapáchajúcimi dvomi-tromi oddeleniami - kupé sa to vznešene nazývalo! - prvej triedy, ktorá bola vždy prázdna.

Za tým účelom som opúšťal svoj kapitánsky mostík v orgovánovom kríčku, ozaj, odbočím, nikdy som vlastne nechcel byť pilót a vôbec nie kapitán na zámorskej lodi! Na oceánskych parníkoch som sa vždy videl ako síce druhý, tretí dôstojník, najlepšie ten strojný dôstojnik, ale nikdy nie kapitán! Neskôr, keď už som niečo v tomto odbore spoznal, som koketoval s myšlienkou, stať sa lodným architektom, dizajnerom. Nikdy však ani náznakom k tomu neprišlo. Ale päťročnému by také čosi ani nenapadlo, aby som zostal u témy. Ale dnes, keď sa snažím na ten vek rozpamätať, sa mi čosi vyjasňuje: Vidím tu prvé mílniky mojej čudnej kariéry. Nechcel byť ani päťročný kapitánom na veľkej lodi, nechcel byť pilót ako všetci jeho rovesníci, ani náčelnik polície alebo hasič. Aj ako rušňovodič sa radšej videl na osobáčiku, než na vlaku typu Shinkanzen, alebo tej povestnej "Strely", slovenská strela sa to tuším nazývalo plným menom. Bratislava-Praha, so zastávkou snáď v Brne a možno, už sa napmätám, niekedy aj v Pardubiciach. Čo to len s tým päťročným chlapcom bolo? Prečo už v tak útlom, rannom veku nechcel byť ani generál a radšej sa videl v hodnosti "štábneho kapitána", prinajlepšom hodnosť major sa mu javila sympatická, asi kvôli majorovi tomu Mc Nabbsovi z nesmrtelných "Deti kapitána Granta", túto kniu neskôr čítaval neustále dokola? Dnes s odstupom rokov sa mi natíska tvrdá odpoveď: On už ani vtedy nemal "cojones"! Ako ich ani počas celého svojho života už nikdy ani nezískal!

Tak som teda vtedy zriedkavo opúšťal svoju istotu orgovánového auta, kde som bol skutočne majster a ktoré som absolútne suveréne ovládal, aby som sa vrhol do nevľudneho dobrodružstva ako vodič vlakov. Aby som dostal prvú lekciu v pokrytectve a neúprimnosti.

"Otec ti doniesol vláčik", povedal ktosi zo starších, neviem dnes, kto to bol. Moje nadšenie nemalo hraníc. Moje sklamanie potom takisto. Pár drevených, hrubých vozňov na drevených kolieskach, lokomotívu pripomínal len akýsi nezdarený ťaví hrbolec, ktorý mal predstavovať komín. A ja som predstavoval bezmezné nadšenie, vďaku. A statočne som sa všetkým na očiach, mimo bezpečného krytu orgovánom, s tým nemožným pseudovlakom, rádobyvlakom hral a včas v úlohe sprievodcu vyzýval cestujúcich, aby v Kútoch prestúpili láskavo na motorový prípoj - tri červené vozne a smrad dízlového motoru - do Veselí nad Moravou, kde mali potom prípoj do Uherského Brodu, konečnej stanice tejto každé prázdniny sa opakujúcej Odysei. (Do Nivnice sa dalo len cezpoľným autobusom, to bolo už strašne ďaleko a do Korytnej, kde sa môj otec narodil som sa dostal až ako puberťák na bicykli, ale to je už iná kapitola.) Tak som trávil hodiny na betónovej cestičke, ktorá viedla k domovým dverám, za ktorými sa skrývalo spásne "Obedovať!" Vláčik bez ohľadu na cestovný poriadok putoval do trávy a konečne som mal pokoj.

Ale nadšenie a vďaku som prejavoval, veď som bol dobré decko. Nikdy by som nebol ten vlak odhodil, nikdy by som nepovedal, ako som sklamaný, rozčarovaný, nazlostený. Spôsobne som poďakoval a tajne poutieral slzy sklamania, možno aj bezmocnej, zúrivej zlosti, ktorým som zabrániť nemohol...

Tak ma zavčasu a veľmi prakticky, užitočne, i keď asi z ich strany nevedomky a zrejme nechcene, pripravili do života: Pokrytectvo, neúprimnosť, zbytočná zbabelá slušnosť a určitá servilnosť, vštepená v rannom veku piatich rokov. Ďakujem. Navždy tetovaná duša, také tetovanie odstrániť ide len veľmi ťažko, stopy zostávajú aj napriek radikálnym lejzrovým pokusom, nemožné odstrániť tieto pochmúrne škvrny po celý život, nadovažok k tomu pokrivený charakter, operácia nápravy držania, postoja človeka neskôr príliš komplikovaná, nákladná a takmer nemožná.

Ohýbaj ma mamko, dokiaľ som ja Janko, neohneš ma mamo, keď ja budem Jano.

(Neznamy autor z anturáže Kráľa Rucolu, rok neznámy)
Takto som asi vyzeral ako päťročný filozof, neklamem, veď mám čistý charakter, nie?
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Gabi Gabi | E-mail | 16. května 2014 v 11:59 | Reagovat

Pekne ...a pravdive. Niečim podobnym sme asi prešli všetci. Vieš, čo je na tom najhoršie, aj keď o tom  ako nás v mladosti "prznili" od  úprimnosti, my sme urobili našim deťom to iste. :-( A vôbec nemáme výčitky svedomia, veď sme si deti vzchovali "dobre".
Bol si fešák, ale šedá ( na tvári a hlave) Ti pristane viac! ;-)

2 mysteriouswolf mysteriouswolf | Web | 16. května 2014 v 14:15 | Reagovat

Krásně jsi  zavzpomínal. Já jsem kupodivu v předškolním věku dostala dárek, který mě opravdu potěšil. Kočárek pro panenku, proutěný, přesně takový, v jakých maminy v té době vozily svá opravdová miminka. Později už ty dárky nebyly tak trefné, ani nijak často. Ale na jedny nezapomenu - na knihy pod vánočním stromkem. Z těch jsem měla čistou, nepokryteckou radost :-)

3 TlusŤjoch TlusŤjoch | Web | 16. května 2014 v 20:00 | Reagovat

Nejopravidvější major byl ten z Hellerovy Haly XXII.

Abych mohl lépe posoudit filosofický rozsah obsahu snímku, prozraď, co je v těch flaškách na obrázku.

4 TlusŤjoch TlusŤjoch | Web | 16. května 2014 v 20:01 | Reagovat

[3]:
Hlavy.

5 King Rucola King Rucola | E-mail | Web | 16. května 2014 v 22:17 | Reagovat

Uz si nepamätam. Vsak to tam mam pät rokov. Ale tipujem na nejak "Pinot noir". Ten mam po pive najradsej, okrem tazkeho tmaveho burgundskeho, ale to len k jedlu.

6 jednorožec jednorožec | 17. května 2014 v 0:53 | Reagovat

Nadherne vzpominky!
Velmi podobnym autem jsem jezdil take; akorat to bylo u zahonu s pivonkami. Napravo zabodnuty klacik byl šaltpáka. Vse vlastni vyroby. Poháněné predstavivosti.
Nemile nesu, kdyz dnes male deti dostavaji silenou spoustu hracek - mnohe z nich hovori a hraji muziku, jen se jich jeden dotkne. Hracky pak tvori na koberci jednolitou vrstvu plastikoveho "humusu" kriklavych barev. Tim se deti po kolena brodi a obrazotvornost je kde? (Cca o 20 cm vyse).

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama