NULLA DIES SINE LINEA

Květen 2014

27.05.2014 alma-nacida

29. května 2014 v 9:55 | King Rucola
Motto: (ktoré v zápätí pri všetkých sympatiách úspešne vyvrátim!)

Citát: (ako motto)

3)Není rozměrnější hrocha
vysušená slzoplocha.

(Z komentáru alma-nacida na najnovšom článku u TlusTjocha) http://alma-nacida.blog.cz/

Tento hroch musí patriť medzi čierne ovce, pretože sa v slzavom údoli pod mojím počítačom celkom stráca, ten maličký zatúlanec. (Údajne prezimoval medzi splesnivelými kobercami u nás na povali, kde bol odhalený a zo zimného spánku vytrhnutý.) Napriek tomu pokrýva moju podvyvinutú slzoplochu, slzu slzičku, pretože tú hlavnú "slzoplochu" skladujem úplne inde a je skutočne relatívne veľká, takže na ňu by ani väčší hroch nestačil!

Fotografia - nie však hroch samotný - je výtvorom Jeho Veličenstva Kráľa Rucolu, nech nám žije naveky.

26.05.2014 Informácia

29. května 2014 v 9:45 | King Rucola
Informácia, len zďaleka s témou súvisiaca, takže a vopred omlúvam. Ale snaha je, aby všetci "bez" platili len ako osamelá "čierna ovca"! Pozrite a sami posúďte:

http://www.lovelife.ch/de/

Pozoruhodná akcia, oficiálne požehnaná, v serióznych novinách publikovaná a veľký rozruch evokujúca. (Hneď prvý deň po uverejnení sa hlásilo už vyše tisíc ľudí, ochotných, podielať sa ako aktívne modely na realizácii dokumentárneho materialu, plagátov, video-clips a pod.) Samozrejme puritánske kruhy sú nanajvýš pobúrené - idioti.

Drsné témy vyžadujú drsné reklamné metódy!

Pred búrkou na "mojom letisku". (Foto Dr Max. de Bile, Nokia Lumia)

Pre mňa mimochodom to bol drsný deň, ale veď čo...(aspoň tej búrke som sa vyhol!)

25.05.2014 Čierna krava

29. května 2014 v 8:50 | King Rucola
Za celý môj život, relatívne dlhý, sa mi ešte nepodarilo nájsť jeden jediný štvorlístok. Môžem sa potom čudovať, že mi chýba šťastie? Pripadám si sám sebe ako čierna ovca, všetci už niekedy štvorlístok našli, moja manželka je v stave, zazrieť štvorlístok za rýchlej jazdy v aute, za jazdy vyskočiť, vytrhnúť a zlisovaný mi ho počas jazdy strčiť do náprsného vrecka, kde uchovávam cigarety!

Môžem sa sústrediť ako len sa dá, ale nevidím nikdy žiadny! Už asi ani neuvidím, keď tak pozorujem dnes tu "čiernu ovcu" na paši, ako mi požiera posledné dútnajúce zvyšky pahreby, kde by prípadne čakali nejaké tie nevyhasnuté štvorlístky aj na mňa a konečne by som sa dožil šťastia! Poondená čierna ovca, či čo za zviera to je!

Snímka zhotovená samotným Kráľom Rukolom, nech nám žije večne!, počas jeho medidatívnej večernej zdravotnej prechádzky v kráľovskej obore!

Neúspešná prechádzka, jediný efekt, krvný tlak sa relatívne znížil, napriek rozčúleniu z tej ovce, ktorá je ako blbá krava!

24.05.2014 Magpie!

26. května 2014 v 8:45 | King Rucola
Nemôžem zaboha násjť originálnu verziu Ulysses! (James Joyce) Mám to zapatrošené niekde medzi tou tisíckou kníh, ktoré sa mi tu beztrestne a bez ladu a skladu povalujú. Tak som pátral v internete, ako by to asi mohlo byť s tou hádankou (viď nižšie, o vtákovi) v originále, v angličtine. Naďabil som pritom hneď na prvý raz na možné riešenie! Straka to musi byť! Ako v slovenskom preklade. Len s malým, ale podstatným rozdielom. Straka, "mugpie" po anglicky.

Ktorý vták ma na konci raka, pýta sa často hrdina Joycovej knihy. Odpoved neprezradím, ale je to samozrejme straka...

Ta má totiž v angličtine na konci namiesto "raka" koláč! "Pie"! Čiže možno znie otázka v origináli "ktorý vták má na konci koláč?"

Odpoveď pre Američanov - pri ich prudérii - musí spôsobovať hlavybolenie. Pretože oni nepoznajú len ten povestný "american pie", ale majú ešte aj iný, často umocnený slôvkom "hair", teda potom "hair pie", čo sa nedá, nemá, nesluši prekladať.

Alebo je tá otázka v origináli: Ktorý vták má na konci vagínu?!? To snáď nie, tak ďaleko Joyce asi nezašiel, to je zase len typická moja interpretácia, výklad totálne skazeného človeka, fuj!

Okrem toho je to len dohad, keď ten originál konečne vyhrabem, tak to nájdem. Teraz si to už nepamätám. Mugpie!

Ktorý vták má na konci vagínu? Žiadny! Mugpie - good-bye!

PS U dcéry na orechu je vranie hniezdo. Dlho tam vysedávali, ale malí sa narodili, keď sme práve boli všetci odcestovani. NIkto ich nevidel, ale zato teraz ich počuť, ako zúrivo vykrikujú, keď majú hlad. Este ich nie je vidieť...vyletia, či vypadnú?

Hniezdo vrán na orechu, fotené telefónom, teraz kvôli listom už nie je vidieť. (Kráľ Rucola, Dr Max. de Bile mal asi volno.)

23.05.2014 Ňadrá

25. května 2014 v 11:00 | King Rucola
Kontrolný pohľad do výstrihu pred zrkadlom môže často priniesť napovrch čudnú realitu, ktorá sa skrýva za týmto zrkadlovým obrazom!

(Citát, môj komentar u well-blouda, viď tu .)

Tiež sa kochám pohľadom na ženské ňadrá a to som vraj oficiálne chlap!

To prekvapenie, keď tam nájdem len jedno alebo žiadne ma ešte vždy prinúti k smutnému zamysleniu, nie vždy sebeckému!
(Koniec citátu.)

Niekedy, vlastne dosť často, sa mi stáva, že keď kometnujem niečo, tak dostanem chuť napísať k tomu viac, ale väčšinou to nechám tak a potom zabudnem. V tomto prípade som nezabudol, ale predsa zabudol. Totiž zabudol, čo som chcel vlastne napísať. Ale to, že neviem dopredu, čo napísať je stav normálny, so samotným zabudnutím má malo spoločného do činenia. Stav bez konceptu, chaotický, po celý život, prečo teda nie aj dnes, zajtra a stále? Veď už je to po toľkých rokoch jedno, už to nenapravím.

Tak ako ťažko asi napraví jedna osoba, pohlavie nehrá roľu, platí pre všetiy tri pohlavia, či koľko ich existuje, keď si nechá "monotvať" na svojich ňadrách pána plastického chirurga. Nehovorím, že sa to nedá napravovať, ale jednoduché to nie je.

Smutné zamyslenie prichádza na scénu skôr zriedka, ale určite vždy, keď, ako v tom v komentovanom článku, by mi mal padnúť pohľad do výstrihu a tam by som našiel len jedno - prípadne ani to jedno - ňadro! To je potom pádny dôvod na zamyslenie. A výsledok toho zamyslenia dáva zriedka, ba skôr nikdy, dôvod k radosti. Nedáva, nevyvoláva radostné pocity nikdy!

Keď nebudeme brať do zreteľu onú možnosť, že sa jedná o historicky nepodloženú bojovníčku z lukmi ozbrojených bojových jednotiek takzvaných Amazóniek, ktoré si podľa legendy nechávali odrezať jedno prso aby sa im lepšie strielalo z luku, aby mi nezavadzalo pri mierení a podobne, tak zostáva len tá smutnejšia možnosť. Aspoň nič iného ma k tomu chýbajúcemu ňadru nenapadá: Operačný zákrok po rakovine pŕs!

Táto skutočnosť skutočne nemôže vyvolávať príliš veselé stavy. Možno čiastočne môže. Keď vsetko ako-tak dobre skončilo.
Keď sa naozaj oplatilo, to kedysi krásne, na dotyk jemné a predsa pružné a pevné prsíčko, s ktorým sa určite niekto rád pohrával, utešoval alebo sýtil v každom zmysle tohto slova, bolo odstránené a s ním i oná strašná, smrťou hroziaca záhuba.

Potom je to viac menej v poriadku a smútok sa dostaví v redukovanej forme otázky: Prečo som si nenechala urobiť plastiku hneď po operácii?!? Ale s takouto výčitkou sa dá aj vyžiť. Len estické to príliš nie je, žiadny dôvod k radosti. Zostáva len tá podstatná, možno tým estetickým cítením malilinko kalená radosť, radosť víťazstva nad rakom.

Aby to nekončilo tak celkom pohrebne: Keď som citátom začal, dovolím si iným citátom skončiť toto zamyslenie nad Amazónkami a ich výstrihmi. Citát zo slovenského prekladu (Josef Kot, 1993) slávnej knihy James Joyce-a "Ulysses":
Ktorý vták má na konci raka?

(Dúha nad letiskom Zúrich. Dr Max. de Bile)

Vedel by niekto z ctených čitateľov, ako to je v angličtine, v originále? Ďakujem, aj za pozornosť...

Za zrkadlom je len pasca!

24. května 2014 v 10:00 | King Rucola
Za zrkadlom nie je nič. Pred zrkadlom môže človek ešte bláboliť kadejaké nezmysly, ale za zrkadlom začína skutočný, nepríjemne nepríjemný, pravdivý život, reálny svet. Je tam na skúške. Za zrkadlom nie je nič iného, len pasca na darebákov, lotrov, vývrheľov, zločincov alebo iných ľudí...a kto z nás nie je zločinec?

Obvykle tam stoji ďalší vyšetrovateľ, alebo s ním aj svedok, ktorý nechce, aby ho obvinení videli, spoznali. Niekedy dokonca aj sám prokurátor, možno aj sám veľký sudca! Tak sú všetci schovaní za zrkadlom a voľne sa môžu radiť o ďašom priebehu vyšetrovania, alebo o osude iných. Svedok prípadne identifikuje páchateľa, alebo aj nie...Všetci to dobre poznáme aj z početných filmov tohto žánru.

(Kresba zaslážilého umelca Dr Max. de Bila, 24.05.5014, tuš na papieri. Galéria Jeho Veličenstva Kráľa Rucolu v Zürichu.)

Dialog v súkromí, za bezpečnou stenou zrkadla:

"Áno! Je to jednoznačne číslo šesť. Identifikujem ho, bol to on, toho si chcem zobrať."
"Je mi ľúto milá pani, ten už je zadaný. Nezmýlila ste sa, je to skutočne ten jednoruký hrbaty starček, ktorý vás obťažoval? Pozrite prosím ešte raz. Nebojte sa, oni vás nemôžu vidieť..." Čo to tu tá krava melie, myslí si detektív, veď to je náš príslušník, môj kolega, tá kecá, robí sa dôležitá.
"Ja chcem ale to číslo šesť a nikoho iného! To bol on, čo ma obťažoval, ini sú strašne škaredí, takých nechcem! Alebo mi ho dáte, alebo nebudem na súde svedčiť a vy môžete zapakovať"

Zrkadlový obraz

23. května 2014 v 10:00 | King Rucola
Max a Móric alebo Dr Jekyll a Mr Hyde alebo kto ešte? Nič takého, zdá sa mi, že je to podfuk a pravdepodobne sa jedná o jednu a tú istú chlpatú potvoru v obraze za zrkadlom. Niečo ako daguerrotýpia, či ako sa to nazývalo.

(Odborník na fotografie do Brehmovho albumu "Zo života zvierat", Dr Max. de Bile, včera. Podsvetlené kvôli rodiacej sa búrke.)

22.05.2014 Žena za zrkadlom

23. května 2014 v 9:25 | King Rucola
Richard Strauss - nie ten valčíkový kráľ, nemecký významný hudobny skladateľ ! - napísal svoju zrejme najvýznamnejšiu operu "Frau ohne Schatten" v čase, kedy humanizmus bol výsostne potrebný a celá opera je výkrik za ľudskosťou. Nechcem sa tu detailne rozpisovať o deji, len toľko, že mi to pripadá aktuálne k téme. Totiž, pokiaľ niekto nemá svoj tieň, neexistuje, veľmi skrátenen povedané. (Viď aj u Murakamiho!)

Náhodne odfotená žena na snímke tieň očividne nemá! Až pri pohlade do zrkadla-šošovky objektivu sa tieň vynorí, tým dokazuje, že je skutočný človek a môže dokonca porodiť - o to sa tak trochu jedná v tej opere, preto som si na to spomenul.

(Záber zhotovilo Jeho Veličenstvo Kráľ Rucola vlastnoručne s královským telefónom dvadsiateho druhého dňa mesiaca lásky r.P. 2014,nech nám žije večne náš dobrotivý a láskavý kráľ!)

Žena za zrkadlom, kde sa ukáže aj jej tieň...ciže žiadna "Frau ohne Schatten"!

Nech žijú ľudia a ich tiene...

17.05.2014 Spomienka na VendyW

22. května 2014 v 12:35 | King Rucola
Spomiena na VendyW, tá sa v tom určite vyzná! Toto u nás volajú "zlatý dážď", kým ja som poznal zlatý dážď ináč.

(Vlastnoručná snímka kráľovská z okna kráľovského paláca.)

Ale ja pomaly neviem rozlíšiť pravú a ľavú ruku, kde tam nejaké zeliny...Ale hlavne, že sa mi už zlaté prúty cpú oknom. Zlato predám a budem bohatý, do pol boka odratý...(potom aj "ožratý"?) (Hanba a hamba!)

16.05.2014 Spareribs

22. května 2014 v 12:20 | King Rucola
Nech žije Amerika s jej grilovanými rebierkami. Našiel som takmer rok staré mäso, ktoré sa podarilo spracovať na výborné jedlo, na americké národné jedlo, takpovediac. K tomu francúzsku pšenicu, švajčiarsky rakletový syr, tiež od Vianoc a hody mohli vypukúť.

(Fotografický dokument prípravy a výsledku, prevedenej kráľovským kuchárom bez okuliarov. Max. de Bile)

Ešte teraz mám z toho hlad, keď to vidím. Hnusný mäsožravec!

21.05.2014 Za zrkadlom

22. května 2014 v 9:10 | King Rucola
Obvykle sa za zrkadlom skrýva stena, na ktorej zrkadlo visí. Ale to je len jedna časť zrkadiel. Vôbec to nie je podmienkou. Sú aj zrkadla bez "zázemia", teda bez zadnej steny. Možno sú aj dokonca v prevahe, keď si zoberiem napríklad zubárske zrkadielko priložené k deravému zubu, tak tam tá stena takisto nie je, ako napríklad aj za zrkadlom na križovatke, aspoň teda nie nejaká bezprostredná stena!

(Snímka zhotovené v nedeľu samotným Kráľom Rukolom vlastnoručne!)

Za týmto vyfoteným zrkadlom sa skrýva veľké jazero, pred jazerom nábrežie a kúpalisko a za jazerom ešte väčšie hory, čiže vlastne opäť stena, ciže vždy je tam nejaká stena!

Človek sústavne naráža na nejaké steny! Obúchaná, obitá hlava...

15.05.2014 Alles im Arsch?

22. května 2014 v 2:00 | King Rucola
Nič, absolútne nič len chaos.

(Chaoticka koláž majstra Max. de Bila-)
Tak to bol tiež zase jeden deň z roku, ako každý iný, alebo nie? Všetko to je dnes nejak u riti...

19.05.2014 Kone a peniaze

22. května 2014 v 0:17 | King Rucola
Tak, ako vyradené kone sa len zriedka dožijú zaslúženej penzie, tak sa nedožije zaslúžily bankár vždy svojej provizie! Nové príslovie americko-švajčiarske. Kone, keď majú to neskutočné šťastie, že si ich niekto vyberie na svoj ranč, kde sa v kľude a pohode dopasú do koňského neba a neskončia u mäsiara v salámoch, si môžu gratulovať. Bankár, ktorý po rokoch svojej úmornej práce ešte môže cestvať do USA a nezatknú ho, pomaly uz vymrel, ak ešte nie, tak si môže takisto gratulovať. Odkedy sa americká justícia zatvrdila proti švajčiarskym bankám, nemá to nikto z tej bankárskej branže celkom isté, či sa neocitne na lavici obžalovanych...

(Písané v deň oznámenia rozsudku, resp. dohody medzi bankou Credit-Suisse a marickou vládou. Záznam protokolu komentáru.)

Aktívna pomoc k obídeniu daňových zákonov to nazývajú. Kto to pred rokmi asi tušil?

Facit: Kone sú tu na výrobu salámov a švajčiarske banky na platenie pokút pre Američanov...

20.05.2014 Ľudia a štáty v zrkadle

21. května 2014 v 9:30 | King Rucola
Konečne!

Švajčiarsko konečne vo vojne!

Povráva sa, že Švajčiarsko vďači svojmu blahobytu okrem bánk aj skutočnosti, že nezažilo po stáročia vojnu. Síce nezmyseľ, ale momentálne nepodstatný. Lebo teraz sa moja domovina, kde žijem takmer tri štrvtiny života, konečne nachádza vo vojnovom stave. Už aj my ju máme! Tú všade a vždy prítomnú vojnu. Dočkali sme sa, i keď z úlne inej strany. Dobre, že po stáročia boli starí Helvéti takí veľkí a obávaní bojovníci. Veď dodnes sa necháva pápež strážiť vybranými švajčiarskymi vojakmi a podobne. V určitých obdobiach malo Švajciarsko najsilnejšiu armádu v Europe a dodnes nie je na tom nejako príliš zle. Len lietadla by mali zažiť omlaďovaciu kúru.

Jazdecké jednotky, kedy koníčky ťahali ťažké delá na kopčité brehy Álp a fešní posli brázdili cestičkami polí a lesov s tajomnými posolstvami sú definitívne preč. Slávne vojenské jednotky, ktoré sa prepravovali na bicykloch odišli do zabudnutia, ich zvyšky sa dajú nájsť rozptýlené z času načas prípadne ešte na Tour de France. Posledný mohykán, ktorý sa dočkal pozornosti mimo týchto tradičných pretekov, hoci bol príslušníkom týchto špeciálnych cyklistických jednotiek, je súčasný minister vojny vo Švajčiarsku, p. Maurer. Podľa vzoru mäsiarov, ktorí potrebujú kone na výrobu salámov, pôsobi aj jeho vlastný traumatický zážitok z mladosti v pozitívnom zmysle. Ako minister obrany či vojny sa dal na modernizovanie armády. Okrem iných opatrení je to tá snaha zmodernizovať letectvo. Po dlhých prípravách a následovných ťahaniciach prišlo k hlasovaniu o povolení kreditu na zakúpenie dvadsaťdva švédskych stíhačiek značky Griben.

(Toto nie je Griben, to je Jumbolino, máme ich veľa a onedlho pôjdu do penzie. Okrem toho máme ešte aj veľa tzv. Tigrov, už trochu postaršich stíhačiek, len pre tých niet zatiaľ mäsiarov, ako pre tie koníčky! Foto Dr Max. de Bile.)

A tak sme sa ocitli vo vojne! Medzi nami sme sa nevedeli dodnúť, či chceme tie alebo tie iné, trochu možno lepšie, ale podstatne drahšie lietadla a tak sa odhlasovalo, že si predbežne nekúpime žiadne. Budúcim pilótom hrozi, že namiesto na tryskáčoch budú absolvovať ich cvičné lety na vetroňoch, prípadne, ak sa ich veľa na skalnatých horských štítoch roztrieska, tak na delta padákoch a podobných zariadeniach a ak ani to nepôjde dobre, tak sa tu ozývajú hlasy o zintenzívnení výroby alebo nákupu moderných "Drohnen", teda po slovensky preložené "trúdov", neviem presne, ci je to správne označenie vo vojenskej terminológii slovenskej. Proste o bezposádkové lietadla, schopné vlastne všetko vykonávať, čo aj lietadlo s pilótom dokáže a navyše by nebolo takéto vzdušné plavidlo odkázané na úradné hodiny, ako sa to stalo nedávno, keď unesené africké lietadlo museli prinútiť pristáť vo švajčiarskej Ženeve cudzie, konkrétne talianske, stíhačky, čim bolo švajčiarske armádne letectvo vystavené na posmech celého sveta: Vojsko, ktoré úraduje len v úradných hodinach!

Ale treba viac? Musí skutočne jedna armáda mať pohotovosť deň i noc? Načo a kvôli čomu? Vojnu máme konečne na krku aj my a to bez akýchkoľvek komplikácii kvôli takým malicherným nezmyslom, ako sú úradné hodiny! Dokonca to výjde aj finančne približne rovnako.

Tie stíhačky by boli bývali za tri celé jeden miliardy, s plánovanými a už aj čiastočne dohovorenými "Gegengeschäften", teda vzájomnými obchodnými zmluvami, by to vyšlo v konečnom efekte na úbohých päťsto tisíc frankov. Pomaly jedno poriadne špičkové auto stojí viac! (No dobre, aby som nepreháňal, "nenalíval", tak teda dve také poriadne, "slušnejšie" kočiare.)

Ale švajčiarsky národ je šporovlivý a opatrný. Načo toľko peňazí, keď to ide aj jednoduchšie, tieto peniaze stratiť! Stačí úplne, byť úspešný, vyvolať závisť a obchodovať s USA! A vojna je zaručená.

Úplne je dostačujúce mať riadny počet bánk, tie zaručujú blahobyt zeme a zámienku na vojnu, tá už začala. Druhá najväčšia banka zeme, Credit Suisse, zaplatí len ako pokutu na USA 2,6 miliardy.

Tých 500 000 frankov k tomu a je presne po tých švédskych stíhačkách. A všetci sú spokojní. Američania dostanú súrne potrebnú almužnu, my ušetríme na nepotrebných lietadlách a hlavne konečne máme aj my vojnu! Síce len hospodársku, ale aj tá stojí za to...

Čo je vlastne za týmto nastaveným zrkadlom? Máme ešte viac bánk, ktoré si Amerika už s veľkou záľubou obzerá...

18.05.2014 Volby

19. května 2014 v 9:00 | King Rucola
Tak som zabudol ísť dnes voliť, je nedeľa osemnásteho mája a volebné lokály práve zatvárajú. Môj hlas bude chýbať! Možno teda zostaneme bez našich už skoro objednaných "Gripen". To sú tie švédske stihačky z továrne Saab. Tak budeme lietať na vetroňoch. Ušetrí sa tým samozrejme strašne veľa kerozínu, či čo to potrebujú lietadla na svižný pohyb počas bezvetria. To všetko mojou vinou, pretože som prespal voľby...

Čo si len pamätám z ranného detstva je pevne zviazané s politikou. Tak ako mnohé deti sa chceli stať od malička huslovými virtuózmi, najlepšími hráčmi guličiek a zároveň klavíru, alebo viac prozaicky pilótmi alebo spisovateľmi, nekôr možno aj modelkami či sa starať o zvieratá v zoologickej záhrade, ja som chcel vždy, odkedy sa pamätám stať sa politikom! Neuveriteľné? Neuveriteľné! Ale pravda.

Preto si trhám vlasy, že som zabudol voliť a zároveň si práve pripomínam, čo som chcel už šestnásteho mája uverejniť, teda v deň, keď som zamýšlal po prvý raz v živote písomne voliť a potom to totálne zabudol. Na vine tohto opomenutia sú vlastne voľby do môjho milovaného EU! Tie sa konajú 25. t.m., preto som to poplietol! Mnohým pripravuje táto voľba zjavne problémy, nikto nevie poriadne, koho a načo má voliť, prečo práve toho alebo onoho, poriadny chaos!

Preto ponúkam jednoduché a skvelé riešenie: Volte mňa do EU!

Nie som členom žiadnej politickej strany, ba ani EU, lebo našťastie Švajčiarsko členom EU nie je a dúfam ani nikdy nebude. Nielen pre moju absolútnu neutralitu ma treba voliť. Pre moje spásonosné myšlienky, ktoré mám pre Signora Baroso a jeho verných v mojom volebnom programe. Už teraz mám pre Baroso a spol. minimálne tri dôležité návrhy na nové zákony, ktoré prispejú k blahobytu a záchrane Europy! Čiže očividne nezamýšlam odísť do Brusselu poberať len mastný príjem a spať. Chchem intenzívne pracovať pre všeobecné a vlastné blaho.

Moje súrne návrhy:

1) Zákaz telesných rozcvičiek a gymnastických cvikov, športových úkonov, pre ľudi "šesťdesiat plus!" Stačí, keď sa dvakrát denne musia sami prezliekať! Hlavne ponožky! Ako vedľajší efekt tohto opatrenia to povedie k podstatnej úspore materiálu, ktorá je ináč potrebný k akútnej stavbe rakiev. Úmrtnosť postarších ľudí sa zredukuje na minimum, nakoľko sa nebudú vystavovať zbytočný nebezpečenstvám, plynúcim zo športovej činnosti, s jej krikľavým rizikom zranenia a zmrzačenia. Ušetrené finančné prostriedky môžu byť takto uvoľnené na stavbu jasiel, denných skôl, štadiónov alebo telocviční pre tých, ktorí ešte nadalej budú blbnúť.

2) Zákaz výroby automobilov s automatickou prevodovkou. Nepoužívanie ľavej nohy vedie k chronickému zmrzačeniu obyvateľov Europskej únie! Nedostatok pohybu spôsobuje ochabnutie nervov a tým dochádza k nedostatočnému prekrveniu tejto končatiny, keď je táto ochudobnená o možnosť používania spojkového pedálu! Noha začne pozvoľne zakrnievať, slabnúť, strácať význam, čo môže viesť k nadmernému používaniu barlí alebo iných vychádzkovych pomôcok, ako rolátory alebo vychádzkové palice, zdobené často premrštenými dizajnami ich rúčok. Z financií, ktoré sa ušetria vďaka zmenšenej potrebe zhotovovať pohybové pomôcky, môže potom EU voľne použiť narôzne humanitárne účely. Hhlavne za ušetrené barličky sa ponúka možnosť poskytnúť pomocné barly pre krivkajúce krajiny EU, ktorým hrozí štátny bankrot!

3) Pre bezpečnosť Európy je nezbytne nevyhnutné, aby všetky ryby plaviace sa vodami spadajúcimi pod zvrchovanosť Europskej únie dostali a museli nosiť od určitého dátumu, ktorý bude ešte predmetom rokovania rady ministrov zahraničných vecí členských štátov, (čím bude zároveň aj poskytnutá užitočná činnosť pre túto radu!) podľa vzoru lietadiel farebné logo na chvoste, prípadne na chrbte. Ryby, ktoré dokážu plávať aj "naznak", na chrbte bruchom hore ešte kým žijú, musia nosiť ich rozpoznávacie znaky aj na bruchu, ako to vidieť na mnohých lietadlách rôznych spoločností, napríklad leteckej spoločnosti "Air Berlin".

Záverečné poznámky:

ad3) Toto opatrenie je nutné, aby sa zamedzilo tajnej, zavčasu nespozorovanej infiltrácii a následnovne hroziacej invázii ázijských rýb, hlavne japonskej fugu, (Kugelfisch), čo predstavuje akútne ohrozenie života občanov EU a jej prípadný predčasný zánik!

Morálka z volieb:

Ako ukazujú výsledky najnovších volieb v neutrálnom Švajčiarsku, ľud si nepraje trpieť na chrípku! "Die Grippe", čiže chrípka je ako jedna možno najbežnejšia choroba pracujúceho ľudu u určitého publika nevítaná, preto - ako dnes už vieme - Švajčiari nepovolili nákup týchto Griben. Iná časť voličov sa nechce živiť požívanim oškvarkov (die Grieben!) a preto aj táto časť oprávnených a uvedomelých voličov nákup švédskych stíhačiek zamietla.

Volebný sľub:

Zaväzujem sa už vopred, že ako zvolený predseda EU použijem môj nový vplyv, aby som vedeniu Saabu vysvetlil, prečo ich ináč celkom obstojné, ale v konkurencii rôznych iných modelov už len kvôli ich nemožnému menu vopred odsúdené stíhačky zostávajú bez nádeje na úspech a preto musia nevyhnutne zmeniť meno!

(Vytvoriť nové logo pre jednotlivé rybie flotily a nájsť vhodné meno pre tie švédske stíhačky bude pridelené tej reklamnej spoločnosti, ktorá za najväčšiu mne ponúknutú malú pozornosť za moje nezištné sprostredkovanie z pozície môjho budúceho postavenia ako neutrálny politik, bude dostatočne a uspokojivo - ako to úroveň tejto zakázky vyťaduje - prezentovať svoju snahu o spoluprácu. O úplatkoch a korupcii nepadne už počas doby, kedy budem ja politikom, nikdy ani len slôvko...)

Ako volebné motto volím: Za našu modernú, dynamickú, idylickú starú Europu, kolísku národov!

Budúce sídlo EU počas môjho panovania. (Snímka neznámeho, mne blízkeho autora r.P. 2013)


14.05.2014 Odjakživa!

18. května 2014 v 9:03 | King Rucola
Odjakživa môj osobný "tvorčí" problém!

O fotografovaní a pochopení fotorafického umenia.

Z môjho detstva vo veku päť rokov nemám žiadnu fotografiu. Ani len imaginárnú v hlave. Akési obrazy sa vynoria po namáhavom lovení v duševnom albume spomienok, ale na papieri nič! Možno preto sa stal zo mňa na staré koleno takmer fanatický fotograf, ale...

Fotografovaniu absolutne nerozumiem. Ja som z iného "brehu", ja som sa musel učiť kresliť a malovať. Nekôr, keď ešte bohužiaľ neboli na to počítače a bolo to trápenie ľudských zvierat, aj rysovať. Pre mňa je fotografia prostriedok záznamu, zaistenie stôp, Spurensicherung, prípadne poznámka. Nikdy som nepochopil a asi ani nepochopím, v čom sa líši veľký a dobrý fotograf od amatéra laika, než tým, že má profesionálne vybavenie a je v správnu chviľľu na správnom mieste. Slepý by nemal z nich byť ani jeden, pretože by tak kompozíciu a možno ani tú techniku asi nezvládol. Ale prečo musel môj synovec štyri roky na umeleckej priemyslovke študovať fotografiu, nepochopím. Vôbec nič tu nechápem, ale fotím s o to väčšou vášňou, o čo menej sa o to fotografovanie musím starať. Ach čo! Škoda reči. Keď som musel dokumentovať veci pre jeden katalóg, tak som mal k dispozícíí profíka. Ten mi povedal, že fotený predmet do katalógu by podľa možnosti nemal vrhať na obraze tiene. Tak sme sa potom z čistej recesie zhodli a volali našu šéfku "Frau ohne Schatten", netušiac, prečo sa táto ináč milá dáma na to urážala. (Dnes ju už chápem...čitateľ tiež?) Otázky nad otázky a nikde odpovede!

Ale na základe môjho "detského trauma" fotím teraz ako zbesilý, posadlý, bez ohľadu na kvalitu. V počítaci mám okolo 40 tisíc nezmyseľných fotiek a určite aspoň to isté množstvo pomrelo so skonalými počítačmi, kým som sa konečne naučil, robiť si aspoň bezpečnostné kópie, dokiaľ to neprebral dobrotivý Google sám, za mňa, správne tušiac, čo za lenivého idiota som.

Fotím hlavne vnúčatá, pomaly už každé ich kýchnutie, pretože ani z vlastných detí príliš veľa fotiek nemám, digitálna fotografia je mladá, mobilné telefóny takisto. Snažím sa zrejme zanedbané vyrovnať, činím "pokanie"!

Kráľovské vnáčatá. (Dr Max. de Bile, Máj 2014, Lumia mobilný telefón)

NIekde ešte musí byť tá fotografia, ako sedím v kríčku a "šoférujem" imaginárne auto s akýmsi kolesom v ruke ako kormidlom, ale kde tá je a kto ju má, neviem, netuším, to by bolo jediným hmatateľným dôkazom, že som kedysi skutočne mal päť rokov. Sám tomu totiž neverim!

13.05.2014 Robot, smrť a vnútrozemské more

18. května 2014 v 8:35 | King Rucola
Moj komentar k blogu P. Vapenika:
21 King Rucola King Rucola | E-mail | Web | Teď | Reagovat
Co sa vsak deje s robotmi, ked ich daju do penzie, do dochodku, ked ich vypnu? Poznam, poznal som presnejsie, vela robotov, ktori ked ich vypli, skoncili s uzasnou rychlosotou v zbernych surovinach na cintorine, pretoze im chybala ich roboticka cinnost. Mozno nie je ani prilis zdrave "nebyt robotom"!
Osobne som vypnuty uz davno, ale drzim sa nad vodou tym, ze pokracujem v slapajach skomirania ako robot, drzim hubu a krok.
Len ti, co na mne tlacia tlacitka dialkoveho ovladania sa zmenili, ale robot som aj v penzii...Casto nad tym zurim. Ale tym si uvedomujem, ze este stale som.
DOKAZ, ZE SI ZASLUZIS BYT ROBOTOM!

Ako dalej?

Toto som napísal ako komentár do blogu Petra Vápeníka presne pred mesiacom. O čom to bolo, prečo to bolo takto, si dnes už nespomínam, ale napadlo ma len to, že to bolo presne pred mesiacom. Dosť času teda na premyslenie. Ale nič nového ma nenapadá, len to, že musím môj názor potvrdiť: Keď sa "robot" vzdá činnosti, keď mu napadá do súčiastok piesok a chýba mu notoricky olej, začne chradnúť, podvedome sa rozlúčil so svojou pozemskou existenciou, nemá poslanie, nemá komu slúžiť, pozvoľne umiera.

Preto ohnivé zvolanie: "Radšej byť škrípajúcim, dýchavičným a dychtiacim robotom, než mŕtvym v nebi chlopotom!"*

Suchozemské more! (Krajinná maľba, autor Dr Max. de Bile, r.P. 2014, po miernej zime "studený maj, v stodole raj!")

Ako robot sa radšej zaväzujem, dobrovoľne každý klas tohto obilného mora vlastnoručne zožať, než skapať nudou kvôli nedostatku práce!

*"chlopot", eufemizmus pre mužský pohlavný úd, vulg., (pozn. prekl.).


12.05.2014 Ranni ptáče nikam neskáčee

16. května 2014 v 8:30 | King Rucola

Päť rokov!

Na ten vek sa nepamätám, bola moja prvá myšlienka, keď som sa zamyslel nad touto otázkou. Nič by som si nevedel spomenúť, čo by sa mohlo tohto veku týkať. Poprvé je to už dobre dávno, niečo viac než päť tuctov rokov a aj udalosti ležiace na časovej súradnici podstatne bližšie nejako vymazávam z pamäti, alebo ich potláčam. Ale podráždilo ma to. Nejako sa mi tá otázka "čo bolo, keď si mal päť rokov?" sústavne, neodbytne a provokatívne vracala na myseľ.

Pomaly sa začali vynárať aj akési čmuhy, vlákna, ako šedivé zdrapy na o niečo svetlejšej, prázdnej, vyhladenej oblohe pamäti. Zrazu sa vidím sedieť v tom orgovánovom kríčku pri susedovom plote v odľahlom rohu našej záhrady, kde som trávil hodiny za volantom imaginárneho auta. Volant predstavoval akysi mosadzný kruh, ktorý mal vovnútri pár drátených špajlí, akoby na vystuženie. Neviem, či to koleso náhodou nebolo z takého archaického volantu, aký som neskôr videl na autách-veteránoch. Nad kolesom volantu este jeden "volant", ktorý slúžil ako klaksón, na trúbenie.

Vysedával som v tom kríku, ktorý pre mňa samozrejme nebol žiadny, pretože to bolo raz auto môjho otca, čierna limuzína značky "Horch", dnes Audi, zrejme pozostatok z vojny, z nemeckej okupácie, inokedy zase ten šedivo-zaprášeno-béžový "cezpoľný" autobous ČSAD, inokedy mestský trolejbus, dole červený, hore špinavo žltý. Mestské autobusy mali na rozdiel od tých cezpoľných také sfarbenie a majú to tuším ešte aj dnes. Bol som šofér. (Zostal som ním dodnes!) Bol som veľmi rutinovaný. Vedel som volant pustiť z rúk a auto išlo stále správne, aby som si mohol zapáliť imaginárnu cigaretu, tak ako som to vídaval u skutočných riadičov, ktorí zrejme ešte vtedy smeli za jazdy fajčiť. Bol som tuhý fajčiar a ním som dodnes. Len tie pomyseľné cigarety boli vtedy samozrejme zadarmo, kým dnes stoja už pomaly majetky!

Boli však aj chvíle, kedy som nechcel byť riadič auta a zrejme som koketoval s povolaním rušňovodiča. Samozrejme nie na rychlíku! Taký pomalý osobný vláčik, ktorý sa terigá od zastávky po zastávku, zbiera najrozmanitejších cestovateľov, všade už túžobne vyčkávaný, s jeho drevenou treťou triedou a zapáchajúcimi dvomi-tromi oddeleniami - kupé sa to vznešene nazývalo! - prvej triedy, ktorá bola vždy prázdna.

Za tým účelom som opúšťal svoj kapitánsky mostík v orgovánovom kríčku, ozaj, odbočím, nikdy som vlastne nechcel byť pilót a vôbec nie kapitán na zámorskej lodi! Na oceánskych parníkoch som sa vždy videl ako síce druhý, tretí dôstojník, najlepšie ten strojný dôstojnik, ale nikdy nie kapitán! Neskôr, keď už som niečo v tomto odbore spoznal, som koketoval s myšlienkou, stať sa lodným architektom, dizajnerom. Nikdy však ani náznakom k tomu neprišlo. Ale päťročnému by také čosi ani nenapadlo, aby som zostal u témy. Ale dnes, keď sa snažím na ten vek rozpamätať, sa mi čosi vyjasňuje: Vidím tu prvé mílniky mojej čudnej kariéry. Nechcel byť ani päťročný kapitánom na veľkej lodi, nechcel byť pilót ako všetci jeho rovesníci, ani náčelnik polície alebo hasič. Aj ako rušňovodič sa radšej videl na osobáčiku, než na vlaku typu Shinkanzen, alebo tej povestnej "Strely", slovenská strela sa to tuším nazývalo plným menom. Bratislava-Praha, so zastávkou snáď v Brne a možno, už sa napmätám, niekedy aj v Pardubiciach. Čo to len s tým päťročným chlapcom bolo? Prečo už v tak útlom, rannom veku nechcel byť ani generál a radšej sa videl v hodnosti "štábneho kapitána", prinajlepšom hodnosť major sa mu javila sympatická, asi kvôli majorovi tomu Mc Nabbsovi z nesmrtelných "Deti kapitána Granta", túto kniu neskôr čítaval neustále dokola? Dnes s odstupom rokov sa mi natíska tvrdá odpoveď: On už ani vtedy nemal "cojones"! Ako ich ani počas celého svojho života už nikdy ani nezískal!

Tak som teda vtedy zriedkavo opúšťal svoju istotu orgovánového auta, kde som bol skutočne majster a ktoré som absolútne suveréne ovládal, aby som sa vrhol do nevľudneho dobrodružstva ako vodič vlakov. Aby som dostal prvú lekciu v pokrytectve a neúprimnosti.

"Otec ti doniesol vláčik", povedal ktosi zo starších, neviem dnes, kto to bol. Moje nadšenie nemalo hraníc. Moje sklamanie potom takisto. Pár drevených, hrubých vozňov na drevených kolieskach, lokomotívu pripomínal len akýsi nezdarený ťaví hrbolec, ktorý mal predstavovať komín. A ja som predstavoval bezmezné nadšenie, vďaku. A statočne som sa všetkým na očiach, mimo bezpečného krytu orgovánom, s tým nemožným pseudovlakom, rádobyvlakom hral a včas v úlohe sprievodcu vyzýval cestujúcich, aby v Kútoch prestúpili láskavo na motorový prípoj - tri červené vozne a smrad dízlového motoru - do Veselí nad Moravou, kde mali potom prípoj do Uherského Brodu, konečnej stanice tejto každé prázdniny sa opakujúcej Odysei. (Do Nivnice sa dalo len cezpoľným autobusom, to bolo už strašne ďaleko a do Korytnej, kde sa môj otec narodil som sa dostal až ako puberťák na bicykli, ale to je už iná kapitola.) Tak som trávil hodiny na betónovej cestičke, ktorá viedla k domovým dverám, za ktorými sa skrývalo spásne "Obedovať!" Vláčik bez ohľadu na cestovný poriadok putoval do trávy a konečne som mal pokoj.

Ale nadšenie a vďaku som prejavoval, veď som bol dobré decko. Nikdy by som nebol ten vlak odhodil, nikdy by som nepovedal, ako som sklamaný, rozčarovaný, nazlostený. Spôsobne som poďakoval a tajne poutieral slzy sklamania, možno aj bezmocnej, zúrivej zlosti, ktorým som zabrániť nemohol...

Tak ma zavčasu a veľmi prakticky, užitočne, i keď asi z ich strany nevedomky a zrejme nechcene, pripravili do života: Pokrytectvo, neúprimnosť, zbytočná zbabelá slušnosť a určitá servilnosť, vštepená v rannom veku piatich rokov. Ďakujem. Navždy tetovaná duša, také tetovanie odstrániť ide len veľmi ťažko, stopy zostávajú aj napriek radikálnym lejzrovým pokusom, nemožné odstrániť tieto pochmúrne škvrny po celý život, nadovažok k tomu pokrivený charakter, operácia nápravy držania, postoja človeka neskôr príliš komplikovaná, nákladná a takmer nemožná.

Ohýbaj ma mamko, dokiaľ som ja Janko, neohneš ma mamo, keď ja budem Jano.

(Neznamy autor z anturáže Kráľa Rucolu, rok neznámy)
Takto som asi vyzeral ako päťročný filozof, neklamem, veď mám čistý charakter, nie?

++.éč.ľé+č - To je s mojou klaviatúrou dátum jedenásteho t.m-.

16. května 2014 v 7:30 | King Rucola
Keď som mal päť rokov, prebrali komunisti moc v dovtedy relatívne demokratickom Československu. Ja som sa ešte v tom veku príliš o politiku nezujímal, hlavne, že mi môj straší brat, ktorý bol tajomníkom povereníka Beluša, doniesol zo služobnej cesty do Paríža - poslednej pána poverenika! - ozajstnú džipku Willys, či ako sa volali tie americké povestné autíčka, v nádhernej kovovej miniatúre. (Bohvie, kde tá asi skončila! Dnes by tá hračka mala určitú cenu.)

Politika ma nezaujímala, na to bolo zrejme ešte skoro, vtedy ešte asi málo ľudí tušilo, čo s raz toho všetkého vyvinie. Preto som sa zaujímal intenzívne o iné veci. Možno počas toho, ako som sedel na šerblíku - nepamätám, kedy som začal chodiť na záchod, matne si spomínam, ako ma otec učil, utierať si sám zadok, ale kedy to bolo, neviem - som výdatne študoval "Wikipédiu". Čo iného, nie? Ale nakoľko počítače ešte neexistovali v podobnej miere ako dnes, muselo sa jednať najskôr o jej tlačenú formu. Tam som sa dozvedel, že malý Mozart už šesťročný koncertoval v Bratislave. Na tom dome, kde dnes je rakúske veľvyslanectvo, visí aj pamätná tabuľa na tento čudesný újav. Šesťročný a už...!

To podnietilo môj záujem a dal som sa na cestu podobnej kariéry. Začal som intenzívne cvičiť hru na klavír. Túžba prekonať malého Mozarta ma inšpirovala, poháňala.

(Kráľ Rucola v útlom veku pri autodidaktickej výučbe v hre na klavír. Fotografia Dr Max. de Bile v máji r.P. 2014)
Nebolo minuty, kedy som sa nedriapal na klavír.

O pár rokov neskôr, keď nastúpila vážnosť života a bolo mi zdelené, že bude musieť do hudobnej školy, som ronil horké slzy do kávy s mliekom, bolo to pri raňajkách. Odvtedy neznášam kávu s mliekom. Len čiernu a silnú prosím!

Že ale o pár desaťročí takto hanebne skončím, že mi znovu potečú horké i horúce slzy, keď zasadnem ku klavíru a nebudem už vedieť ani tú "La Palomu" vybrnkať, na ktorú som dostal chuť po počúvaní "Pálenice" Borisa Filana, kde o nej toľko rozprával, to som v tom veku päťročnom naskutku netušil!

(Foto Dr Max. de Bile, zadržané kráľovskou cenzúrou v máji, r.P. 2014) (Tajne uverejnené dnes!)
Tak mi treba, lenivímu idiotovi! "La Paloma, adiééé..."!

Dnes môžem len žalostne ľutovať a roniť krokodýlie slzy, už nepomôže asi nič, premárnené roky od toho šerblíka!

10.05.2014 Fén ako divá sviňa!

13. května 2014 v 16:30 | King Rucola
To bolo tak úžasné počasie, ako býva málokedy.

(Asistentka Dr Max. de Bila zvečnila neobyčajne intenzívny úkaz na curyšskom nebi.)
Dokonca aj ten lacný mobilný telefón tie Alpy dostal do obrazu.

Keď som sa rozplýval spôsobom takým, že keby som bol žena, tak by mi "zvlhli kalhotky", tak sa mi rodení Švajčiari srdečne vysmiali.

Vraj to nič zvláštneho nie je, to tu bolo vždy, aj keď som ja vraj bol nanajvýš päť rokov starý, ba i dlhšie. Proste odjakživa.

Tak som sa rozhodol, publikovať to už dnes, kvalita fotky sem, kvalita tam. Aj hlavne preto, že dnes tu celý deň beznádejne prší a tí "zmrznutí svätí" sa prezentujú v plnej paráde...