NULLA DIES SINE LINEA

Skoro tri storočia

9. února 2014 v 7:20 | King Rucola

Zobudil som sa s náhlym poznaním. Je to tak triviálne, že si to človek ani neuvedomuje, ale mňa to fascinovalo, chňaplo natoľko, že som už nemohol zaspať, musel som si to zapísať. Mal som tú možnosť alebo šťastie, že som smel žiť v dvoch storočiach. Nepriamo, vďaka mojemu otcovi, vlastne až v troch, lenže...

Lenže ako to bolo pri prelome storočí v roku 1900 sa bohužiaľ už od neho nedozviem a kým žil, ma to nenapadlo, spýtať sa na jeho zážitky, jeho sny, jeho predstavy, jeho očakávanie od tejto číselnej zmeny. (Lebo v podstate sa o nič vlastne nejedná, je to len symbolické alebo štatistické! Nič sa v skutočnosti nezmení.) Takže sa môžem len dohadovať. Osobne som často kul plány, ako oslávim prelom storočia a nové tisícročie, nakoniec to dopadlo úplne ináč. Musím konštatovať, že oproti mojím predstavám aj dosť sucho, prozaicky. Veď už som bol v tom čase dedko a choval som sa ďaleko dôstojnešie, než by som si bol býval predstavoval. To je tým, že kým môj otec sa narodil príliš mladý, ja som sa narodil už príliš starý...

Tento zdanlivý paradox je v tom, že otec mal pri prelome storočia práve šestnásť rokov, ciže drsný puberťák zrejme, kým ja už statných päťdesiat sedem! Dve úplne rozlišné storočia obsiahol náš spoločný život, dve úplne odlišné podmieky, uvedomovať si čas. (Takže teoreticky som vlastne ďaleko starší, než moj vlastný otec!)

Dva roky potom, čo môj otec uzrel svetlo sveta, až dva roky neskôr, prišiel určitý pán Carl Benz nahlásiť svoj patent na prvé motorom poháňané vozidlo, trojkolesné "niečo" ako auto. Už sa od neho nedozviem, ako to bolo s ním, kedy sa prvý raz autom viezol. Také veci sa človek zabudne spýtať, dokiaľ má tú možnosť. Ale predpokladám, určite správne, že na jeho denných cestách z dedinky neďaleko na moravsko-slovenských hraniciach ležiacej, cez väčšiu obec Nivnice (viď názov blogu!) do školy do Uherského Brodu, že fujazdiacimi autami príliš ohrozený nebol. V chlebníku či školskej taške vraj nosieval veľkú hrudu chleba, do ktorej mu jeho mama vyryla jamku a vlozila tam poriadnu lyžicu masla. S tým potom vegetoval celý deň. Moja vnučka si vypýta radšej zopár frankov a ide na "obed" s kolegyňammi do McDonalds. Neskôr sa mi dostal do rúk taký klasický zápisníček, kde boli precízne uvádzané príjmy - takmer nulové - a výdavky nádejného pána študenta na "Vysokom uční technickém v Praze", teda na pražskej technike, kam zrejme poslal dedinský farár môjho otca študovať, pretože v tej chudobnej roľníckej rodine by asi nikto na takú pochabú myšlienku nebol býval prišiel. Prekrásne a nanajvýš podozrivé: Každú sobotu sa pravidelne opakoval výdaj na tzv. "cukrové" a tá suma nominálne prekračovala všetky ostatné, už neviem presne, koľko "krejcaru" to bolo, ani ten zápisník už - ja superchuj! - nemám, bol by to nesmierny historický zdroj. Takže mladý pán študent si osladzoval svoj osamelý pobyt vo veľkomeste, zrejme vtedy ešte nefajčil.

Dnes fajči takmer každý študent, keď práve nie je nejaký zdravotný a politický zelený fanatik, ten potom pije len svoje čajíčky namiesto piva. Či už dnešný študent teda holduje nerestiam nejakého druhu alebo či žije "uvedomele", obidva typy si musia na rozdiel od môjho otca pekelne dávať pozor, aby ich cestou z krčmy alebo fitniscentra neprešlo jedno z tých skoro sto miliónov áut (a určite medzitým už zase viac!). Ale zato môj otec vedel šoférovať voz ťahaný koňmi! Občan, inkluzíve študenta, sa ženie, aby niečo nezmeškal. Hlavne, aby mu neuletelo lietadlo. Bolo by po dovolenke. Môj otec nikdy v živote neletel. Matku sme prinútili letieť z Zúrichu do Bratislavy, aby si to vyskúšala na staré kolená. Medzipristátie v Prahe bolo osudné pre osud letenky. Ihneď ju zamenila na cestovný lístok na vlak a pokračovala radšj prízemne ďalej. Aspoň sa vtedy ešte smelo vo vlaku fajčiť, čo náruživú fajčarku asi po dramatickom zážitku s ocelovými vtákmi muselo veľmi ukľudnovať.

Dnes síce všetci lietame kadekam ako diví, (takmer aj tam, kam by sme možno aj pešo zašli!) zato nesmieme fajčiť pomaly už ani doma, kde tam v lietadle alebo vo vlaku! Fajčila tak statočne, že keď jej to v nemocnici novoveku, kde ležala so zlomeninou, nedovolili a chôdze neschopná nemohla sa tajne vykradnúť zafajčiť si, umrela zo zármutku v požehnanom veku deväťdesiat tri rokov. My, zdraví nefajčiaci askéti, padneme radšej pri nezmyselnom džogingu, ani si nazapálime.

To boli ešte časy, keď domáce mačky dostávali zvyšky jedla a chytali si samy myši a o antikoncepciu sa musel postarať podľa vlastnej vynachádzavosti každý milenecký pár viacmenej sám, potrat nebol samozrejmý a trenírky pánov boli naškrobené, ako aj ich vreckovky. Dámy žili každých dvadsaťsesť-dvadsaťosem dní v radostnom očakavani - na rozdiel od "radostného očakávania" - či sa menštruácia dostaví, alebo či ich rodičia doma prizabijú. Dnes si mačky kupujú Whiskas div že nie samy cez Internet a milenci zháňajú internetom Viagru, určite nie za účelom nedobrovoľného počatia. Skôr naopak naštevujú nešťastné páry lekársku vedu za učelom oplodnenia "in vitro", v túžbe splodiť preľudnenému svetu ďaľsie prinajmenšom dvojčatá, ak sa nepodarí na viac. Veď všetkého je tu teraz už dosť, všetko máme, môžme rozhadzovať priehrštiami, podľa momentálnej chuti, len ti schopní užívatelia akosi chýbaju.

Keď tak spomínam, mám teplo u srdca. Vďaka atomovým elektrárňam. Zatiaľ ešte bežia, ešte smú bežať. Ba aj vodné ešte bežia, ešte vodu máme, aspoň my tu. Teplo spomienok. Keď som ja chcel ako študent mať teplo vôbec, nie len pri srdci, musel som si naštiepať drevo sekerou a ráno pekne bojovať s neposlušným ohňom, ktorému sa tiež asi nechcelo vstávať, rád zhasínal. Dnes mám indukčný šporák v kuchyni a už len čakám, kedy nám konečne nanútia ten program šporenia elektrickej enerige, o ktorom niektori pochabi mocipáni roky snívaju. Sen týchto debilov: 2000 Watová spoločnosť! Vrátitť spotrebu energie na stav pred rokmi, ako kedysi. Až k môjmu otcovi?

Teším sa, až na tom drahom kuchyňskom šporáku, na jeho keramickej platni, prvý raz slávnostne rozložím a rozfúkam vatru z vlastnoručne nakálaného dreva, nad ňu zavesím kotlík a uvarím si prvý guláš z vlastnoručne uloveného hranostaja, ukradnutého papagája alebo nebodaj napriek zákazu zostrelenej vrany, ba keď budem mať šťastie tak dokonca zo srnky, ktorú som, ak by som ešte vládal, osobne uštval, o mamutovi, ktory by mi padol do jednej z mojich rozložených jám môžem tak akurát snívať, ale variť budem ten guláš ako kedysi. Kotlíkový guláš na trojnožke nad živým, blkotajúcim ohníčkom, ako v maďarskej puszte, ako kedysi! Ako bezdomovci, vandráci a tuláci v čase, keď môj otec šlapal za treskúcich mrazov denne pešo do školy s hrudou chleba.

Pokrok je teda pokrok, len často patrí aj medzi rozkrok...


( Moja vlastnorucna ilustracia - uz raz som ju asi uverejnil na www.luga.blog.cz - je z mojej knihy o podobnych problemoch tohto storocia, len pre nazornost, ako to s tym sporakom funguje...)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 pavel pavel | Web | 9. února 2014 v 9:13 | Reagovat

Ten chleba s tou hrudkou másla v jamce vzpomínal i můj otec. Pocházel z vesnice poblíž Prahy a do školy chodil v létě bos aby si neprošlapal podrážky u bot... studoval taky v Praze, i když na práva a našel jsem jeho Index, seznam přednášek. :-D

2 Gabi Gabi | E-mail | 9. února 2014 v 10:05 | Reagovat

Krásne spomienky..alebo, lepšie by bolo bez nich?( t.j. keby sme mali teraz tak 20...múdrejšia by som veru bola! )
Sny si je treba plniť. Nalož si ten ohník a uvar ten guláš. Ak už nevieš loviť, tak prejdi autom nejakú hus. Husací guláš neviem ako chutí, ale čo ...môže byť výborný. Treba skúsiť.
Ja som si sen s ohníkom a varením na ňom splnila. Bieda ma donútila. :-D Chcela som zúžitkovať prebytok paradajok, vlastnoručne dopestovaných a uvariť z nich pretlak, kečup ... a tak všeličo zo všeličoho dopestovaného na záhrade. Tak som si "postavila" na záhrade pec :-D Po tri tehly položila z troch strán sa seba, na vrch dala rošt zo šporáku ( som v tom odbore študovaná:-D) a naložila v tej "peci oheň z dreva - orezaných stromov v záhrade. Tak som varila celý týždeň - dreva je dosť. Smrdela som už nielen ja, ale aj všetko okolo mňa ako by som bola z cigánskej osady. Ale bola som šťastná, presne tak ako tí osadníci.Môj pes ma miloval - asi iba jemu som voňala. Po vyprataní všetkých harabúrd z garáže, v ktorej nikdy auto nebolo, som odtiaľ vypratala perfektný, starý šporák na drevo, aj s trúbou. Do domu som už nemala odvahu ho dať a zakúriť v ňom, lebo by som najskôr prišla aj o dom. Tak som ho "schovala" medzi stromy v záhrade. No a a tam varím ...moji chlapi už nechcú inak upečené zemiakové lokše , iba na tom šporáku. Ja som im ich, aj celej návšteve počas Vianoc upiekla vyše sto, na tom šporáku.Neviem, či naozaj boli tak dobré, mne nezostalo, alebo tak chutili spomienkami. Ušetrila som kubíky plynu a vytvorila pohodu celej rodine ... v tom ohni je niečo, čo nás vedie až k našim počiatkom, až hádam k tým prvým, ktorí sa oheň ešte len učili založiť. Vlastne sa celé tie tisícročia nič nezmenilo v nás.  Je jedno aké číslo sa práve píše. Je to len číslo. Znak. Nič viac. :-D
PS Taký chlieb  s domácim maslom v jamke ...oj ten by som si dala, radšej ako biftek ...mňam :-D

3 TlusŤjoch TlusŤjoch | Web | 9. února 2014 v 15:16 | Reagovat

Naštěstí se i v Praze ještě prodávají pečené kaštany.
A světem letí rebelie cyberluddistů.

4 Koník Koník | E-mail | Web | 11. února 2014 v 11:16 | Reagovat

Vždy znova a znova obouvám sněžnice do hlubokých a krkolomných jazyků a závějí. Vždy znova vážu postroje a sedáky významů, vždy znova pokouším štěstí a odvahu dyslektika uvnitř. Vždyť pro mne je těžké očima slézat i jen českou kotlinu.
Však impozantní výhled z vrcholu tvého blogu stojí za to. Příště určitě zas neodolám pokušení.

5 King Rucola King Rucola | E-mail | Web | 11. února 2014 v 12:09 | Reagovat

[4]: To ma tesi a kvoli tomu vrcholu sa zamyslam, ako namonotovat zachrane lana, ako to na niektorych alpskych cestickach byva. Alebo aspon zachranne siete...

6 Koník Koník | E-mail | Web | 11. února 2014 v 12:46 | Reagovat

[5]: bez obav, jak známo, Koňové jsou dobří jazykolezci.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama