NULLA DIES SINE LINEA

Únor 2014

Fantazia v architekture

28. února 2014 v 3:50 | King Rucola
Výplody fantázie vedú často k vizionárskym predstavám. Veľa z nich je aj realizovateľných. Jednou z najťažších možností realizácie, zhmotnenia, uskutočnenia vízie sa vyskytuje v architektúre. Komplikácie vzniknú, ak sa nenájde vhodný investor, ktorý by mal fantáziu malého snívajuceho chlapca, odvahu hladnej levice a peňaženku tučnú aspoň ako brucho zápasníka Sumo. Realizácia architektonickej fantázie stojí a padá s pomermi v spoločnosti alebo odvahou vhodného jednotlivca. Pretože samozrejme náklady hrajú podstatnú roľu.

O to viac som neveril vlastným očiam, keď som po dlhšej prestávke opäť prešiel lesom k "Domovu zvierat". Kedysi sme tam chodievali s deťmi pozerať na opustené mačky, ktoré smutne vysedávali v ich veľkej klietke. Domov síce ešte existuje, ale nejaký divný. Nevedel som si zrovnať, čo sa mi zdalo také "iné", až keď sa mi za vyklčovanými kríkmi vynoril pohľad na nové stavenisko. (Je to v lese pri zooloogickej záhade, tá sa rozširuje, ak sa tam už roky stavia. Preto som tam aj prestal chodiť.)

Ale toto som nepoznal, nečakal. Malý šok a po ňom nadšenie!


NIe, nie je to realizovaný navrh na knižnicu v Prahe na Letnej, ale skoro. Nebohy geniálny architekt Kaplický by mal určite radosť.

A zúrišské slony a slonice budu mať konečne dôstojné miesto na ich hrátky. Hala je obrovská. Architekúra pre znalcov veľmi zaujímava.

Detaily: http://www.zoo.ch/xml_1/internet/de/application/d297/d1862/d2062/f2504.cfm

Day dreams, vytoky fantazie

26. února 2014 v 1:24 | King Rucola
Zaber zo stojanu v mojom atelieri definuje jasne, kam sa ubera prilis bujna fantazia!
Nesputana kreativita. Kazdodenny boj, zachytit, zozat, pozbierat plody fantazie. Fantazia hybe svetom, plodi rakovino bujnejuce myslienky, nuti k nepremyslenym pocinom.


Meditativne zastavenie je na osoh. Vyvaruje pred prilisnou snahou realizacie, oddiali katastrofalne nasledky...
Uz nejaky basnik vyhlasoval: "Postoj chvila, si krasna!" - alebo som si to vymyslel? (Kazdopadne, ako vidiet na ilustracii, velmi rad intenzivne tvorim!)

Denne sny, splodene fantaziou zavadzaju k sladkej (ne)cinnosti. Dokial to funguje, clovek sa nemusi pretrhat. Ani tok myslienok nemusi vysychat, vsetko plynie, plynie samostatne, vlastnou energiou. Panta rei.

Štvrtá dimenzia

25. února 2014 v 10:16 | King Rucola
Po úspešnom štvoritom odhodenom Axel-skoku očakával kraslokorčuliarsky pár z Katáru ďaleko vyššie ohodnotenie.
Neobjektívnosť rozhodcov opäť slávila svoje triumfy!


Niektorí nezaujatí odborníci medzi divákmi v Soči sú presvedčení, že boli svedkami dokonca päťnásobného prevedenia tohto náročného skoku.

(Oplátka na futbalovom majstrovstve bude sladká!)

Ma to este vobec zmysel?!?

24. února 2014 v 10:45 | King Rucola
Tak vcera to tam namalovali a najneskor pozajtra to urcite zmizne za hmlou, dazdom, nedajboze este snehom. Nahodily divak, domaci, ci pocestny, neuvidi nic a posetily turista zostane totalne poleteny. Tak bolo to tam, videl som dobre, skutocne je to tam, alebo je aj v Zürichu "fata morgana"? (To nehovorim o pristahovalcov, ti potom stratia doveru uplne!)


Ze sa im to vobec chce robit, take nakladne kulisy! Pre marnivu, mizivu chvilku. Ved to nema ziadny zmysel! Staci predsa trochu fantazie, clovek si tie hory moze predstavit a nikto by nemusel lozit po leseni a malovat to tam.

Je tazko mat doveru k tejto vymalovanej zemi, ale je to asi posledna na tomto svete...

Toto dava zmysel

22. února 2014 v 8:45 | King Rucola
Milujem reklamu. Ta dava vzdy zmysel a niekedy je aj poriadne zmyselna. Ale aj "sucha", vecna, ciste len zdelujuca reklama plni svoj ucel. Trebars taka na pracie prasky. Clovek az zuri, ked ju pocuje alebo vidi milionty raz, ale podvedome je nou presiaknuty. Negativny vplyv je tiez vplyv, dokonca asi daleko mocnejsi, nez nejaky ten kladny...

Tu jeden absolutne vydareny pokus o pozitivnu reklamu:


Neviem, ci som natolko schopny technicky a ci teda ten "link" funguje, pre istotu teda dvakrat, druhy pokus, lebo...

Zda sa mi, ze to funguje dokonca dvakrat, ale ako hovori slovenske prislovie: "Doppel genäht hält besser!", alebo vo volnom preklade do jazyka ceskeho: "Dvakrat zasite, je zasite uplne!", alebo je to nepresny preklad? Tak radsej dorozumievacou recou vsetkych Mongolov, Kaukazierov, Papuancov, Europanov a inych uboziakov neznalych cestiny: " Make assurance double sure!"

PS Mimochodom sa da z tvorenia reklamy priam fantasticky dobre zit, pokial clovek nema prilis vyvinute svedomie!

Kaftan a tunel

19. února 2014 v 23:09 | King Rucola
Toto nedava absolutne ziadny zmysel a zaroven posobi v urcitej miere zmyselne. Ak si obcan oblieka paradny kaftan, ked sa chysta na inspekciu dopravneho tunela pod kopcom, ktory je charakteristicky pre toto mesto, je to ako keby sa obliekal na slavnostny pohreb. Mozno je to jeho zamer, v tom zmysle to dava zmysel, pretoze tunel je len pre motorizovanu dopravu a chodec sa vystavuje nebezpecenstvu zivota. Inac to nedava ziadny zmysel! Naco by mal radovy obcan, este k tomu v kaftane, kontrolovat tunel, ktoreho intenzite sa v dopravnych spickach blizi situacii v pekle, nakolko premavka je pekelna. Ale na ubohe postavy, potkynajuca sa medzi zivotom a jeho ukoncenim to posobi zmyslene. Prechazdka tunelom.

Lenze nie je to samotna prechadzka. Co posobi, je tajomostvo otazky: "Co ma ten chlap pod kaftanom?"
Odpoved sa divak nedozvie, pretoze sudna pitva prebieha bez pritomnosti verejnosti.


Zostava jediné logické vysvetlenie, ktore ako tak (ne)dava zmysel: Muz na obrazku, nech je oznaceny ako CS, oblieka kaftan, ked sa pobera do kupelov, kde musi oslobodit Karkulku svojho srdca, uväznenu v liecivom bahne.

Podrobnosti vid u

Útecha v starobe

16. února 2014 v 1:00 | King Rucola
Už pri pristávaní v Soči
Videl som ju - padla mi do očí
Než jeden to len raz otočí
Než niekto v diaľke kýchne
Než panna slasťou vzdychne
Než obraz ocitne sa v ráme
Visím svižne na novučičkom stropnom tráme
Sťa staré zaprášené "po babičce klokočí"
Na oceľovom tráme novej haly v Soči

Suchého "po babičce klokočí"
Naplavené ako reťaz z mušiel
Na morskom brehu Soči
Kto je starý nech do toho mora skoči
Ako víťaz co nám ušiel

Či náš starý víťaz "Ej-män"
Alebo či "cé-es" hokejista
Večná sláva je ti istá

(Pozn. prekl. : Česko - Švajčiarsklo 0:1, Slovensko - Slovinsko 1:3 a Simon Ammann, všetci prejavíme dobrú vôľu a na staré kolená večne spolu dovaríme našu smolu...)

Konečne - vďaka olympijskému hokejovému turnaju - si širší svet nevedomcov a tupcov uvedomi, že hoci zástavy rovnaké, len znaky iné, reči trochu podobné a devy krásne, sami so sebou prehrávať nemôžu, len o devách písať básne, ergo jedná sa o dva rôzne štáty!

Každé zlo je na niečo dobré! Ej-män, amen.

Hemingway a more

14. února 2014 v 9:15 | King Rucola
Bez mucenia sa priznavam, ze som sice samozrejme cital Hemingwayovu novelu (Alebo je to roman, ci len poviedka? Naskutku uz nic poriadne neviem, napriek "mudremu veku".) "Starec a more", ale ze si uz nic z toho slavneho diela nepamätam. Len ten populisticky nazov. To je znak staroby. Jeden zacina mat vypady v pamäti, ale napriek tomu mudruje dalej ako najväcsi kanon!
Takze zostavaju asociacie, reminescencie, spomienky a nostalgia. Tak sa prihodi, ze si clovek spomenie pocas prechadzky studenym pobrezim na velkeho autora - a pretoze sam je este väcsi a jemu nie nepodobny - blahosklonne mu vzdava poctu, pravu reminescenciu jeho osobe a jeho dielu.


On predisiel starobe, vypalil svoj vlastny "burn out". Mladicke nadsenie z jeho diela davno vyprchalo. Dnes by som ho cital asi uz len s rezervou...

Ale naozaj poznam osobne aspon tri Americanky, ktore tvrdia, ze vyzeram ako on, velky Hemingway.

Ked ma Sarah predstavila svojej matke, ta takisto zhykla: "You really look as if you were Papa!" a ja som jej musel odpovedat: "I know madame, but I do write a litte bit better than him!". (Pricom zostava nejasne, preco pouzila tato americka dama Hemingwayouvu prezyvku "papa"! Sarah tvrdila totiz uz predtym, ze ja vyzeram ako jej "papa"!)

Tak neviem, ako to mysleli a co si mam o tom mysliet ja.

Komplikacie starnutia a ich riesenie

13. února 2014 v 10:45 | King Rucola
Staroba, proces starnutia, su velmi komplexne otazky. Aby boli este viac stazene, tvrdi nam ergologia, ze treba zmenit nielen styl zivot, ale aj zivotne prostredie, ale hlavne zariadenia, nastroje treba prisposobit veci denneho uzivania a pod.

Architekti su obzvlast vyzvani, aby hladali vhodne riesenia. Bezne veci, ako prekonavanie vysok pomocou ramp, vytahov, sekundarnych vytahov, sa uz udomacnili. Ale casto sa zabuda na najzakladnejsie veci. Svaly stracaju vekom na svojej sile, ide az o neuveritelnych 75% ubytku. Preto je napriklad vstavanie pre ludi pokrocileho veku spojene casto s velkym bojom, aj sam so sebou alebo prtoi sebe, lebo sa starsiemu cloveku jednoducho nechce absolvovat ta namaha pre kazdu malickost.

Naprilad vyska zachodovej misy je casto pricinou, ze ju seniori a seniorky vyhladavju len s nechutou a hoci prave oni potrebuju toto zariadenie castejsie, sa casto radsej na pouzitie doslova vyseru, nez aby mali cvicit, ako znovu z tronu vstat
.
To sice podporuje odbyt specialnych "pampers", ale je to skor neuspokojive prechodne riesenie. Preto je vysostne potrebne, aby projektanti mysleli na taketo bezne kazdodenne komplikacie a jedoduchymi ale ucinymi rieseniami predchadzali tymto negativnym stavom. Napriklad zakonite musia byt zachodove misy pre seniorov a ich partnerky oproti zauzivanej norme jemne az masivne zvysene.


Na obrazku priklad nespravneho riesenie. (Na porovnanie skutocnej vysky vyska pucovnej metlicky.)

Avsak v podobnych pripadoch, ako vyska postele oproti japonskemu tatami alebo modernym mäkkym valendam, z ktorych vedia vstat len cviceni gymnasti, chybaniu lahkej, lahko stravitelnej, mäkkej az priam kasickovitej stravy a podobne, sa jedna o skor trivialne problemy, ktore sa jednoduchymi technickymi opatreniami daju realtivne lahko korigovat alebo uz vopred predchadzat.

Tazsie je to s psychickym vyrovnavanim sa s problemami starnutia, ich riesenie vzaduje odborne, kvalifikovne sily a vela empatie. Preto je vhodne, prakticky na kazdom kroku otvorene, uprimne diskutovat aj otazky uzavretia staroby. Pretoze dostojne uzavretie staroby naplna mysel pozostalych mierom a hoji bolest alebo pripadnu zurivost a zlost, ktora sa stratou tych plesnivych starcov a stareniek moze u pozostalych, hlavne ked vyska dedicstva je skor minimalna, dostavit.

Na kazdom kroku by mala byt konecnost nasho bytia vsadepritomna, signalizovana. Tabu tejto otazky by malo byt potrete, nakolko ide vseobecne platnu, nevyhnutnu, ba demokraticku zalezitost. Roznymi umeleckymi formami - na rozdiel od predoslych technickych rieseni - sa da tato palciva problematika tiez, podobne ako technicke problemy, uspesne zvladnut.


Vhodny, zdarily a esteticky priklad na uvedomovanie si konecneho a neodvolatelneho "uzatvorenia staroby", nevtieravo, citlivo umiestneny na mieste, kde len tazko moze byt prehliadnuty, pomaha pri priprave na proces zaverecneho slavnostneho finale.

Nasledujuce oslavy uspesneho finale su potom opät na spominane prostriedky menej narocne, pretoze hlavni akteri, ktori vlastne su dovodom k tymto nesputanym orgiam, uz nevyrusuju svojou pritomnostou...(Nech konecne daju pokoj, ako sa zvykne hovorit, nech odpocivaju v pokoji...)

Skoro tri storočia

9. února 2014 v 7:20 | King Rucola

Zobudil som sa s náhlym poznaním. Je to tak triviálne, že si to človek ani neuvedomuje, ale mňa to fascinovalo, chňaplo natoľko, že som už nemohol zaspať, musel som si to zapísať. Mal som tú možnosť alebo šťastie, že som smel žiť v dvoch storočiach. Nepriamo, vďaka mojemu otcovi, vlastne až v troch, lenže...

Lenže ako to bolo pri prelome storočí v roku 1900 sa bohužiaľ už od neho nedozviem a kým žil, ma to nenapadlo, spýtať sa na jeho zážitky, jeho sny, jeho predstavy, jeho očakávanie od tejto číselnej zmeny. (Lebo v podstate sa o nič vlastne nejedná, je to len symbolické alebo štatistické! Nič sa v skutočnosti nezmení.) Takže sa môžem len dohadovať. Osobne som často kul plány, ako oslávim prelom storočia a nové tisícročie, nakoniec to dopadlo úplne ináč. Musím konštatovať, že oproti mojím predstavám aj dosť sucho, prozaicky. Veď už som bol v tom čase dedko a choval som sa ďaleko dôstojnešie, než by som si bol býval predstavoval. To je tým, že kým môj otec sa narodil príliš mladý, ja som sa narodil už príliš starý...

Tento zdanlivý paradox je v tom, že otec mal pri prelome storočia práve šestnásť rokov, ciže drsný puberťák zrejme, kým ja už statných päťdesiat sedem! Dve úplne rozlišné storočia obsiahol náš spoločný život, dve úplne odlišné podmieky, uvedomovať si čas. (Takže teoreticky som vlastne ďaleko starší, než moj vlastný otec!)

Dva roky potom, čo môj otec uzrel svetlo sveta, až dva roky neskôr, prišiel určitý pán Carl Benz nahlásiť svoj patent na prvé motorom poháňané vozidlo, trojkolesné "niečo" ako auto. Už sa od neho nedozviem, ako to bolo s ním, kedy sa prvý raz autom viezol. Také veci sa človek zabudne spýtať, dokiaľ má tú možnosť. Ale predpokladám, určite správne, že na jeho denných cestách z dedinky neďaleko na moravsko-slovenských hraniciach ležiacej, cez väčšiu obec Nivnice (viď názov blogu!) do školy do Uherského Brodu, že fujazdiacimi autami príliš ohrozený nebol. V chlebníku či školskej taške vraj nosieval veľkú hrudu chleba, do ktorej mu jeho mama vyryla jamku a vlozila tam poriadnu lyžicu masla. S tým potom vegetoval celý deň. Moja vnučka si vypýta radšej zopár frankov a ide na "obed" s kolegyňammi do McDonalds. Neskôr sa mi dostal do rúk taký klasický zápisníček, kde boli precízne uvádzané príjmy - takmer nulové - a výdavky nádejného pána študenta na "Vysokom uční technickém v Praze", teda na pražskej technike, kam zrejme poslal dedinský farár môjho otca študovať, pretože v tej chudobnej roľníckej rodine by asi nikto na takú pochabú myšlienku nebol býval prišiel. Prekrásne a nanajvýš podozrivé: Každú sobotu sa pravidelne opakoval výdaj na tzv. "cukrové" a tá suma nominálne prekračovala všetky ostatné, už neviem presne, koľko "krejcaru" to bolo, ani ten zápisník už - ja superchuj! - nemám, bol by to nesmierny historický zdroj. Takže mladý pán študent si osladzoval svoj osamelý pobyt vo veľkomeste, zrejme vtedy ešte nefajčil.

Dnes fajči takmer každý študent, keď práve nie je nejaký zdravotný a politický zelený fanatik, ten potom pije len svoje čajíčky namiesto piva. Či už dnešný študent teda holduje nerestiam nejakého druhu alebo či žije "uvedomele", obidva typy si musia na rozdiel od môjho otca pekelne dávať pozor, aby ich cestou z krčmy alebo fitniscentra neprešlo jedno z tých skoro sto miliónov áut (a určite medzitým už zase viac!). Ale zato môj otec vedel šoférovať voz ťahaný koňmi! Občan, inkluzíve študenta, sa ženie, aby niečo nezmeškal. Hlavne, aby mu neuletelo lietadlo. Bolo by po dovolenke. Môj otec nikdy v živote neletel. Matku sme prinútili letieť z Zúrichu do Bratislavy, aby si to vyskúšala na staré kolená. Medzipristátie v Prahe bolo osudné pre osud letenky. Ihneď ju zamenila na cestovný lístok na vlak a pokračovala radšj prízemne ďalej. Aspoň sa vtedy ešte smelo vo vlaku fajčiť, čo náruživú fajčarku asi po dramatickom zážitku s ocelovými vtákmi muselo veľmi ukľudnovať.

Dnes síce všetci lietame kadekam ako diví, (takmer aj tam, kam by sme možno aj pešo zašli!) zato nesmieme fajčiť pomaly už ani doma, kde tam v lietadle alebo vo vlaku! Fajčila tak statočne, že keď jej to v nemocnici novoveku, kde ležala so zlomeninou, nedovolili a chôdze neschopná nemohla sa tajne vykradnúť zafajčiť si, umrela zo zármutku v požehnanom veku deväťdesiat tri rokov. My, zdraví nefajčiaci askéti, padneme radšej pri nezmyselnom džogingu, ani si nazapálime.

To boli ešte časy, keď domáce mačky dostávali zvyšky jedla a chytali si samy myši a o antikoncepciu sa musel postarať podľa vlastnej vynachádzavosti každý milenecký pár viacmenej sám, potrat nebol samozrejmý a trenírky pánov boli naškrobené, ako aj ich vreckovky. Dámy žili každých dvadsaťsesť-dvadsaťosem dní v radostnom očakavani - na rozdiel od "radostného očakávania" - či sa menštruácia dostaví, alebo či ich rodičia doma prizabijú. Dnes si mačky kupujú Whiskas div že nie samy cez Internet a milenci zháňajú internetom Viagru, určite nie za účelom nedobrovoľného počatia. Skôr naopak naštevujú nešťastné páry lekársku vedu za učelom oplodnenia "in vitro", v túžbe splodiť preľudnenému svetu ďaľsie prinajmenšom dvojčatá, ak sa nepodarí na viac. Veď všetkého je tu teraz už dosť, všetko máme, môžme rozhadzovať priehrštiami, podľa momentálnej chuti, len ti schopní užívatelia akosi chýbaju.

Keď tak spomínam, mám teplo u srdca. Vďaka atomovým elektrárňam. Zatiaľ ešte bežia, ešte smú bežať. Ba aj vodné ešte bežia, ešte vodu máme, aspoň my tu. Teplo spomienok. Keď som ja chcel ako študent mať teplo vôbec, nie len pri srdci, musel som si naštiepať drevo sekerou a ráno pekne bojovať s neposlušným ohňom, ktorému sa tiež asi nechcelo vstávať, rád zhasínal. Dnes mám indukčný šporák v kuchyni a už len čakám, kedy nám konečne nanútia ten program šporenia elektrickej enerige, o ktorom niektori pochabi mocipáni roky snívaju. Sen týchto debilov: 2000 Watová spoločnosť! Vrátitť spotrebu energie na stav pred rokmi, ako kedysi. Až k môjmu otcovi?

Teším sa, až na tom drahom kuchyňskom šporáku, na jeho keramickej platni, prvý raz slávnostne rozložím a rozfúkam vatru z vlastnoručne nakálaného dreva, nad ňu zavesím kotlík a uvarím si prvý guláš z vlastnoručne uloveného hranostaja, ukradnutého papagája alebo nebodaj napriek zákazu zostrelenej vrany, ba keď budem mať šťastie tak dokonca zo srnky, ktorú som, ak by som ešte vládal, osobne uštval, o mamutovi, ktory by mi padol do jednej z mojich rozložených jám môžem tak akurát snívať, ale variť budem ten guláš ako kedysi. Kotlíkový guláš na trojnožke nad živým, blkotajúcim ohníčkom, ako v maďarskej puszte, ako kedysi! Ako bezdomovci, vandráci a tuláci v čase, keď môj otec šlapal za treskúcich mrazov denne pešo do školy s hrudou chleba.

Pokrok je teda pokrok, len často patrí aj medzi rozkrok...


( Moja vlastnorucna ilustracia - uz raz som ju asi uverejnil na www.luga.blog.cz - je z mojej knihy o podobnych problemoch tohto storocia, len pre nazornost, ako to s tym sporakom funguje...)

Novodobe hry olympijske

8. února 2014 v 9:25 | King Rucola
(Pocas antickych olympijskych hier panoval taky specialny mier! Posvätny mier medzi bojujucimi mestami greckymi. Nieze by prestali bojovat, ale mlcanim zbrani chceli umoznit, aby sa sportovci a divaci z celeho antickeho sveta v bezpeci dostavili k hram. A aby sa zase mohli vratit. Podobne asi rozmyslali bojujuce strany v Syrii, ked to obliehane mesto Homs smie evakuovat tych najslabsich. Silne pochybujem, ci ti pojdu pozerat olympijske hry, ked sa dostanu konecne z obliehacieho prstenca? Bohuzial.)
* * *
Už po tretí alebo možno aj štvrtý raz počúval vŕzganie drevených schodov. Rozkývané zábradlie mal už pred rokmi, kedy na neho obkročmo padol a svojou váhou ho zlomil, opraviť, ale vždy sa vyhováral, že by bolo lepšie, vymeniť radšej hneď celé staré schody.

Zobudil ho príliš skorý telefón. Hnal sa okamžite do kúpeľne, odkiaľ počul len úryvky hovoru.

"Áno, tak sa volám...nie, nie! To je zle. Ypsilon na konci, nie o!", počul svoju manželku, "Nie ako ten detektív, odkiaľ to beriete? Na konci ypsilon a namiesto C mam v mene K na začiatku. Kolomby, musím vám to hláskovať?" Dosť slúchadlom treskla a znovu počul jej kroky na schodoch.

Čo tá tam dole vlastne robí, prečo ešte nespí? Nový záchvat kašľa, ktorý ho buzeroval celú noc, zadržal už len s najväčšou námahou. Ako sa vracala hore, spýtal sa jej z kúpeľne v ihravej nádeji, že ju vyplaší, keď sa pred ňou z ničoho nič prezradí, že už tiež nespí: "Kto to bol?" ale nevyčkal odpoveď, pretože si naraz spomenul, že ona dnes letí na olympijské hry. Strašne drahý lístok jej ešte na jeseň daroval šéf ako bonus za dobré pracovné výsledky. "Si už zbalená, mám sa obliekať?"

"Nie, nie!" Smiešne, dnes hovorí stále "nie" a to hneď dvakrát.
"Tak ako tam pôjdeš, vezmeš si taxík?"
"Nie, nie,", - zase dva razy -,"sama sa zaveziem."
"Kto to volal tak skoro?"
"Letisko."
"Čože?", úprimne sa zadivil, nevedel si predstaviť, prečo by mal niekto z letiska telefonovať, ešte k tomu v nedeľu, takmer v polovici noci.
"Rezervačná služba, alebo tak nejak sa mi predstavil, potreboval si verifikovať moje meno. Dobre, že zavolal, zase problém s naším ach tak slovanským menom. Neviem, či si nevezmem naspäť moje rodné meno. Už mi časom lezie na...". Prerušil ju v pol slove:
"Ty, počúvaj, to je nejaké divné, to som ešte nikdy nezažil, prečo by si mal overovať tvoje meno? Veď všetko je už mesiace dávno vybavené! To je určite nejaká reklamná habaďúra, určite nejaká pasca. Uvidíš, že ťa budú najneskôr pri pasovej kontrole čakať a dostaneš nejaký darček a budeš musieť vzdychať od nadšenia do bežiacej kamery."
"To je mi fuk, moja holubička, Kolombína moja. Už musím ísť." Postavila sa na špičky a vtlačila mu mokrú rozlúčkovú pusu do brady, "zavolám, keď budem v hoteli. Zavolám z mobilu, pretože potom, čo všetci o tých technických zariadenia hlásia, asi telefón na izbe fungovať ešte nebude. Dúfam, že aspoň teplá voda a kúrenie."
"Ideš naozaj sama?", na chvíľu potlačil namiesto kašľa zlosť, ktorá ho vždy chytila, keď ho nazvala holubička. Narážala pritom samozrejme na jeho meno Kolomby. Niekedy tiež pomýšľal. že by si mal priložiť k menu nejaký oficiálny pseudonym, aby sa vyhol posmeškom, častému skomoleniu, či neustálemu vysvetľovaniu, slabikovaniu svojho nešťastného priezviska, nevhodného do tejto krajiny. Počul len vchodové dvere, ako zapadli do zámku.

Nečakane ho zachvátil smútok. Nahádzal na seba nejaké oblečenie a vbehol cez pivnicu do garáže, nedočkavo sa díval na pomaly sa otvárajúcu garážovú bránu, bolo by treba ju už aj konečne raz namazať a vyrazil smerom na letisko. Vedel, že je to absurdné, prečo teda neišli spolu, pripadal si, ako keby ju špehoval.

Málo ľudí postávalo pre odbavovací mi priehradkami a check-in, na ktorom myslel, že by mala stáť jeho žena bol prázdny, opustený. Asi bolo ešte priskoro alebo už neskoro. Neznámy muž pristúpil ku Kolombymu, ktorý s rozpačito rozhliadal po letiskovej hale: "Pán Colombo?"

Prekvapený sa ani nezmohol na korektúru mena a vyvalil oči na prichodiaceho, ktorý držal akýsi malý balíček v ruke.

"Nebeská brána", muž mu vtisol do ruky firemnú vizitku a pokračoval: "Je táto pani vaša ctená pani manželka, ktorá letí do Soči na zahájenie olympijských hier?" A ukázal na opodiaľ stojacu osamelú ženu.
"Radi by sme jej chceli darovať na cestu, na spríjemnenie pobytu v Rusku, pár reklamných darčekov, mydlo, voňavky luxusnej triedy, zubnú pastu a tak podobne. Naša firma je totiž oficiálny sponzor hier."

Spontánne pocítil zlosť, zúrivosť a zároveň ľútosť. Nehovoril som ti, že to je reklamná pasca!, nadával v duchu. Tak nám treba.

Škodoradostne prisvedčil a pozoroval muža, ktorý sa s jemnou poklonou rozlúčil, ako pristúpil k osamelej dáme, jej obličaj sa rozžiaril a pekným úsmevom zrejme ďakovala. Kolomby sa rýchlo otočil, kým snáď nezistia tí dvaja, že je to omyl, radšej zmizol smerom do "Bye-Bye" baru na druhom konci haly a vrazil do seba hneď dve studené pivá, aby spláchol svoju zlosť a rozčarovanie. Nad barovou tékou, vedľa krásnych pestrých fliaš s alkoholmi z celého sveta, bežal televízor, správy.

FBI varuje ruské orgány pred možnými teroristickými útokmi. Nálože výbušnín tentokrát predpokladané v tubách zubnej pasty. Vyletel z baru von, nepočul zúfalého barmana, ako za nim kričal "platiť!" a rozhliadal sa po letiskovej hale, ktorá sa pomaly začínala hrozivo zapĺňať.

Ani muža s balíčkom, ani obdarovanú cestujúcu už nenašiel. Vo večerných správach horiace trosky explodovaného lietadla neďaleko morského prístavu kdesi v Tichomorí. Po Kolombyho manželke ani stopy.

Olympijské hry začali bez jedinej závažnejšej nehody. Telefón zaťato mlčal...

Snezienky Pavlovi

1. února 2014 v 14:10 | King Rucola
Tu na "utechu" a dokaz - fotene asi v polovici januara, ktory ma byt aj tak vraj najteplejsi za poslednych sto rokov.


Rozmazane, fotene starym telefonom. Ale uz su tu, naozaj, vid detail!


Detail snezienok, "snehovych zienok", mame to tu namiesto snehu...

Dufam, ze uz to dlho trvat nebude a mame tu marhule! (Merunky, pozn. prekl.)

Ani dnes!

1. února 2014 v 11:55 | King Rucola
Ani den nie je este zima. Asi uz ani nebude! Hoci trochu aj trochu mrzlo, aspon v noci a rano, prazi slnko ako v najvyssom lete na plazi. Ale ani dnes sa neda prilis odporucat, aby sa milenci pri hratkach lasky prilis obnazovali.

Pre zimne eroticke situacie vymysleli teda modni navrhari prakaticke oblecenie "za ucelom"...Takto to musi v zime stacit!


Pohotovostne, ucelove a...a prislusne drahe, ved je to "haut couture"!