NULLA DIES SINE LINEA

Leden 2014

Rytírky

31. ledna 2014 v 10:50 | King Rucola

Rytírky a "Seegfrörni"

V čase, kedy existovala ešte aj mínus teplota, teda teplota "pod nulou" a vial aj nepríjemný severák, bojoval človek proti zime rôznymi spôsobmi. Vďaka dnešným výskumom vedy a techniky, vďaka nesmiernemu technickému pokroku, máme dnes tzv. "globálne oteplenie", takže sa výroba teplého oblečenia, hlavne teplého spodného prádla, rôznych masiek proti vetru a mrazu, šálov, rukavíc, topánok s tepelnými vložkami, najnovšie dokonca na elektrinu, v neposlednom rade výroba pokrývok na hlavu, ci už v podobe baraníc alebo lyžiarskych helm môže plne sústrediť na produkciu plne zameranú na potrebu lyžiarov.

Nie je to zďaleka jednoduché, úloha je komplexná a kladie ťažké požiadavky na vedecký výskum.

Keď tak totiž jeden vedec pozoruje lyžiarov ako sa preháňajú po zelených stráňach a holých skaliskách, najradšej by im radil zaodieť sa šikovnými plavkami, u pretekárov ženského pohlavia aj dvojdielnymi. Ale je tu aj otázka bezpečnosti, takže k tým bikinám by patrili ochranné nákoleníky a podobné doplnky, ktoré poznáme skôr z letných druhov športu.

Nie až tak komplikovaná bola situácia v predošlom storočí. Vtedy ešte zima vedela, čo sa sluší, čo sa patrí. Niekedy to aj tá zima preháňala. Bola strašná zima a dul nepríjemný, do kosti zarezávajúcí vietor, tak si obliekal ten nešťastník, ktorý musel von, hoci by človek ani psa nevyhnal, desatoro tričiek, ručne pletené svetre z pod Tatier a nie z Vietnamu, neforemné vetrovky a obul partizánky, alebo v lepšom prípade vibramky alebo dokonca krpce. Muži, nakoľko údržba ciest nebola až na takej sofistikovanej úrovni, ako je dnes, nosili v záujme pospolitosti fúzy a brady, na ktorých sa zachytávala námraza, čím jednoznačne prispievali k zvýšeniu bezpečnosti na cestách, pretože lad na ceste vadil tiež už vtedy oným, síce nepočetným, vozidlám presne tak alebo ešte viac, ako dnes. Kto by si ale dnes nechal dobrovoľne rásť kvôli verejným záujmom bradu! Veď ešte aj neslušné miesta sú dnes vystavené intenzívnemu náporu holiacich strojčekov!

Zima to kedysi dávno ešte vedela, ovládala. Svojou starobou zrejme stratila silu, chuť, alebo jednoducho v rámci Altzheimera zabúda, že sa má dostaviť na Svätého Martina na "bielom koni", na Vianoce pokryť krajinu do romantickej beloby, zamrznúť rybník za účelom korčuľovania či chytania rýb cez vysekané diery v lade a podobné záležitosti, ktoré my už poznáme len z čítaniek a starých ilustrácií.

Tak naposledy na prelome roku 1962/63, kedy sa zime podarilo vytiahnuť z nejakého holandského múzea alebo galérie staré Breughelove obrazy, na ktorých sa veselí cháska na zamrznutých kanáloch, jednoduchý ľud na brusliach zhotovených z kosti domácich zvierat, kým noblessa vznešenych kurtizán sa nechala tlačiť na špecilnych sánkach. Držitelia vtedajšich McDonaldov vystavili svoje stánky priamo na lade a ponúkali svoje vtedajšie hamburgery. Možno sa volali "amsterodamky alebo rotterdamky", ale účel bol ten istý. Iné stánky hýrili teplým čajom, hoci záujem o "chenévr" - niečo ako borovička - bol určite v treskúcej zime väčši. Presne takúto veselicu usporiadala posledná väčšia zima v tých legendárnych rokoch šesťdesiatych aj v Zúrichu, keď jazero kompletne zamrzlo a obyvateľstvo mesta sa masovo vybralo na prechádzky na zamrznutej hladine. Ešte extrémnejšie sa vyvinula situácia na Bodamskom jazere, kde radovánky prekročili hranice a ľudia z Nemecka a Rakúska prúdili bez colných formalít do Švajčiarska, dokonca lad zniesol aj nákladné vozy a dochádzalo k veľkému zbrataniu týchto troch národov, ktoré ináč žijú skôr vo veľmi konkurenčnom vzťahu, ktorý výstižne vyjadruje nemecké slovo "Hassliebe", teda "láska spárená s nenávisťou". (Zamrznuté jazero sa povie po svajčiarsky "Seegfrörni" a už bolo toto odborné pomenovanie zaradené dokonca do Duden-a., oficiálneho slovníku spisovnej nemčiny.)

Zima musela byť veliká a oblečenie ešte neposkytovalo dnešné termické látky. Určite sa dá zodpovedne a s istotou tvrdiť, že nespočetní účastníci tohto diania siahli do truhly historickej, čerpajúc zo skúseností po stáročia trápených generácii a okrem rumu či slivovice sa zaodeli aj tým, co používali už dávno vymretí rytieri pod svojimi železnými košeľami a podkolienkami, ci svetrami ukovanými zbrojárenskými majstrami, totiž k slávnym nohaviciam, ktoré dodnes, i keď už ich sotva niekto pozná a nosí, nazývame "rytírky!" (Rytierky by bolo asi spisovne, ale to slovo nepoužival žiadny skúseny zimný vlk, maximálne taký nejaký niktoš z vidieku.)

Ale láska a nízke pudy s nenechajú odradiť ani zimou, ani nevhodným, neerotickým oblečenim. Dokazju to zábery z bližšie nemenovaného múzea, kde uchovávajú možno posledné "rytírky". Práve tento zachovaný exemplár ukazuje, akí ohniví vedeli byť už stredovekí milenci. Stopy žeravých, túžbou rozpálenych vajíčok su zreteľne viditelné.


Rytierske spodné zimné prádlo (V majektu bližšie nemenovaného historického múzea v Zurichu.)


Rytierske spodné prádlo (detail)

Ako dobre, že nás očakáva sľúbená, dlho avizovaná zmena klimatizácie, globálne oteplenie! Nebudeme musieť páliť diery do nevinných nohavičiek ako tí neblahí nadržaní rytieri stredoveku, budeme ochvíľu behať nahí, ako behali pre ich pádom Adam a Eva, keď lyžovali na umelom snehu, nastriekanom božskými kanónmi v rajských Álpách alebo v Soči...(a pritom dúfať, že nepadneme, znovu neupadneme!)

Hladanie lasky

26. ledna 2014 v 7:20 | King Rucola
Hladanie lasky sa casto zvrhne na hladanie tzv. G-bodu. Laska sa stava upornym hladanim. Ak sa tento bod nenajde, je to strasne zle, ak sa najde, mozno este horsie. V tom druhom pripade zostava aspon jeden z partnerov nenavratne strateny, niekedy doslova posadnuty...

Nasledovny citat je z Wikipedie a objasni mnohe nedorozumenie.

Bei der Gräfenberg-Zone, auch G-Zone, G-Punkt oder G-Spot, handelt es sich um eine erogene Zone in der Vagina, deren Existenz allerdings nicht nachgewiesen ist. Bei manchen Frauen führt ihre Stimulation sehr schnell zu einem Orgasmus, andere empfinden diese jedoch als wenig oder nicht erregend. Sie ist nach Ernst Gräfenberg benannt, einem deutschen Arzt, der 1950 in einem Artikel von einer "erogenen Zone in der vorderen Vaginalwand, entlang der Harnröhre, die bei sexueller Stimulation anschwillt" schrieb. Die Prostata des Mannes gilt als männlicher G-Punkt.

(Volny preklad: Pri tzv. Gräfenberg-zone, nazyvanej aj G-zona, G-bod alebo G-spot sa jedna o erogenu Zonu vo vagine. Avsak existencia tejto zony nie je dokazana. Pri mnohych zenach vedie stimulacia (drazdenie, rajcovanie) k orgazmu, kym druhe toto pocituju ako malo alebo vobec nevzrusujuce. Tato zona je pomenovana po nemeckom lekarovi Ernestovi Gräfenbergovi, ktory v jednom clanku v roku 1950 pisal o "erogenej zone v prednej stene vaginy, pozdlz mocovej rury, ktora pri sexualnom vzrusovani napuchne. U muza plati prostata ako muzsky G-bod, G-point, G-Punkt.)

Casto byva tato vyskumna cinnost, hladanie tohto bodu, zamienana za intenzivnu, do hrobu trvajucu, pravu lasku. Musim zdoraznit, ze mylne!

Je to velka zmylena. Pretoze sa jedna ciastocne len o sex. Nehovorim, ze jedno a druhe - teda laska a sex sa vylucuju, to teda urcite nie, ale existuju aj nezavisle od seba. Toto si malo ludi uvedomuje. Toto vedie k tym najväcsim nedorozumeniam, konciacim pricasto v ludskych tragediach. Az prilis casto, bohuzial. Vlastne v nasich zemepisnych koncinach skoro vzdy.

Motyli z brucha uletia. Motyli a (mozno neexistujuci!) G-punkt, ci G-bod patria ciastocne do biologie. V biologii vsak laska na rozdiel od inych nauk, inych vied, nema ziadnu definiciu.

Treba tu lasku hladat aj inde...(a asi aj inu, nezavislu od nejakych zon alebo bodov...)

Ja som moju lasku nasiel vcera, celkom necakane, pri prechadzke nocnym mestom, ako sa slusi a patri. Fukal studeny januarovy vietor a nalez lasky hrial na dusi. Necakane a zase raz som tu lasku nasiel...(Uplne nahodou, chodievam tade takmer denne, nikdy som si to nevsimal, laska prepadne jedneho ako blesk z jasneho neba, hlavne ked tie "gecka" suhlasia...)


Vlavo pravepodobne zensky G-bod, podla farieb novonarodeniatok patri predsa modra muzskemu pohlaviu, nie?

Takze ja to hladanie mam uspesne za sebou, vyriesene! "Sex je nejlepsi mazani"...citujem z ceskeho prekladu knihy Irving Stona o zivote Vincenta van Gogha. Nieco na tom asi bude...ale je mazanie laska? (Ach ty muzska PROSTOTA!)

Laska je tiez len slovo?

22. ledna 2014 v 17:03 | King Rucola
Namiesto motta: (O nevhodnosti pouzivania niektorych slov podla zakonov "political correctness", u nas dokonca aj rasizmu!)

"Velmi dobre postrehnute! Mam s tym velke problemy aj v slovencine. Snazim sa reklamujucich presvedcit absolutne blbymi argumentami, ako ze preco je "pes" prave len "pes" a nie "Sep", ako Nemci kazdeho Jozefa volaju, preco je "tuzka" tuzkou a nie prave "puskou", ale moje pseudosofisticke predmety nenachadzaju porozumenie, tak potom stratim nervy a poslem ich vsetkych korektne do p...ytla, aby som nahodou nezhresil, (proti medicinskej etikete?) keby som ich poslal do konecniku.

Na dokreslenie, co je tak po anglicky "after" a co je to po nemecky! Kto tie blbosti a kedy vymyslal, mozeme my po tych tisicrociach po Babylone este vobec zato?!?" (Koniec citatu!)

(Toto je komnentar k clanku, vid tu: Krutomyvala.http://www.krutomyval.com/?p=536#comment-719)

Ako je to to teda s tym: "Mam ta rad"? A podobnymi nezmyselnymi kombinaciami hlasok, tonov, vzdychov, tvoriacich pomätene slova milujucich?

Doteraz som cital len prispevky zavanajuce romantizmom a citmi. Osobne clanky, sny, spovede, tuzby. Casto bolestne, radostne, kadejake.

Napäto ciham - mozno mi aj uslo, potom sa omluvam - ci najdem niekde kombinaciu: Laska k mojmu zamestnaniu.
(Nemusi byt kazdy "Mutter Theresa", ale vela ludi je zenatych so svojou pracou, ci nie?)

Pokracovnaie snad pride neskor...(teraz totiz musim "z lasky k sebe" na zdravotnu prechadzku...)

Henry Moore-Nightmare

19. ledna 2014 v 9:15 | King Rucola
Nenajdem moje vlastne zabery z teto sochy, tak teda pokus o nahratie kopie z internetu.

Sheep Piece, Henry Moore, Zurich

Este musim najst adresu zdroja, na ktorej je uvedeny aj autor fotky:
http://www.zuerich.com/en/zuerich/sehenswuerdigkeiten/Sheep-Piece-Henry-Moore.html

Toto stoji na promenade pozdlz jazera priblizne od roku 1975, alebo tak nejak. Oficialny nazov je tusim "sheep piece", teda "ovci kus".

* * *

Pôvodne som chcel písať "hommage à Mr Henry Moore", ale stala s mi z toho poriadna nočná "mora", Alptraum. Hoci som toto súsošie nespočetne veľakrát na prechádzkach pri jazere fotil, nenájdem ani jednu fotku. Musel som meniť počítač, lebo starý mi umrel a odvtedy mám problémy. Ani scanner nefunguje poriadne, tak sa musím uspokojiť s nedokončenou "kompozíciou" na tému Henryho Moora. (Viď škicu nižšie.)

Moore bol milovník prírody a hoci zarábal ako máloktorý umelec, zostal celý život bývať v skôr malom domčeku na vidieku, len aby bol priamo na lúkach, na ktorých staval svoje sochy. Neviem, kde som to dávno čítal, že už ako študent zvykol vyberať kosti z jedál a študoval zanietene ich bizarné tvary. Túto záľubu si zrejme udržal po cely tvorivý život, pretože jeho priam barokné abstrakcie často pripominaju kosti, alebo stavce, články ľudskej kostry v úžasných dimenziách, avšak zároveň aj kypré tvary žien, ktoré on najradšj formoval. Aj ten baran s ovečkou pri jazere je abstrakcia organického charakteru a obidve zvieratá sa napriek bravúrnej štylizácii daju krásne rozoznať, čo síce nie je nejaké kritérium pre posudzovanie umeleckého diela, ale akosi potvrdzuje jeho spätosť s reálnou prírodou.

Mal som nesmierne šťastie. V roku 1966 usporiadal British Council takú nejakú putovnú výstavu, prierez dielami Henryho.

Nádvorie bratislavskej Národnej galérie bolo posiate jeho sochami. Ja som sa náhodou práve vrátil z Prahy, kde som sa zúčastnil protekčne na pokusoch s LSD. (Popíjal som si pod lekárskou kontrolou štamprlíky kyseliny lysergovej, pretože som "vedel" tie vyvolané halucinácie dávať na papier, či už kreslenou, maľovanou alebo písanou formou, tak som si takto užíval, ako v tom čase zrejme málokto mohol!) Ako - bohužiaľ nie trvalý - účinok týchto seánsí som mal pravdepodobne neobvykle podmienenú vnímavosť pre pitoreskné tvary, bujné formy, farby a Moorove dielo na mňa veľmi zapôsobilo. Táto citlivá schopnosť sa po niekoľlkých mesiacoch - dlho som napríklad nepil žiadny alkohol, pripadalo mi to zbytočné, ba smiešne - síce postupne otupila, ale láska k fantastickým tvarom Henryho sôch mi zostala po celý život. A stala sa čiastočne aj zdrojom inšpirácie.


Baran so svojou baranicou na lúke pri cyrišskom jazere, jasne odvodené od veľkého majstra...

Ako každý správny chlap je baran natolko blbý, že mu tá jeho baranica prischne nosiť ju (na rukách?) po celý život, pokiaľ ju šťastne nestrati alebo nezabudne niekde v šatni! Je na tom podobne ako had so svojou hadicou, ako pštros so svojou pštrosicou, ako muž so svojou škatulou. "Až pokiaľ Vás smrť nerozdelí...", hovorieva sa zlovestne pri sobáši, nie? Je to ako celoživotný Alptraum, nočná mora, nočni mura ("u" s krúžkom, pozn. prekl.) a problém je už aj s písaním: Najnovšia nemecká gramatika pripúšťa obidve formy písania: "Alptraum", odvodene od "der Alp", zlý zloch, (čiže nie od Álp, pretož "die Alp" je krásna zelena lúka na horách, ako ich ľúbil Henry Moore), alebo aj ako "Albtraum". Takto sa zamotávam od sochárčiny ku nemeckej gramatike a tak radšej rýchlo končim...

Ponožky a noc

16. ledna 2014 v 7:30 | King Rucola
Once upon the time, ciže kedysi dávno, neslúžila len noc na rozmnožovanie ľudstva! Hlavne študenti boli odkázaní blicovat, vynechávať prednášky alebo takzvané cvička, za účelom vykonávania sexuálnych cvičení. Takmer nikto nemal k dispozícíi volný vlastný byt, aby tam mohol vodiť svoje lásky. Aj izby na internáte sa dali zohnať skor cez deň, takže študentský sexuálny život sa konal v prevažnej väčšine cez deň. V lete to ešte nejako aj išlo, zahrabat sa so svojou partnerkou niekde do kríčka opustených parkov alebo privátnych zahrad aj v noci, kedy sa odvážnejši mohli dokonca aj odhaliť vo vedomí, že tak ľahko ich nikto nenačapá pri čine. Ale v zime bol nadržaný párik odkázaný čakat, až rodičia odišli za prácou a byt nevedomky prenechali svojim ratolestiam za účelom erotických hrátiek.

Na túto skutočnosť si dodnes s úsmevom spomínam, hlavne ked sedim ráno v kúpelni, už takmer oblečený, pretože mám už ponožky na nohách! Na prvý pohlad nelogicka veta. Ale v nej sa skrýva dlhodobá ľudska skúsenosť, dedená z pokolenia na pokolenie, praktikovaná nespočetnými štvanými milencami v cudzich priestoroch, ktorí museli ako zvieratá v džungli byť neustále v strehu, pripraveni dať sa okamžite na útek pred blížiacim sa nebezpečenstvom, keby sa nečakane a predčasne vrátil niekto z právoplatných držiteľov bytu. Lebo verte mi, nebolo nič trápnejsieho než nahatý vyskočiť a zúfalo sa pokúšať skryť aspoň časť stoporeného údu a pritom blabotať: "Rukybozkám, pani X., prepáčte, neviem, čo povedať, už sa to nikdy nebude opakovať..." a iné nezmysly a počúvať pritom temné hrozby, vyslovené proti jeho milej ako: "No počkaj Alenka! Veď tato ti dá! Určite ťa prejde chuť, takto tu smilniť, že sa nehanbíš..." a tak podobne.

Po opakovaných fiaskách sa jedinec naučil, že ak zarachotil v zámke klúč, zbalil bleskove svoje zvršky a hladal úkryt, aby pri neskoršej vhodnej príležitosti opustil bojové pole. Na to bolo však rozumné, nikdy si nevyzliekať ponožky, pretože v tom zmätku sa starať ešte aj o takú hovadinu hraničilo s pokusom o samovraždu. Hodinky - vtedy ešte s klasickými remienkami, ktore navliect nebolo až tak jednoduché - a ponožky nebolo radno odkladať, vyzliekať. Nakoniec aj kráľ džungle, samotný lenivý lev osobne, omedzi dĺžku súlože radšej na nezbytných pár sekúnd, aby bol stále pripraveny na útek alebo boj!

Dnes pravdaže, ak si takisto ešte nevyzliekam ponožky, respektíve si myslím, že keď mám ponožky už na nohách, tak som vlastne už oblečený, tak to má - bohužiaľ - ďaleko prozaickejší dôvod: S tym bruchom a tou stareckou ohybnosťou je človek zakaždým šťastný, keď má to gymnastické cvičenie obliekania ponožiek za sebou! Nech si len príde predčasne pani X z práce, mňa to už rozhádzať nemôže, ponožky mám už dávno oblečene...

Záverom však: To, že neboli byty vhodné pre Schäferstunden, to sa dalo ešte núdzovo riešiť, i keď často veľmi komplikovane, ale skutočnosť, že neexistovali nejaké tie antikoncepčné prostriedky a davy plávali na "coitus interrupti", škrobiac pritom nespočetné vreckovky zaschnutým semenom, to predstavovalo ďaleko väčšie nebezpečenstvo. Strach pred nežiadaným otehotnenim! Ponožky na nohách a strašidelné obrazy nočnej mory sprevádzali život mládeže mojej generácie.

Nebolo treba tie dnešné umelo vykonštruované (pre mňa skôr komicke, než hrôzu vyvolávajúce) figury.


Takáto predstava stačila ako horor absolútne! (Nech mi moja vnučka odpustí, že zneuživam práva ju na fotke ako príklad!)

Dnes su takéto hrozby neskutočné, noc stratila všetkých strašiakov...

Tazko

13. ledna 2014 v 0:25 | King Rucola
Neuvazene, neplanovane kroky v honbe za slnkom, ktore sa smerom na juh predsa trochu medzi dazdovymi oblakmi nechalo vidiet, ma zaviedli k starobylemu domu na brehu zürisskeho jazera, prekrasne polozenemu dostojnemu domu s vlastnou lodenicou, kde dnes je veslarsky klub, kde kedysi byval svajciarsky spisovatel Conrad Ferdinand Meier a teraz je tam sidlo institutu C.G. Junga. Tak som si opät "bolestne" uvedomil, ze na temu tyzdna o psychologii sa neda za tyzden nic rozumneho napisat.

My tu v Zürichu sedime vlastne v pevnosti psychologie a psychiatrie. Neviem ani, kto zo znamych psycho-vedcov tu nebol, neposobil alebo aspon nejako nepriamo nebol s tymto mestom spojeny. Zürich je nieco ako "Hochburg" psychiatrie, psychologie a hlavne psychoterapie. Pretoze z vela prispevkov na tuto temu je zjavne, ze vela ludi nerozlisuje medzi tymito tromi pojmami, uz aj preto sa neoplati na tuto temu v tak kratkom case reagovat.

Vezmime len tu asi najpopularnejsiu cast - psychoterapiu. Sam poznam minimalne pätnast smerov, ktorymi sa tato veda pohybuje a ktore si niekedy aj trochu protirecia. Teda nie ani protirecia, ale skor sa potieraju navzajom. Preto povazujem za beznadejne, nieco o tom narychlo zosmolit na papier. Spravne su na tom vlastne len ti autori, ktori pisu o vlastnych zazitkoch v stretnuti s tymto predmetom, jeho predstavitelmi, jeho naplnou, cielom a tak podobne. Inac by totiz uz len ten zlom medzi dvomi mozno najpopularnejsimi velikanmi, medzi Freudom a Jungom vyplnil tisice stranok, tak to radsej nechajme bokom.

Pokusim sa celu tematiku zhrnut do dvoch "statements".


"Nebojte sa vazeny pacient, ja som vasa psychiatrin, nekusem..."

Druha varianta:


Psycholog a jeho monolog!

Tak to by bolo v skratke, uspech oboch liecitelov je priamo zavisly od schopnosti pacienta. (Pokial nema uz medzitym ten povestny a vysoko moderny "burn out", potom totiz moze liecba zacat odznovu...)

Inspiracia cudzim textom

5. ledna 2014 v 11:50 | King Rucola
Zaujal ma blog: http://eumenidas.blog.cz/1401/spirit-inspirace

Velmi zaujimave otazky, na ktore som reagoval pomerne drsne-blbo:

(Moj komentar):
Kopa zaujimavych nazorov-otaziek. Kto vie nech odpovie!

(Celkom ruhavo ma prave spontanne napada, ci "inspiracia" nie len vlastne len ten poriadny kopanec, aby clovek konecne nieco urobil?)

(Pred rokom som zacal pisat clanok, ktory som dnes objavil a sluzi mi ako INSPIRACIA! Skrateny text, ktory sm uz rano pustil pod http//:luga.blog.cz)

Zmena datumu bezneho roku ako inspiracia na spomienky...ako kopanec na dopisanie stareho textu!

Narodila sa mi zatiaľ posledna vnučka. Velikánska udalosť, čiastočne aj podnet vzdaliť sa o par tisíc kilometrov, šetriac si tým prípadnu povinnosť prebalovania pleniek! Inými slovami "zrada na druhú", nech sa ostatní členovia rodiny trápia! Následujú príjemné dni uplynulého roku, ktoré plynú vo vode teplosti hovädzej polievky, kde trávim hodiny plávním v rámci možností. Plávanie "na znak" mi ide najlepšie, nakoľko odpadá brzdiaci nežiaduci efekt voľne visiaceho kýlu v podobe brucha!

Toto moje úporné snaženie je veľmi poučné aj pre zainteresovanú širokú verejnosť, nakoľko tým vyvraciam lekársku vedu: na prelome minulého roku som dvakrát vyliezal z rezonančnej rúry MRI a mám odvtedy žrať rôzne medikamenty. Zisťujem, že stačí vyliezať namiesto z MRI radšej denne z teplej vody po hodinach plávania a človek by už žiadne pilulky nepotreboval. Lenž je to len utopický sen - kde nájst takú možnosť, nie súc milionárom, vlastniacim vlastný vykurovaný bazén? (Každý pacient by mal mať svoj vlastný vykúrený bazén! Zbožné prianie, asi tak reálne, ako keby mal mať každý pasák svoj vlastný tank namiesto lesklého Humra!)

Tak teda žeriem tú chémiu znovu bohužial ďalej, ako tisícky iných postihnutých v mojom veku. A tu som u udalosti roku cislo dva: dosiahol som vek, ktorý sa mi pred päťdesiatimi rokmi zdal neskutočný. Ocitám sa zrazu na záhradnej slávnosti, ktorá je vystrojená na moju počest a pod klobáskami veselo blkotajúci ohník akoby nepriamo pripomínal tie večné ohne na slávnych cintorínoch. (Ktoré som mimochodom tiež počas roku navštívíl, žeby už "príprava na sucho"?) Ešte že aspoň množstvo tečúceho 52%-ného nektáru rozháňa pochmúrne znaky. Sedemdesiat! Ocitám sa vo veku, kedy sa už asi patrí, konečne sa zaoberat akosi aj metafyzikou. Jeden stojí totiž pred závažnym problémom, ktorý musí súrne riešiť: Kde a ako budem slávit devätdesiate narodeniny?!?

Pred viac ako päťdesiatimi rokmi som bol vyhnaný na prázdninovú brigádu do akéhosi skladu. Traja kamoši sme sa tam denne k smrti nudili, vyfajčili nespočetné množstvo cigariet značky Detva, balíček stál korunu československú, výborný poctivý nefalšovaný tabák, tvarom tiež pripomínali ich druhý oficiálny názov: "Klince do rakve". Pekná tmavovlasá súdružka z kancelárie, taká moletnejšia - my mladí a blbí sme pozerali skôr za športovými postavami, nevediac túto záležítosť ešte správne doceniť - sa nad nami zľutovala a navrhla nám v rámci potierania nudy premiestniť zopár sudov z miesta A na miesto B, vzdialene tak na tri kroky. Veselo sme sa podujali na túto dobrodružnú aktivitu, veď boli prázdniny.

Sudy išli ako na masle. Až na ten jeden, ktorý sme nevedeli nadvihnúť a prekotiť, aby sa dal gúlať. Traja veľki, vytrénovaní, vyšportovaní borci! Práve tento dobrácky sud sa teda rozhodol, pristať mi na nohe, na tom veľkom palčeku ľavej nohy. Musel som spraviť asi poriadne nadšený ksicht, pretože práve ten najmenší z nás troch, takzvaný "malý-tlustý", ako sme ho prezývali, zrazu sám nadvihol a odhodil ten dvestokilový sud, ktorým sme predtým spoločne nevedeli pohnúť. Moletnejšia súdružka ma potom láskyplne ošetrovala, lepiac a hladiac aj to, čo vôbec nebolo treba, zrejme podľa hesla prvej pomoci, že všetky bolesti uteší láska. Výčitky svedomia, že nás nahnala do takej nebezpečnej práce? Tak čí onak - veľmi veľmi príjemné, v kancelárii jej bolo škoda!

Pamiatku na túto pamätnú udalosť som nosil so sebou celých päťdesiat rokov v podobne zdeformovaného nechtu na ľavej nohe. Takpovediac ako memento a ako "Markenzeichen"! Každému, koho to zaujímalo, som mohol povyprávať vznik toho nechtu a poviedku k tomu so mohol ľubobovolne meniť, podľa toho, či som sa chcel robiť zauiímavý, alebo či bol ten poslucháč zaujímavý, pútavý.

Po sedemdesiatke sa človek už moc zaujímavý robiť nemusí, už by mal stáť ako kolegovia dinosauriovia v sklenenej vitrine. Nie tak ja! Chcel som sa robiť pred prítomnými starenkami ako nehynúci mladik a rozhodol sa z náhleho popudu predniesť baletnú vložku práve pred hotelom "River Park" na nábreží Dunaja. Nevedel som samozrejme, cudzinec vo vlastnom rodisku, že kolajnice miestnej hromadnej dopravy vyčnievajú zrádne nad terénom, asi sa hrajú na vlakové kolajnice, hoci sa jená o obyčajnú hlúpu električku. Ako som tak ladne baletil, zachytil som sa mojím deformovaným palčekom a letel do kolomažou natretých kolajníc celými 187 centimetrami, ktoré mi ešte pred očakávaným scvrkávaním zostávajú. Vďaka vyššie spomenutým tabletkám som krvácal ako prasa pri zabíjačke a totálne zasvinil celý kamošov balkón. Hrdina večera!

Pred príchodom nového roku som sa rozhodol zachovať mieru slušnosti a tak som sa nerozvážne osprchoval. (Aspoň raz do roka. Aby som vraj nenosil dvojročnú špinu a tak...) To nebolo plánované, a stalo sa: Aby som nenosil v novom roku starú, dvojročnú špinu a...a to po toľkých rokoch nikto naozaj nečakal! - moju značku, môj "Markenzeichen", ktoru som nosil vyše päťdesiat rokov. Môj deformovaný a v lete uplynulého roku nakopnutý nehet mi zostal v ruke! Povážte! Také roky človek vláči so sebou spomienky a zrazu je všetko preč...

Najväčšia udalosť roku, či najväčšia strata, repektíve zisk?

Čo ma tak očakáva nasledujúcich päťdesat rokoov, čo všetko ešte asi stratím?

PS Prosím o zľutovanie za početné preklepy, nie som ešte zvyknutý na slovenskú klávesnicu...


Cas je relativny

1. ledna 2014 v 10:53 | King Rucola
(Novorocna gratulacia, ako vzdy oneskorena, mal by som uz radsej pomaly pisat k Velkej noci!)
Novorocna gratulacia trosku popletna, ale uprimna...Inspirovana kolegom Einsteinom!

2 plus 0 + 1 plus 4 = seven
2014 will be like in heaven!

2 + 0 plus 1 + 4 = sieben
Das 2014 wird uns lieben!

2 plus 0 + 1 + 4 = sedem
Na stary rok uz davno jebem!

Tuto relativne neslusnu gratulaciu k novemu roku som nemohol po prenaske Dr King Rucolu (vid obrazok) dostat z hlavy.


Ale rozposielal som potom predsalen trochu pozmenenu formu, aby to nebolo az tak prilis slovenske! Ale vsetkemu na vine je isnpiracia cislami, vyssou matematikou a kabalou...tak stastlivy novy rok!

Zmiernena verzia, spolocensky ako tak konformna:

2 plus 0 + 1 + 4 = sedem
Slušný verš tu žiadny neviem!
Šťastlivý nový rok 2014
Ein gutes neues 2014
Happy new year 2014

A teraz rychlo, rychlo (cas je relativny) na novorocny koncert viedenskej flharmonie. Vam tiez pekny cas...