NULLA DIES SINE LINEA

Říjen 2013

Bratia

31. října 2013 v 11:15 | King Rucola
Slovaci su ako ich pokrvni a roduverni irski bratia. Nielen, ze sa kedysi spolocne masovo hnali do Ameriky, ako sa dodnes zenu za poharom. To ma neblahe nasledky na tradicne slovanske zvyky, ktore Iri od Slovakov prebrali. Tak aj dnes v noci: Co sa z nevinnej detskej zabavky na temu "sladke - kysele", - povodne myslene ako prve kroky v kvalitativnej analyze a zaklady vydierania -, dnes v noci pod bratislavskym hradom a na Orave, Dubline a New-Yorku, vsetko slovenske mesta, mimochodom, vyvinie, to tak lahko paru nema, vid obraz cislo dva!

Prvy obraz demonstroju len neskodny, pacificky pokus o nahradenie tych od EU zakazanych klasickych ziaroviek.


Narodnym zvykom odpovedajuc sa vsak zvrhne tento fyzikalny pokus na divoku nesputanu zabavu, casto veducu k poskodeniu majetku tak privatne, ako aj verejneho a zavini cezcasove sluzby miestnych policajtov. (Vid nasledujuci obraz.)


Slovaci, ako aj ich pokrvni bratia Iri si vsak pripomenu, napriek alkoholickemu opojeniu, z ktoreho ani mimo tychto dni nevychadzaju, na spolocnu minulost, ked ttvorili este jednu velku risu a preto radostne kricia, dokial sa im jazyk nepomoce "Halo Vieden", "Hallo Wien", alebo aj "halloween", podla narecia ich kraja...Napriklad kraj v okoli väcsieho slovenskeho mesta Praha vola skor: "Haloo Viden" a tak...

Ale ani pokrvnu spojitost s narodom japonskym nezapieraju v tuto noc slovenski narodni buditelia (vid aj cajovu konvicu na prvom dokumentarnom zabere!), v tychto dnoch hodluju aj nadmerne jedlu, hlavne tzv. "Kürbissupe", ktora je slovenskym narodnym pokrmom, podobne ako halusky, boeuf buorguignon alebo verproknedlozelo, ci pizza. madarsky (Madari su Slovaci) gulas a spaghetti a z kedysi stihlych mladencov sa stavaja umerne k stupajucemu blahobytu kandidati na tradicny slovensky tanec pastierov, ktori, hoci bez valasiek, sa snazia vytlacat protivnika zo svojho kruhu a nazyvaju tento sport SUMO!

Spätost naroda slovenskeho s ludom greckym je tym takisto demonstrovana. Uz stary Slovak Archimdes tvrdil okoliu, aby "Noli tangere circulos meos". Tento slovenksy praotec sa nenechal rusit a pozadoval, aby zvlcili vojaci opustili jeho ring, tito, zrejme spiti vitazstvom, to nerespektovali a vyrazili pana Archimedesa z jeho kruhov navzdy.

Nebezpecenstvu vystaveni boli vsak aj ini roduverni slovaci, ako Wolfgnag Amadesu Mozart, ktory musel ako dieta vo veku sest rokov namiesto nahanania sa za "sladkym - kyselym" v halo VINOVEJ noci vyhravat zhronazdenym prislusnikom oligarchie v Bratislave. Chudacik maly Mozart, ten si este nevedel vydobit klud ako jeho slovensky praotec Archi, ale iny Slovak, Frantisek Liszt to vedel a hrat prestal, ked jeho cisarska vysost sa zabavali. Uzasnutym divakom strucne oznamil: "Alebo hovori on, alebo hrajem ja!", alebo tak nejako. Bela Bartok, dalsi vyznamny Slovak, riesil podobne hudobne problemy jednoducho odchodom do zahranicia.

Samozrejme, ze existovali a existuju aj ini slavni Slovaci, ale ich dianie, ako napriklad vymysel radia, ktore s vynalezom televizie coraz viac straca na vyzname a ini buditelia, ci slovenskeho, ci irskeho povodu sa v haloVINOVU noc neprofilovali, co vsak neznamena, ze by boli menej vyznamni! Pre nadchadzajucu noc ma vsak velky vyznam vynalezca padaku, tiez slovenskeho povodu, ako ostatne su aj vsetci Mayovia, hlavne ti z Guatemaly, slovenskeho povodu, ktorych pismo ich slovenski potomkovia hravo rozlustili, mali to takpovediac "v krvi". Ale to akosi nepatri k teme volanie po Viedni a obecnych radovaniek. Skutocny aktualny vyznam ma momentalne jeden velky Slovak, totiz slavny Stefan Banic, ktory je prvym clovekom na svete, ktory prezil skok padakom! (Dokonca vlastnej, patentovanej vyroby!)

Padak sa v tuto strasidelnu noc zide vela ludom!

Nemam inu volbu

29. října 2013 v 8:47 | King Rucola
Ked sa vo svete nic ale naozaj nic - inkluzive temy tyzdna - uz tyzden, den, rok, mesiac, starocia a okrem pocasia aj dokonca tisicrocia nemeni, tak nemas inu volbu, nez napisat: "Nemam inu volbu".

Toto je vsak tazky sebaklam, podvod sam na sebe, pretoze tusim uz v talmude (zidovska nauka) stoji, ze na kazdu otazku su dve (najmenej, pozn. prekl.) odpovede, na kazdu volbu dve moznosti, najmenej. Vzdy mas volbu. Podopriem prikladom obraznym, aby som to nenatahoval ako zuvacku, ktora sa mi nakoniec nalepi na prsty a nebudem ju moct zlomyselne podhodit na vyasfaltovany cierny cerstvy asfalt, kde casom z nich, tych vyplutych zuvaciek, vznikne krasne nebo na zemi, biele stalice, naveky vsliapnute do pody rodnej hrudy. Nez sa tak stane, par ludi si zanadava, ked sa im - tie zuvacky - budu lepit na podrazkach topanok. Ale kedze chodit musis, nemas inu volbu, nez slapat po zuvackach a vzdy sa ti nieco nalepi. (Ale uz niekde stoji napisane, ze mozes chodit aj po rukach, alebo nechat sa nosit na rukach, ked to vies, dokazes zariadt a podobne, plazit sa vlastne nemusis!)

Nemam inu volbu! Taka blbost, take klamstvo, loz na druhu, vylozena nepravda. Slubeny priklad:

Zozenies si niekde carovny, magicky zvoncek. (Ja som ho celkomk lacno dostal od stvorrocnej vnucky, zrejme ho uz nepotrebuje!)


A hned mas volbu, ci to budes vyzvanat po cintorinoch, prazdnej obyvacke pri beziacom televizore, alebo sa vydas do sveta. Slobodna volba! (Slobodna, ale za pec ti nikto na vyzvananie zvoncekom nepride!)

Vzdy mas volbu, alebo nemas, kazda minca ma dve strany...

Pupok

24. října 2013 v 0:47 | King Rucola
Pupok sveta, musi sa asi kazdy politik citit, ked vidi svoj volebny plagat.


Ale aj normalny clovek sa vidi ako "lombelico del mondo"!

Tak naco si kazit vzajomne radost. V Pakistane maju este tazsi vyber, na Kube uz vobec ziadny a ako to dopadlo v USA vidim aj dnes...

Sssenzacia! Pre tlustjoch.blog.cz

23. října 2013 v 10:25 | King Rucola

Senzacia

Vcera sa udiala na hranicnom trojuholniku medzi Svajciarskom, Nemckom a Francuzkom nevidana, nie kazdodena prihoda, ktora je absolutnou senzaciou. Priblizne sto kilometrov od najväcsieho hulvateskeho vzdusneho pristavu, letiska v Klotene pri Zürichu a necelych devät kilometrov od Europskeho letiska v Mulhouse, (EuroAriport Mülhausen) ktore vlastne patri, respektive obsluhuje vsetky tri krajiny zmieneneho trojuholniku, ale dobre cez tisic kilometrov od svojho domovskeho pristavu, neocakavane pristala lastovicka z Čadce, na malom, poloprivatnom letisti, ktore pre pristavanie podobnych tazkych strojov nie je vobec vybavene.








Dokumentarna snimka (pohotovy reporter bol sokovany, ked po vyhnani na povinnu prechadzku nic netusiac, neocakavajuc, doslova stupil na toto vzacne lietadlo!) z pristavajacej drahy zdoraznuje zrucnost slovenskych pilotov, ktori, hoci bez vysunuteho podvozku na rozdiel od ich chorvatskych a tureckych kolegov, ktori v poslednych dvoch tyzdnoch pristali v mocarine hulvatskeho letiska v Zürichu a museli ich cely den vytahovat, udrzali bravurne lastovicku - tak nazov cadskych specialnych turbovrtulovych leteckych strojov - na casom ramponovanej pristavacej drahe europskeho letiska. Nespocetne brzdne stopy demonstruju obtaznost pristavania na tomto malom letisku!

Lastovicka z Čadce (Nezamenit s africkou republikou rovnakeho mena, odkial startuju povestne TlusTjochove tryskace!) pristala len jemne poskodena a bola odtiahnuta do hangaru na ususenie.

Po vyschnuti nastupila na spiatocny let na sever Slovenska a nad Zilinou, nedaleko domovskeho letista v rodnej Čadci, vysypala stovky pozdravnych letakov stvaveho charakteru ako za cias tzv. "studnej vojny" robievali americki imperialisti, ked bombardovali mlade uspesne socialisticke republiky mandelinkami zemiakovymi, aby znicili hospodarstvo, nastolili hlad a dobu ladovu, studena vojna je predpokladom doby ladovej! Jediny rozdiel: dnes sa letaky nazyvaju - spravnou rustinou - flyers!

Ladova doba z tychto "flyers" nehrozi, naopak, zazivame veselu dobu globalneho oteplenia vsetkych nasich guli, vcitane zemegule...(Namiesto studenej vojny vojna chorych mozgov vyskumnikov-klimatologov?)

PS Zase som zabudol, ako sa robi ten "link", teda konkretne dnes na tlustjoch.blog.cz

Susiaca sa lietajuca lastovicka Made in Csaca, Tschadza, Czadca a Čadca, ako sa medzinarodne letisko tiez vo svetovych jazykoch nazyva:


PPS V.V.M. na hangare letiska znamena "Verschönerungs Verein Monkeystone" a nema so samotnou senzacnou prihodou nic do cinenia!

Už v stredu!

21. října 2013 v 7:25 | King Rucola
Už v stredu som chcel toto napísaľ, ale "prostatokracia" nedovolila...

Už ráno!

Hneď zrána sa rozčúlil. Prekrásne jesenne ráno. Slnko sa konečne pozdvihlo nad nešikovne zasadenými kríkmi, ktoré vrhajú tiene do vlastnej záhrady. Prvá cigareta, pariaca káva, ešte samota. Krákanie vrán nerušilo, na vzdialenej dialnici pozvoľne silnel monotónny hukot ženúcich sa do práce. Taká blbosť. Roky sa o tom uvažuje, aby sa začínalo pracovať stupňovite, nie všetci naraz, ako chrti keď mi otvoria štartovacie boxy. Ale škoda reči! Problémové myšlienky mu začali kaziť náladu, aj tak sa nevedel po noci strávenej na matraci na nič sústrediť, než na hlboké dúšky z cigarety. Vedľa popolníku na krásnom drevenom stole z týkového dreva - pôvodne dvere na akejsi truhle - ležala ukoristená kniha. "Faulenzer-Lesebuch" hlásal titul pod Sempého kresbou lenivej mačky roztiahnutej na záhradnom múriku, totálne ignorujúcej kŕdle múch a motýlov nad konvicou, čakajúcou na nejakého šialeného záhradníka, ktorý by ju v záchvate pracovitosti použil. Kniha ako jediný svetlý bod toho dňa, už sa na ňu dopredu tešil. Presne to, čo potreboval. Krátke vtipné texty slávnych autorov od Mrožeka cez Tucholského, Jerome Klapku Jeroma, dokonca Hermann Hesse, Pablo Neruda a ako koruna všetkému sama jeho svätosť Dalai Láma! Dlhšie články by dnes nezvládol a nejaký vážny text už vôbec nie. "Čítanka pre zahálačov", prekladal si toto relatívne čerstvé vydanie nakladateťstva Diogenes. Aké vhodné, ako výsostne aktuálne! Už včera prečítal záverečnu poviedku Josepha Rotha s názvom "Rentabilita lenivosti" a nielen že sa príjemne pobavil, musel sa i zamyslieť nad hĺbkou jeho náhladu k problematike nezamestnanosti. Takže teraz sa tešil na ďalšie poviedky ako dieťa na Ježíška. - Budem len jesť a čitať celý deň, sľuboval si, vynahradím si ten včerajši nemožný deň!

Než však zasadol s čerstvou šálkou dýmiacej kávy, než mohol konečne roztvoriť knihu, ktorá vyzývavo ležalal na stole ako milenka, ktorú bolo treba poláskať, roztvoriť jej strany akoby sametové stehna rozpálenej ženy, padol mu zrak na kovovú misu na stole. Misu predtým nevidel, žmúril oči v kolúcom slnku, ktoré sa teraz konečne pohlo trochu vyššie, nad mladý dub. Z tej misy ho mohol trafiť šlak! Kompost, samé malé mušky prilákané odrezkami celeru, cibule, šupkami zemiakov, inými odpadkami do kompostového sila, hnilé slivky, nakúsnuté bobule hrozna, to všetko by mu nevadilo, ale na vrchu tejto špeciálnej odpadkovej zmesi sa čneli štyri snehobiele pingpongové loptičky! - Tie najdrahsie, práve tie najdrahsie, pomyslel si nazlostene. Ćlovek im kúpi drahý stôl na hranie, takmer profesionálny, na ozajstné preteky. Tréningové farebné loptičky, drahé rakety potiahnuté špeciálnou špongiou, či čo to už dnes existuje za poťahy, na zápasy potom tie prekliato drahé lopty, biele a žlté a oni na to serú. Keď raz začas opäť stôl vyvezú, tak sú potom takí šmatlaví, že nevidia, kam šliapnu a je po nich, po tých krasnych drahých bielych. Rozčuloval sa, vnútorne soptil, nahnevaný zamačkol cigaretu v popolníku a zapálil si ihneď novú.
  • Táto drbnutá mladá generácia, nadával v duchu a nahlas si prizvukoval, jebnutí sú, nič si nevážia! Stále čumia do ich ajfónov, ajpädov, ničia počítače, lebo sú leniví zbaviť ich z času načas vírov, precpú disk samými hlúpymi pesničkami a uši si umývať nemôžu, pretože sluchátka z hlavy im dole nedáš! Kúpiť, kúpiť, zničiť a znovu kúpiť, to je ich krédo. - Ja som si musel vystrúhať raketu sám a keď som chcel špongiovú, tak som musel špongiu nejako zohnať a nalepiť si ju. Raketa bola ťažká, takmer kilo...Keby asopň robili poriadok, vysypali tu misu zavčasu, aby sa nemusel na to dívať a rozčulovať sa! Včera im vyváral, na želanie dokonca viedenské rezne, oni nemôžu ani len smeti vyniesť! A tie lopticky v tom, to je už vrchol!
Namrzene ťažko vstal a pobral sa vysypať tie zelené smeti do kompostu. Mal po nálade, zúril. Ešte viac, keď mu z misy vypadli na zem tie vajíčkové škrupiny, z ktorých včera robil omelety a ktoré pre škrupiny na vlastných očiach považoval za pingpongové loptičky!

- Zohýbať sa nebudem, ani zajtra! Rozšliapol ich a spokojne otvoril knihu...

Aha!

12. října 2013 v 9:25 | King Rucola

Veľa ľudí, hlavne však Slovákov ako ja, si myslí, že Praha je stred sveta, alebo prinajmenšom Európy. To veru aj súhlasí. Hlavne po článku, ktory som dnes čítal. Autor tam tvrdí, že v okruhu päťsto kilometrov sa nachádzaju nespočetné europské mesta veľkého významu, centricky fixované na - na Bratislavu! Pretže ak Praha je stredom Europy, čo bezpodmienečne súhlasí, tak je Bratislava (ako jej matka priam) "l´ombelico del mondo", ako to spieva ten taliansky spevák, ako sa len volá? "Pupok sveta!" Lorenzo Jovanotti Cherubini, zistil som na YouTube, fešák a spevák to dokonca aj politický, nielen zábavný, zaujímavý a dobrý.

"Bratislava a pupok sveta. Aby som nepukol od smiechu," sťažoval sa na rokovaní Klaus. Klaus Zeman-Jedlický pochadzal síce z malej dedinky, ale cítil sa Pražák skrz na skrz, "len počkaj, milý môj Róbertko, keď sa do EU dostanú konečne aj Jugoši, teda tí, čo tam ešte nie sú! Hneď budete mať po chlebe. Tak ako s tým tuzemským rumom. Rum vám už zobrali, um vám zato nedali, len na flaši", vysmieval sa spokojný Klaus. "Srbi povedia, to nejde, aby sa hlavné mesto Slovenska a k tomu ešte aj údajný stred Európy - podla švajčiarskeho architekta Le Cobusiera - volalo Bratislava! Kto tu môže vykrikovať "Bratia sláva!" sme my, len my! A vy pojdete do kelu a Bratislavu si pekne premenujete ako ten rum, do gatí bum. Bude z nej Atislava, pretože Ratislava nič neznamená. Nie je to ani Rastislava, ani nič. Nový pozdrav bude z moci EU dekrétom zavedený, nariadený", pokračoval neľútostne Klaus, " A ti sláva! -, to bude nový pozdrav ako kedysi bolo Čest práci. Odpoveď bude: tebe tiež sláva. A máte definitívne po ptákach! A ti sláva, aj ty mne môžeš..."

Robert Mečúň zarazene sedel pri svojej borovičke, pozoroval Klausovho utopenca a bolo vidieť, ze ho to vážne zamestnáva. Jeho rodné mesto, ktoré bezvýhradne miloval a považoval za pupok sveta malo prísť o svoje historické meno? Čo si ešte tí darebáci v Brusseli nevymyslia! To už potom skôr než nejaký amputovaný názov radšej ten historický, niečo ako Pressburg alebo dokonca Pozsony, i keď sa mu zdalo, že Prešpork menej pripomina tlačenku než Pressburg a Požóň príliš nahráva maďarskej menšine.

Útok je najlepšia obrana, pozviechal sa Robko a po vzore slovenských fotbalistov rázne zaútočil, i keď varovaný včerajšou udalosťou a celkovou situáciou v Grécku si dával očividne pozor, aby si neprihral nechytateľnú "malú domov", aby útočil správnym smerom, nie na vlastného brankára.

"Očúvaj Kläusi," tu nenápadne naznačil Robert, aký je sveták, sveták, ako sa na predstaviteľa pupku sveta sluši a patrí, dal tak totiž najavo, že bol na stážach vo Švajčiarsku a teda vie, že zdrobnelina sa tam nepovie "Klauschen" ako niekde v Nemecku, ale je to "Kläus", často posmešne používané, "to potom vyzerá tak, že Praha sa tiež nebude naďalej smieť nazývať Praha, pretože by mohlo príst k iritácii s prahom na dverách. Raha znie nejako komicky indicky, takže ani to nie. Zostane vám len to obyčajné Aha, čo povedie k dobrému chaosu."

"No prečo?"

"No keď niekto bude líčiť napríklad, kde všade bol, tak povie - Aha, tam som už bol, ty ešte nie? - , tak ten druhý sa urazí. Nepočúvaš ma, veď ti hovorím, že som tam bol! Aha!, povie ten druhý. Nie je to nejaké blbé? Alebo turisti vylezú na Staromestsku radnicu a budú obdivovať stovežatú, pričom nebudú môcť celkom dobre vyjadrovať svoj údiv a obdiv, ako teda aj? Ahá, tak toto je Aha? Dobre prdnuté to bude, milý Klaus..."

"Aha, tak si si to vymyslel, tak si to predstavuješ! Neboj sa nič, my si našu Prahu nedáme, to si môžeš zapísať za klobúk. To ju radšej zbúrame. Aha, to je to iste, ako s tým eurom, my si korunu z hlavy zobrať nenecháme, len z peňaženky, keď už..."

"Aha!"

"Nič aha...to je svätá pravda!", vybuchol Klaus, "a daj mi trochu z toho umu, dnes je Columbus Day, tak si môžeme na tých Američanov pripiť, veď ti sa tiež nenechali volať len Colombína, ale nejako ináč taliansky, nie?"

"Myslíš tohto Amerigo Vespucci? Nebol to náhdou Portugalec? No vyčkaj, až vstúpia do Europskej únie, aj na nich dôjde!"



"Aha!", konštatoval Klaus, utierajúc si z pier posledé kvapôčky umu... "My nie sme Taliani, Lenka!", zanôtil Zeman-Jedlický a pretože je víkend, pobral sa do hôr, na svoju chatu. Robert osirel pri vsetkom tom ume...

Svetlo poznania

12. října 2013 v 8:30 | King Rucola

Eine seltsame Belichtung der romantischen Landschaft am Flughafen Zürich.

Salátové pole:






Dies ist gestern, nach dem Regentag, plötzlich, während unseres "nordic-walking" aufgetaucht.

Schrecklich schön, sehr künstlich, als ob auf einer Theaterbühne!

Tak nas strasne vystrasili, ze sa bude liat ako za cias, kedy Praotec Noe zacal budovat, ci skor uz osidlovat svoju archu Noemovu. Tak sme sa vychystali na kreativny den, konkretne to znamenalo, konecne sa prichystat na zmenu kariery. Zmena kariery vyzaduje samozrejme od zucastnenych, aby aspon trochu nacreli do teorie, aby nevstupili na nove javisko ako nepripraveni amaterski herci.

Javisko uz caka, zabalene v skatuli obrovskych rozmerov. Nazrel som do neho a hned som to radsej zatvoril, tak ma to vylakalo. Neviem, ci je vseobecne zname, ale prekrocil som toto leto jednu metu mojho zivota. Stratil som narok na 69 a na obycajnu suloz uz takisto moc nesmiem, ak nechcem platit ako oplzly chlipny plesnivy starec. To dozrelo aj vsetkym pritomnym okolo mna a tak sa tajne dohodli, umoznit mi novu karieru, ktora by mi stratene prava vynahradila a poznajuc moje nekale zaluby, snad aj vyplnila, ukojila, naplnila. Darovali mi pivovar. Samozrejme este nie plzensky alebo podobny velky pivovar, ale taku startovnu variantu, ktora sa tiez necha vidiet, pretoze male tie kotle prave nie su a kam ich postavim ani len netusim...Ale to sa este nejako vyriesi, horsie je, ci som este schopny, naucit sa to!

Chystal som sa teda v tom studenom dazdivom dni venovat sa studiu pivovarskeho umenia. Velmi zlozite, vypit pol litra je daleko jednoduchsie a hlavne rychlejsie. Uz som zaspaval nad teoriou, ked dazd nemilosrdne prestal, zostala z neho len spomienka v podobe jemneho mrholenia. Pod ho von!

Vyzbrojeny tou anglickou rybarskou bundou, na ktorej sa leskne aspon kilo vosku a je skor tvrda nez prijemna na telo, som sa vydal na pochodzku oblubenym terenom na konci letista. Vietor fukal ako keby ho niekto platil a bola citelna zima. V pivovare by bolo urcite prijemnejsie. Ked som uz pomaly zacal lutovat moje odvazne rozhodnutie potierat vysoky krvny tlak a sklon k obezite zivym pohybom na cerstvom vzduchu zmiesanom s leteckym kerosinom a odhadoval som, ako dlho mi to este potrva, nez sa schovam v bezvetri mojho auticka, spustil nejaky dobre schovany a maskovany osvetlovac obrovsky reflektor a zeleninova cast poli okolo pristavacich drah sa ukazala v najlepsom svetle. Tiez javisko, prebehlo mi utrapenou hlavou, zastal som a kochal som sa v tom tajomnom svetle. Slnko to nemohlo byt, musel to byt nejaky svetlomet, ved nam slubili kreativny den pri studiu noveho pivovaru. Ziadne slnko, len dazd a na horach uz aj sneh! Este dobre, ze vozim v aute pre taketo pripady aspon par flasi od mojej pivovarskej konkurencie. Nikde tak to pivo nechuti, ako tam, spoteny a zbaveny vsetky stiav po tom pochode odsudencov. Ked sa to vsak raz naucim, doma bude najlepsie, aby som si vypozical onu otrepanu frazu: "Vsade doma, dobre najlepsie!"

Prag, A Moveable Feast

10. října 2013 v 8:00 | King Rucola

Tak ako strieborný odlesk vody na hladine rieky nevie určiť presný čas, tak ako ryby nie príliš často pochodujú po nábreží a pieskové presýpacie chronometre zriedka plávu mimo ponorky, pokial nie sú vodostesné, na určitú hĺbku stavané, tak nejak podobne sa mne nepodari opísať všetko to, čo ma spája s Prahou.



Začiatky su spojené chvatom z Wilzoňáku na Masarykovo, pritom šedivé olovené nebo, príliš veľa ľudi, zhon a až panika matky, či to stihneme. Slnko zjavne v Prahe vtedy neexistovalo. Cestovávali sme za babičkou do Plzne len na Vianoce. Oveľa oveľa neskôr, už ako svorka bujných slovenských mládencov na výbojoch ďaleko od domova, bolo slnka až príliš, keď sme sa utiahli s kamarátmi na drevené plávajuce kúpalisko na Vltave a rajcovali sa na prekrásnych postavách baletiek neďalekého Narodného divadla.



V Prahe som zažil prvé pohreby, prvú svatbu v žívote, na ktorej som bol svedok, jedol prvý raz práve na tejto svatbe špargle, ktoré mi vtedy nič nehovorili a dnes ich milujem. Aj Prahu , vtedy aj dnes.



Strašne veľa vecí som zažil v Prahe ako prvé v živote. Prišiel som tam dokonca o poctivosť i o pannenstvo, takmer ako husiti, ktorí prijímali "pod obojím". Poctivost som stratil možno už aj predtým, ale panenstvo skutočne az tam. Tá dáma, ktorá sa na to podujala, aby ma uviedla do toho čudného sveta sexuality nebola nikto iný, než manželka bratovho najlepšieho kamoša. Keď to neskôr prasklo, tak bol z toho prúser ako Brno. (V Brne som na rozdiel od Prahy, kam som chodil minimálne raz do roka, prakticky nikdy nebol.) Zastavili sa s bratom a prespali u nás doma. Vtedy som - typický puberťak - strašidelne poctivo do úmoru cvičil. Tak aj ono osudné ráno, ked som na záhrade mlátil nejakou činkou a zacítil, že ma niekto pozoruje. "Dobré ráno", zamrmlal som lapajúc dych a zastavil sa. "Ahoj, dobré...jenom cvič dál", ozvala sa pani z okna. Tak som cvičil, myslel som si, že mi môže byť ukradnutá, až som zbadal, ako som na tej lavičke na spôsob tých, ktoré sa nachádzaju v každej bežnej telocvični, sedel a s roztiahnutými nohami trénoval biceps, že mi tam z trenírok trčí niečo von. Nevedel som z rozpačitosti, čo mám robiť, aby to nevyzeralo trápne, ale žena v okne opakovala povzbudenie, aby som cvičil, tak som cvičil. Potom nás dvoch poslali tí nič netušiaci dospelí, aby som ju odprevadil na nádražie. Než sa vlak do Prahy rozkýval, bol som na chodbičke vozňa vybozkávany ako opustená sirota a mal som adresu a pozvanie, aby som prišiel. Tak som sa hnal autostopom do hlavného mesta, kde som aj okamžite pálil za mojim dospievaním na sexuálnom poli života a hned som aj "dospieval"! Bolo po muzike: nepostavil sa mi!



"Nic si z toho nedělej, přijdi ještě zase večer, uvidiš, všechno bude v pořádku." Aj bolo. Ona tá dáma to vedela, ako na takých jelimánkov. V Prahe som zažil skutočne veľa vecí po prvý raz v živote. Ale aj poslednýkrát.



Napríklad tak si vykračujem s bratom po Václaváku, práve sa chcem pýtať, ci ideme ku "Dvom kočkám" alebo radšej na kališnícky guláš do údajne Haškovej krčmy "U Kalicha", kam chodila celá bratova redakcia pravidelne na obedy, keď mi drahý bratríček nevinne zdelí, ze má niečo súrneho dohovorené. Zahli sme do nejakej pasáže a vedie ma ďalej, nič netušiaceho, do hĺbky, kde sa zrazu na mňa vrhli dvaja katovi pacholkovia, vtiahli ma do novodobej mučiarne. Kulmy stáli rozžhavené na podstavcoch, omámili ma nejakou desnou voňavkou, vrhli sa s britvami na moje krásne beatlsácké vlasy a vyondulovali a napomádovali tak, ze keď som v stanovenú hodinu stál pod Václavom, kde som sa dohovoril s novou pražskou korisťou, tak som videl, ako prišla, zaváhala na sekundu, obrátila sa na podpätku, podívala ešte raz na hodinky, už totiž dosť meškala a odišla. Nespoznala ma! Tak to bolo poslednýkrát v mojom živote, čo som bol u holiča! Odvtedy som nikdy viac nenechal niekoho šiahnutť na moje vlasy za účelom úpravy či okrasy.



Posledný raz v živote - škoda! -, som mal aj možnosť, účinkovať niečo ako pokusný králik. Známy môjho výborného bratríčka bol šéfarzt na špeciálnom oddelení v Bohnicích. Práve liečili, - dnes, po náležitom odstupe casu by som skôr povedal, že experimentovali - s LSD. Dohodli sme sa, že im budem moje zážitky, ak to pôjde, kresliť a napíšem správu, tuším viacerí si práve robili na túto tému doktoráty. Viac než mesiac som tam pravidelne chodieval a zážitky stáli skutočne za to! Kopec kresieb svedčil o prijemých halucináciach, z ktorých som neskôr urobil aj výstavu, ktorú som však musel už na druhý alebo tretí deň zavrieť, ak som sa nechcel nechať zavrieť sám. Tak to bolo tiež tam, v Prahe, ale, opakujem, síce tiež prvý, ale "bohužial" zároveň aj posledný raz.



V tom čase som sa už v Prahe vyznal ako starý Pražák a keď sme tam prišli zo školy na exkurziu, tak som pôsobil ako nejaký turistický sprievodca. Fascinovala ma Národna galéria, kde viseli obrazy tých, ktorých sme poznali len z reprodukcií, tak som našich vliekol tam, kde boli originály tých, o ktorých sme sa práve v dejinách umenia (mali sme takýto predmet!) učili, ťahal som tých mojich spolužiakov hore Nerudovou a zastavovali sme sa pri každom portáli domov, ktoré oni poznali len z fotografií a vzrusene sme diskutovali pri španielskych vtáčkoch v reštaurácii niekde neďaleko Lorety, preliezali Hradčanami, obdivovali Braunove sochy vo Vrbtovskej záhrade a liezli do kazdej "hospůdky", hasiac plamene nespočetných zážitkov výborným pivom. Ráno, fyzicky odpísaní a psychicky znični, sme sa liečili tými nezabudnuteľnými chlebíčkami v Korune. A bez koruny sme sa vracali zase domov, do všedného dňa, lebo ako to napísal už dávno Hemingway: "Praha je pohyblivý sviatok..." alebo tak nejak! Asi ho necitujem celkm presne, ale sémanticky je to presné..

Recept introverta

6. října 2013 v 12:33 | King Rucola

"Počúvaj, veď ty si ešte menej perverzná než moja manželka, tak naozaj neviem, prečo ťa vlastne platím. Za čo ťa platim? Veď to všetko môžem mať aj doma a zadarmo a viac", zachchrípnutým hlasom sa sťažoval chlap v posteli a šmátral po cigarete.



"Vypadni! V posteli mi tu fajčiť nebudeš!"



"No ty už si úplne ako moja manželka, ale menej perverzná!" Chlap vstal, po trápnom pokopávaní nohou sa mu podarilo navliecť si nohavice, pretože ponožky už mal aj v posteli a nohavice sa na nich zachytávali, noha nechcela vkĺznuť. So spodkami sa neunúval, vopchal si ich do vrecka.



"Tak ja idem," prehlásil pri navliekaní košele, ktorú predtým ani nerozopol, čiže jednoducho si ju pretiahol cez hlavu, pričom mu vypadla cigareta na koberec. To vzbudilo výbuch nesmierneho nadšenia zo strany ženy, lebo konečne sa mohola na neho poriadne rozkričať. "Môj koberec! Môj koberec!" jačala hystericky.



"Šat ap! Zavolám ti zase," a s topankami v ruke vyšiel na chodbu. Nečakal na jej reakciu, počul len ako zúrivo niečo vykrikovala a tupý úder na dvere oznamoval, že za ním asi niečo letelo.



V krásnom slnku tohto síce veterného ale teplého jesenného dňa išiel naschval pomaly nábrežím, voda sa vlnila ako na mori a čajky sa hrali nejakú podivnú hru. Lietali v kŕdli očividne bez plánu, jedna sa hodila do vody, aby zase vzlietla, čo opakovalo pár iných, bolo ich asi dvadsať alebo ešte viac. Ako nejaky moderný balet, pomyslel si. Alebo zrýchlená kamera. Tanec dervišov? Priblížil sa Amstelbus, vážne sa tváriac rozrážal vodu, snažil sa nahovoriť si vlastnú, zámorskú, ťažko závažnú dôležitosť. Bol plný turistov a ďalší, ktorí čakali na neďalekom móle, mali sťastie, že niektori z nich aj vystúpili, zrejme hoteloví hostia z priľahlého hotela Storchen, ináč by ich neboli zobrali na palubu. Čajky sťastie nemali. Keď sa loď opäť pohla, mohutné vlny lodnej skrutky vzadu vpravo konkurovali vlnám vetru o preteky, vyhrali samozrejme na celej čiare. Ale namrzení vtáci museli prerušiť svoju performáciu a uvolniť lodi miesto. Tvárili sa, že im to nevadí a odleteli na druhý breh rieky, niektoré čajky zmizli za blízkym mostom a už ich nevidel Čo tie asi chceli znázorňovať, keď tie línie, ktoré divoko ťahali nemali vôbec žiadny zmysel. Nenaháňali žiadnu kolegyňu, ktorá by snáď mala v zobáku kus žemle, ako to obvykle robievali. Trénovali? Tu zbadal nečakane pred sebou biele košele, ktoré ešte nezmyselnejšie než tí vtáci poskakovali po nábreží. Mladíci, všetci v bielych tričkách alebo košeliach pobehovali a pridŕžali sa vo vetre zábradlia, ktoré lemovalo nábrežne múry, tu asi päť metrov vysoké. No! Nonono!, snáď nie sú hysterickí, ešte horšie než jeho milenka a tie čajky? Ale v tom zbadal príčinu ich poskakovania: Zúfalo sa pokúšali udržať o zábradlie pripevnený stan, ktorý predtým nevidel, nakolko sa už nechal vetrom poskladať na úbohé čosi, čo sa snažilo padnúť do vody. Chcel im priskočiť na pomoc, ale zavadzal mu pult, ktorý zrejme stál pôvodne pod tým stanom, ktorý tam už nestál. Na stole ležali pekne v stĺpčekoch naukladané viazane zabalené knihy, všetky rovnaké a velky nápis hlásal, že sú zadarmo. Jeden mladý zostal pri nich, asi aby ich tiež neodfúklo, čo síce neprichádzalo pri tej ich váhe do úvahy, ale vytrval na svojom mieste ako verný strážca majáka.



"Môžem si jednu zobrať?"



"Áno, nech sa páči, dnes je to zadarmo..."



Zbalil knižku - mal totiž takú slabosť, že keď niekde mohol, tak bral všetky opustené knihy, alebo vyradené, či ktoré ponúkali už akýchkoľvek dôvodov zadarmo. Knihu nevedel obísť, jednoducho nechať ležať - a poďakoval sa, poprial veľa šťastia pri loveni odfúknutého stanu bez toho, že by sa pozrel, čo za knihu práve ukoristil. Mládenec sa milo usmial a takisto poprial pekný deň.



Ešte sa dival smerom, kde vyťahovali zo zábradlia, nepadol dole do vody, neposlušný ci nešťastný stan a pomaly smeroval k nádražiu. Keď sa obzrel, videl, že biele košele prestali tancovať, presne ako tie čajky, keď ich vyplašila loď a dôstojne sa cieľavedome rozptylovali po chodníku v snahe upozorniť na seba okoloidúcich. Stan postaviť sa už nepokúšali, nemalo to v tom teplom vetre zmysel a pršať sa aj tak nechystalo, hoci na severe viseli obrovské čierne chmáry. Hej, veď aj to nesie v ruke, čo to tam vlastne ponúkajú, začudoval sa nad vlastnou rozptýlenosťou a pozrel na novoučičkú, pekne v staromódne pôsobiacom obale zviazanú knihu.



Korán! Podtitulok znel: "Približny význam v nemeckej reči", to ho dorazilo. Nakoľko však ešte nikdy korán neprečítal a poznal z neho len pár úryvkov, nesmierne sa potešil. Vo vlaku, sotva si zasadol, ho vybalil z celofánového zábalu a hoci sa trochu ostýchal, že ľudia budú kadečo myslieť, veď súčasná doba nebola muslimom práve naklonená, začal dychtivo čítať. Vlak sa nehmotne dal do pohybu a na druhom peróne zdanlivo kĺzala iná súprava oproti. Virtuály posun. Ešte to stihol zaregistrovať, ako vždy, ked išiel vlakom, typický optický klam, ale krajinu ďalej si prestal všímať.



To je dar boží! To je znamenie! Ten vietor, ten Prorokov stan, aj tie čajky, to nemôže byť náhodou! Vnuknutie, osvietenie, preletelo mu nadšene mysľou. Budem moslem, vezmem si ju za druhú ženu a kedže sú obidve málo perverzné, prinesiem tým mučednicku obeť a v raji ma budú očakávať nespočetné panny. Tuším až okolo sedemdesiat kusov, čim bude moje pozemské utrpenie vynahradené. A vôbec jej už nebudem musiet platiť!



Dychtivo sa brodil veršami v nadeji na potvrdenie toho, čo hovorieval jeho starší neženatý brat: "Každý deň vybi svoju ženu, aj keď nevieš prečo, ona to už bude vedieť!", ale tak rýchlo čítať nevedel. Brzdili ho iné zaujímavé súry, začital sa, sníval, ako sedí ťažko zaslúžene v raji. Vlak uháňal jesnnou krajinou, na ktorú opatrne padala noc, ako ked si ischiatickými boleťami stíhaný pacient opatrne sadá na záchodovú misu.



Picasso musel také niečo už dávno tušíť, tá jeho mierová holubica. Vtedy bol akútny mier, dnes islam. Z holubice sa stala čajka a namiesto zelenej vetvíčky má v zobáku korán...a ja kvôli utrpeniu spôsobenom dvomi ženskými (bez burky, bez záclony v ksichte) mám zaistené miesto v Raji, n.p.*



Bravčové, - ktoré nechal už o piatej ráno na olivovom oleji vypekať, dobre nasolené, okorenené, ponorené v troch deci piva, ktorým pečienku podlieval, kým si nepripravil ešte tú špeciálnu zmes na grilovanie z pivovaru, ktorou pokračoval, aby po hodine pridal na veľké kusy nakrájanú mrkvu, celer, malý kúsok kalerábu, dve neošúpane cibule, cesnakové strúčky a hlavne pár rezov čerstveho ďumbiera (zázvora) - teraz lákalo červenkastou, na štvorčekové kocky nežne narezanou a grilom pripečenou kôrkou. Ešte privaril extra omáčku z veľkého póru, ktorý našli na zvezenom poli. Pole vedľa ešte odpratané nebolo, tam videli až metrové stonky, nikdy si nemyslel, že pór na poli môže vyrásť do takej výšky a môže mať hrúbku trikrat hrubšiu než jeho penis v čase, keď bol ešte mlady samec. Jemne nakrájal cibulku, opražil do sklovita, podusil na nej kolieska póru, podlial trochou šťavy z mäsa, posypal hladkou múkou, nechal chvilu zahustiť, ako náhradu za klasickú kapustu (zelí). Pretože tú práve doma nemali, ako aj knedlu musela zastúpiť ryža. Táto nekresťansky dobre chutnajúca lahôdka skýtala dôstojny rámec na rozlúčku s kresťanmi, odteraz bude mať sviňu i pivo zakázané, veď aj načo by mu boli, keď bude vlastniť teraz doma tie svoje dve (možno neskôr i viac) sviňské ženičky?



*Pre neveriacich psov: Raj n.p. bol "Reštaurácie a jedalne, národný podnik", kde k mastnemu bravcovému servirovali strojove knedliky a rozvarenú ale chutnu kapustu, tzv. "vepřoknedlozelo".