NULLA DIES SINE LINEA

Srpen 2013

Zaciatok

21. srpna 2013 v 6:00 | King Rucola

Ono to bolo - to popisane v zatvorke - trochu inac. Trochu uplne inac a dramatickejsie!

Niekto musel uz z toho preplneneho vlaku najskor radiom upozornit policiu vo Viedni, ze vo vlaku sa nachadza kojenec. Na perone stala s modrymi majakmi blikajuca sanitka a nastal zhon, kde je to male dieta a jeho matka. Nasadili nas, odlucili od ostatnych, do sanitky a viezli priamo do prepychoveho domova pre matky s malymi detmi. Tam C.a T. ulozili do mäkkej cistej postielky, naplnili kakom ci niecim podobnym, kym mna zaviezli k ostatnym "bojovnikom". Prvu noc sme boli v nejakej telocvicni na polnych lehatkach a rano sme isli pre uplakanu(!) Canu, ktora nechcela ani za svet v tom prepychu zostat sama. Tak nam rakusky Cerveny kriz dal k dispozicii sofera s malym autobusom Frod-Transitom, ktory nas vozil z adresy k adrese a najviac zhrozeni zostali z tej tury sofer a pracovnik Cerveneho kriza. To, co sme videli predcilo tie najfantastickejsie negativne predstavy. Ludia na slame, ludia so zachodom na chodbe, zasratym a uzivanym vsetkymi obyvatelmi, posledne diery, jamy, bydlistia otrokov museli byt luxu s v porovnani v tom, co sme prvy den v tzv. kapitalistickom blahobyte zazili! Rakusaci sa chytali za hlavy, zalamovali rukami a nakoko som im rozumel jednoducho zasli a nadavali, ze to nie je mozne, aby im - Cervenemu krizu - davali take adresy! Tak sa stalo, ze ako vychodisko z nudze sme skoncili v povestnom Arsenali, byvalej kasarne nedaleko Südbahnhofu, po celodennej Odysee okolo mesta Vieden. Aj tam sme sice krcili nosmi a divili sa, ze ako tam mame dalej vegetovat, len Citron, muz cinu ako John Wayne v jeho Westernoch, sa chopil vedenia, prasil deky a urovnaval, isiel kontrolovat umyvarku a toalety, kym my ostatni sme zarazene sedeli a zasli, z udivu nevychadzajuc. Tak si ten bohaty kapitalizmus asi nikto z nas nepredstavoval. (Väcsina emigrantov, ako sme sa neskor dozvedeli, bola umiestnena v obrovskom uteceneckom lagri-stredisku v Treiskirchen, kde sme mozno aj my hodinku-dve stravili a z hromady pripravenych darov dostali onu tasku pre kojenca, ktora sa neskor ukazala ako nanajvys prospesna, pretoze nam do nej okoloiduci chodci hadzali i stosilingove bankovky. Rakusaci mali velky sucit s utecencami, vsetka cest.

Nejako sme sa dozvedeli, kde je Arbeitsamt, niekto nam odporucil, tam sa ist hlasit. Tak sme stali v nekonecnej rade a so strachom cakali, co s nami bude. Typicky predstavitel kapitalistu z "Rohaca", cize vlastne taka karikatura kapitalistu, len cylinder mu chybal, ale cigaru skutocne fajcil, ukazal z jeho stolicky, na ktorej umiestnil svoj v pruzkovanom sivom obleku zabaleny tuk na nas dvoch. Vyrozumeli sme, ze si vybral nas dvoch, ako sa vybera dobytok na drazbe. Zrejme sa mu pacilo, ze sme boli dost velki a relativne neskazene ksichty. Tak ci onak sme ihned dostali pracu ako nosici nabytku v zasielkovom dome Möbel Leiner na Maria-Hilfe Strasse v srdci Viedne, kam sme potom kazdy den jazdievali metrom z Arsenalu. Vecer nam za nas "spanok" v sklade matraci, kam nas kolegovia robotnici vzdy posielali, aby sme im nezavadzali, na ruku vyplatili vzdy stovku, takze nudzu sme nemali. Zvysok by sme boli byvali dostali na konci mesiaca, coho sme sa uz nedockali, pretoze niekto medzi utecencami rozsiril spravu, ze "aj Svajciari uz beru" a nase zenicky isli na svajciarske velvyslanectvo, kde sme dostali listky na vlak a prakticky cez noc sme opustili Rakusko. Tato prva lekcia stala vsak za to: Stratili sme iluzie o luxuse, poznali aj biednu tvar toho vysnivaneho zapadu a hlavne stratili strach pred kapitalistickym pracovnym tempom. Rychlo sme vycitili, ze vsetci sme len ludia, rovnaki ludia, podaktori dokonca este ludskejsi ludia...(Dratva!) Nas nezabudnutelny mentor, ktory vedel aspon trochu anglicky a uvadzal nas do tajov Viedne.)

Na hranicnej stanici v Buchse SG sme potom naskutku nemuseli schodik prekonat, aby sme sa dostali k prvym original "spaghetti bolognese" v zivote, exoticke a chutne jedlo, pricom sme pocas vecere obdivovali v porovnani s Rakusanmi zrozumitelnu nemcinu velitela jednotky Civilnej sluzby (drzali sme ich za vojakov), ked oznamoval, ze kto chce, nech si pride vybrat dalsiu porciu. To bol len prvy mylny obraz, z nekonecne vela dalsich, svajciarsku nemcinu sme spoznavali az potom, krocik za krokom. Dodnes ju bohuzial nedostatocne ovladame, skoda! A Svajciarsko s jeho zahadami a specialitami podobne, hoci sme tam uz dve tretiny nasho doterajsieho zivota!

Z Buchsu sme si mohli vyberat dalsie destinacie. Ako student architektury som sa tlacil do blizkosti techniky. To znamenalo Zürich alebo Lausanne. Zürich bol blizsie a o francuzcine sme nemali ani tolko ponatia, ako o nasej ubohej nemcine. Cize nam bol odporucany Frauenfeld, ako najblizsie k Zürichu. Tam vlastne vsetko zacalo...vlastne to vsetko zacalo v noci na dnes pred 45 rokmi tankom pred nasim domom.

Vhodne ako zaciatok? Pre opätovne stretnutie s priatelmi a znovu pisanie "kazdy den"?

Zaciatok projektu "kazdy den nieco, podla moznosti pozitivne, kazdy den foto alebo obrazok"? Neviem, neslubujem, mozno...(Prvy raz som ten tank pred domom zbadal asi okolo siestej hodine rano, tak teda nech vyjde aj tato spomienka tak nejako...)