NULLA DIES SINE LINEA

Červen 2013

Gratulacia

30. června 2013 v 6:25 | King Rucola a Max. de Bile
Vsetkym Petrom a vsetkym Pavlom (hlavne tomu nasemu Pavlovi!) gratulacia.
K sviatku ich mena zelam vsetko najlepsie a dobru kartu! (Dufam, ze si spolu zahraju "Cierneho Petra".)


Tu, kde zijem, sa Namenstag neoslavuje, tak meskam. Ale napriklad vo Francuzku je to dolezitejsi sviatok nez narodeniny. Vid aj "La centième Tour de France", ktora prave v den ich menin zacala, ta bezi urcite len na slavu Petrov a Pavlov, oder?

Tak vsetkym zucastnenym este raz vela stastia. Bonne chance!

topoL a R

25. června 2013 v 9:59 | King Rucola
Staru cestu k pristavu lietadiel v Zürichu, kde pristavaju stroje, ktore su ozrutne ako kedysi mohli cloviecikovi tej doby pripadat koraby, ktore brazdili vtedy znamymi vodami, (letiste by bolo vlastne "ruhanie", je to Flughafen, nie obycajny "Flugplatz", skutocny "pristav" tychto vzdusnych obrov) lemuju vysoke, stare topoly. Casto ich mestski zahradnici ostrihaju uplne "do hola", zostanu len mrzacke kyptiky, skor vredy alebo bradavice pripominajuce vyrastky na ich vysokych kmenoch a clovek sa len cuduje, ako je to mozne, kde zostalo esteticke citenie. Ale nasledujuci rok sa rozbujnia nove vetvy o to väcsou silou a vsetko je opät ako ma byt. Az majestatne.


Dozvedam sa, ze zomrel basnik a hudobnik Filip Topol. Nepoznal som ho, jeho tvorbu, jeho piesne. Ale kazdeho basnika, ktory opusti prilis skoro arenu je skoda. I ked tento pan Filip Topol daroval publiku podstatne viac, podstatne dlhsi cas, nez mnohi jeho kolegovia. Niedke som raz cital, ze je zaujimave, az napadne, kolko talentovanych umelcov zomiera prave vo veku dvadsatosem rokov. Autor sa zamyslal, ci je to nahoda, osud alebo volba. (Napisal tu uvahu prave po necakanej smrti Amy Winhouse.) Topol sa dozil asopn 48 rokov. Skoda, zjavna skoda, ze len.

Automaticky som mal asociaciu s inym umelcom podobneho mena: Roland TopoR! Tiez nezil az tak dlho, ale aspon predsa len o nieco dlhsie a za ten cas zanechal po sebe velmi rozmanitu a osobne by som povedal vyznamnu tvorbu, rozsiahle dielo, nie pre kazdy vkus, ale skutocne majstrovske. Roland Topor ma velmi podobny nazor na reflektovanie sveta, ako je mne blizky.

Nahoda chce, ze jedna nemecka galeria vystavuje okrem jeho, Toporovych, kresieb aj ineho, mne blizkeho maliara, (Topor bol aj literarny autor, filmar a herec), totiz Michael Sowa. Ked som prvy raz nahodou videl jeho obrazy, tak ma doslova "hodilo o zem". Kto este dnes vie s takou staromajstrovskou technikou namalovat obraz? A tu namahavu pracu poriadneho mnozstva hodin, dni, mozno mesiacov potom "znehodnotit", teda spravne je samozrejme "vyhodnotit, vylepsit, doviest k majstrovstvu" nejakou absolutne absurdnou "hovadinou". Neda sa to vlastne popisat, treba si Sowove obrazy pozriet. (Pripadne si precitat nieco k tej technike, akou to robil.) Usmevna poezia vanie z jeho platien, teraz viac akrylov.

Tak nas postupne vsetci ti Filip Topolovia a Jaro Filipovia a Roland Toporovia opustaju ($owa este zije, ja tiez este), ostrihane topole este zostavaju, kym nevyschnu, ako mne prave v hube a tak sa idem na ich pocest napit.

Na zdravie Vam vsetkym a odpocivajme vsetci, zivi i mrtvi v pokoji!

PS Vlastne najväcsi problem mam nie ani tak s temou, ako s gramatikou: Je mnozne cislo "topol" topole alebo topoly?

Spomienka na Roma

16. června 2013 v 9:55 | King Rucola
Spomienky na Rim, resp. Erinnerungen an Roma (Arbeitstitel)

Takmer by som bol byval zabudol lebo na tuto - prägender Vorfall - do pamäti sa vstepujucu, vryvajucu prihodu, pretoze som si na nu spomenul len cirou nahodou, ked som sa uz s temou Roma definitivne rozlucil, lebo sa mi zdalo, ze k tejto teme nemam co dodat.

V Rime som bol totiz uz strasne davno a vlastne si pamätam len nepodstatne malickosti: Vyborne miesto pre nase auto medzi dvomi stromami pred katedralou Santa Maria Maggiore, ktore sme samozrejme pocas vsetkych dni v Rime radsej neopustali, sprcha v hoteli, pod ktorou musel clovek obiehat kolecka aby sa namocil, lebo sprchovala zasadne len v metrovom okruhu tenkym prudikom a fontanu de Trevi, kde sme sice Anitu Eckberg videli kupat sa len v tom slavnom Felliniho filme, kym u nas sa tam kupali len pripiti turisti. Este - aby som neklamal - bol velky zazitok, ked nas v Michelangelovej katedrale zrazu z jasneho neba odstrkovali akysi muzici, lebo zastupca nebeskeho otca bol neseny dva metre od nas na akychsi nositkach, papezsky stolec s tomu snad hovori, taky bol maliciky a lahucky vtedajsi papez, tusim sa volal Roncalli. To bola cela moja Roma, co mi zostala v spomienkach, arivederci Roma!

To este nie je ten precendentny pripad, to nebola prilis "do pamäti sa vryvajuca" spomienka. To bola len cesta do Rima.

Hral som sa s psom nasho hostitela na Zitnom ostrove a na hradzi, ktorych je tam kvoli Dunaju neurekom, sa pohybovali dve postavy v dlhych sukniach. To, ze su to "gitanes" som vtedy este nevedel, ved som este ani do skoly nechodil. Jedna si cupla, druha pri nej zostala stat, rozpravali sa intenzivne veselo dalej, potom po chvilke vstala akoby nic, suknicu zrovnala ladnym pohybom neumytej ruky a pokracovali v chodzi. Vracal som sa domov a na hradzi bola, hoci bolo strasne teplo a sucho, mala mlaka. Pocestna pani tam vykonala svoju malu potrebu, bez toho, ze by som bol byval mohol nieco vidiet, hoci podvedome by som bol byval z mne vtedy este nejasnych dovodov strasne rad chcel nieco vidiet. Tak vznika tzv. Jugendtrauma, odvtedy som otravoval vsetky zenicky, aby som ich mohol podrobit dokladnejsiemu, vydatnemu a hlavne podrobnejsiemu studiu.

Cestou do hudobnej, kam som nerad chodil na klavir, som musel prechadzat cez Vydricu, lebo budova konzervatoria stavavala vtedy kdesi na Rybnom namesti, davno je zburana kvoli tzv. Novemu mostu. Schody, Zamocke schody, ako sa nazyvali, hoci videli na hrad a nie na zamok, boli vysostnym uzemim Ciganov, ktori v tychto chalupkach ucupenych pod hradom byvali. Nebolo dna, kedy by ma neboli buzerovali, aby som im dal nejake peniaze, takmer ako keby vyberali clo. Ako mytne od nestastnych pocestnych v stredoveku. Ziadne peniaze som nenosil a ukazoval som im tak dlho prazdnu penazenku, az mi aj tu zobrali. Jedneho dna vsak prislo k radikalnemu zlomu. Velky pojem bol v Bratislave Cigan zvany Kaito. Ani neviem, ako sa volal normalnym, obcianskym menom, ale kazdy ho poznal. Kaito bol preslaveny bitkar, ktory sa vrhal do kazdej potycky s nezmeratelnou vasnou a az po ukonceni bitky sa pytal, o co vlastne ide.

No a prave tento vychyreny a obavany, vsetkymi respektovany pan sa stal mojim protektorom. Doslo k tomu akymsi nedorozumnim medzi nim a mnou, ale kazdopadne bolo dolezite, ze nas dvoch niekto videl rozpravat sa. Rozchyrilo sa to ako povoden a odvtedy som mal pokoj, lebo ked doslo k nejakej konfliktnej situacii, moji protivnici si nieco posepkali a okamzite odstupili. Neskor mit to zaplo, ked som sa rozpraval s inym prislusnikom tejto narodnostnej mensiny, ktory mi to vysvetlil: "To je Kaitov kamos", boli tie zaklinajuce slova. Tak som bol Kaitov kamos!

Este neskor, prehrabavam sa v spomienkach na Roma, vecne mesto miest, sa stalo este nieco väcsieho. Osud chcel, ze som nechal svoje oddane dievca sediet a podlahol som ako nestastny spanielsky dostojnik Don Jose v Bizetovej preslavenej opere Carmen kuzlu jednej "gitana". Netancovala sice flamenco, nepievala Habaneru, ale mala absolutny hudobny sluch. Tak som sa dostal medzi tych Roma, ktori su preslaveni svojou muzikou. Pretoze som s mojou "gitana" dost dlho chodil, cele styri roky, tak nas poznali vsetci prislusnici tohto naroda. Zjavili sme sa nevinne v restauracii, netrvalo dlho a primas prisiel s huslickami k nasmu stolu, necakal, to teda nie, na nejaku bankovku, prave naopak sa usluzne sklonil a pytal sa Carmen, co jej ma zahrat a hrali pre nu, len pre nu, nevsimajuc si ostatnych hosti, az kym ich s laskavym usmevom prepustila, ukonciac kratkou diskusiu o otcovi a jej rodine a laskavym podanim ruky, ktore sledovali priamsove pery. Ciganska princezna! (Jej otec sice nebol ten povestny "vajda", ktory nosil cervene cizmicky a bol legendarnou postavou, ktora mala nemsierny respakt vsetkych Ciganov, ale bol velmi znamy, medzinarodne uznavany hudobnik.)

Este dokonca aj mna, "gadza", boli ti Farkasovci a ako sa vsetci volali, schopni akceptovat, ba zobrat za "svojho" a hoci som im vysvetloval, ze som hluchy ako poleno a ledva nieco podla not na klaviri zabrnkam, snazili sa ma prelanarit. "Vies, mame malo fagotistov a ked nechces fagot, aj hoboj by sme potrebovali, dame ta na konzervatorium, neboj, to sa naucis...", nahovarali mi. Zrejme skoda, ze som sa nenechal nahovorit. Stacil mi celkom prijemny slavnostny pocit, ked sme sa niekde na patricnych miestach zjavili, ako uctivo sme boli prijati a vseobecna akceptacia medzi vsetkymi prislusnikmi tohoto naroda robila dobre.

Len raz om sa este dostal do kofliktu s jednym opitym ciganom, ktory ma asi nepoznal. Bol to neprijemny zimny vecer, zmrznute kopy odhrabaneho snehu pri elektrickovej zastavka na tom namesti, ktore ani ziadne nebolo, len taka krizovatka par trati, ludia klzali na udupanom a znovu zamrznutom snehu, ktory uz nikto nestihol odstranit. Znenazdajky sa vyrutil z blizkej krcmy, kam som mal namierene, v nadeji, ze stretnem par kolegov, pretoze tam sme casto sedavali pri pive, akysi kuceravy snedy mladenec a z neznamych dovodov sa obratil prave na mna s neprijemnym oznamenim: "Ty mi neutecies!". Zrejme bol sam prave na uteku, tak si to vsetko polietol. Chcel so ho na ten omyl upozornit, ale to som zbadall v jeho pravej ruke dyku, teda ten "lovecky noz", ktory sa v tom case u nas predaval. Chodieval som kedysi davno trenovat judo. Nie moc aktivne, ale predsa mi zostali zrejma akesi navyky v krvi, tak som ho trafil presne na spicku brady lavym direktom, chlap sa zapotacal, neviem, ci kvoli ladu, ci kvoli mojej "rane", posmykol sa kazdopadne a ja som vzal nohy na plecia. Dnes si myslim, ze to bol alkohol, co mu zatemnil mysel, lebo Kaitovho kamosa neradno takto ohrozovat, nadovazok, ked ma aj Carmen!

Odkedy som nechal Carmen spavat s vankusikom z kamena a prikrytou vetvou a sam som sa vratil do normalnych posteli, som nejako na tuto narodnostnu mensinu zabudol, prestala patrit takpovediac do "mnoziny odboru mojej definicie", spomienky na tieto studentske casy vybledli, len Kaita a tu Carmen mam este zivo v pamäti.

A este jednu veselsiu prihodu: Horuce letne rano, skoncil som posilovacky na zahrade (cinky sme si vtedy robievali sami z betonu, mimochodom) a kuchtim si nejake vydatne ranajky. Zrazu som mal taky cudny pocit. Neda sa to definovat, neda sa povedat preco som prave vysiel von, hoci na panvici sa uz skvarila prazenica so syrom a hruskami (moja specialita, na ktoru som bol hrdy!). V zavetri nasho domu stal "ksicht". Postavu vidiet nebolo, lebo okno dveri ukazovalo len tvar. Tvar pravej samorinskej ciganky. Otvorim dvere a chcem sa na nu vyrutit, ale predbehla ma a hovori: "Panacku, vyvestim vam z ruky." To ma uzemnilo. Tak bez slovka vyhovorky, ci dokonca omluvy, co robi v nasom dome. "Mosite mi tam polozit aspon trojkorunacku, aby to fungevalo..." Ano, aj trojkorunacky vtedy existovali, take modre. Ja v trenirkach, samozrejme cervenych, tych spartakiadnych, ine dostat nebolo, trojkorunacky obvykle nenosim, tak som ich stiahol a potentna vestkyna zbadajuc tu "trojgrosovu nahradu" sa pobrala s nohami na pleciach kade lahsie...


Skoda. Mozno keby bola byvala mladsia, by som sa poponahlal za nou...

Pät pozitivnych veci o mne

11. června 2013 v 14:33 | King Rucola a Max. de Bile
Zitat z diskusie u http://mengano.blog.cz

42 King Rucola King Rucola | E-mail | Web | Teď | Reagovat
[32]:Dobrý plán - polovina úspěchu :D (Koniec citatu) Zostava, co s tou druhou polovinou? Je to neuspech? Kazdopadne sa idem zapojit, lebo to vyzaduje dlhy preslov, aby som zhrnul vsetky moje pozitivne schopnosti. (Napriklad vo fajceni som takmer neporazitelny.)(Priapizmus patri do sparty "bejvavalo".)(Namiesto tohoto stavu dochadza skor k dusevne hlboko rozvinutej meditacii na tuto temu z vseobecneho hladiska.)(Viem tiez dobre jest, ale to nemozem uviest ako pozitivum, lebo strasne pomaly jem, cize na nieco ineho mi nezostava cas.)(Tiez ovladam fantasticky "flüssig" nematersky jazyk, az na artikel "der, die, das", lebo tie som sa ja blbec v rychlosti neucil a nikto ma nevaroval, ze "ta kniha" sa zmeni na "to kniha"! Teraz uz je neskoro.)(Deti som vychoval cely pluk a teraz som pred nimi na "taktickom stiahnuti do predom pripravenych obrannych pozici", citaj do zakopov, aby ma nevideli.) Otvorena otazka zostava: Ked sa tak vynesiem a pozitivne odhalim, kto ma zase pokryje? :D (Nemecka fraza hovori: Ich decke Sie mit meinem Körper, pricom nie je deka na prikrytie myslena... :D )

Nový komentář

To bolo ako ze uvodom...

Teraz na ostro, "live" alebo "action":

1) Prve ma napadlo skutocne, ze viem takmer do detailu vyborne planovat. Tie moje plany neviem realizovat, ani presadit.
2) Viem vyborne, aj konstruktivne kritizovat, ale som zbabely a neuprimny. Kritizovania mna samotneho neznasam.
3) Viem nekonvecne varit, dobre varit. Neznasam diktat receptov. Nedodrzujem pravidla. Som kreativny, inovativny.
4) Som kreativny, dokial vladzem a nezachvati ma lenivost. Ani nie tak lenivost, ako beznadej a bezvychodivoskost. (Kost?)
5) Viem ohromne soferovat, aj v spanku! Narazil som do steny tunela. V povestom mikrospanku.

ad 3) neviem ale ani zakladne veci normalne uvarit - nie je relevatne. Co sa u mna skutocne musi ako pozitivne pocitat je, ze neznasam pravidla, diktat a konvencie...a tym s dostavam k skutocne pozitivnym vlastnostiam. Ale odkial ich zozeniem pät?

1) myslim si o sebe, ze viem bohovsky analyzovat (z toho potom planovat, ale nic realizovat)
2) som rodeny herec. Vsetko "hram", dokonca aj sam pred sebou. Nic nie som ja naozaj, vsetko je hrane. Inkl. orgazmu.
3) snivam, neustale snivam. (Realizacia: vid bod 1!)

Dalej musim s rozvahou rozmyslat, teraz musim do mesta a to da mi prave nechce. (Neznasam diktat!) Mohol by byt nalet na stvrty bod: Slobodu, az s anarchiou hraniciacu slobodu potrebujem, ale to asi nei je moja schopnost. Co tak vlastne viem?

Nic? Pretvarovat sa dokonale? (Je to pozitivne?) Kecat? Radsej si dam kreativnu prestavku a porozmyslam...

Hochwasser

3. června 2013 v 8:28 | King Rucola a Max. de Bile
Aj v Zürichu.

Nabrezie zürisskeho jazera, ktore je vyse 30 kilometrov dlhe, velmi hlboke. Kvalita vody takmer pitna, vyborne sa v nom plave, ked prave nemrzne.

Vcera vecer, labute mozu zrat priamo z vody cerstvu travu a cistotni ludia na promenade sa mozu brodit k odpadkovym kosom. Schody pod vodou, na vycnievajucom kameni sa da za normalneho stavu vody sediet.

Ked sa pretrhne priehrada Sihl, tak je zaplavene zürisske stare mesto. Este ze tu mame Alpy, kam sa clovek moze schovat.

Cortina a spargle

2. června 2013 v 18:00 | King Rucola a Max. de Bile
Nikdy sme ich predtym nikto nevideli. Nevedeli sme poriadne, co to vlastne je!


Ale bolo to velmi "nobl". Znelo to tak vznesene. "Oni" jedli "nieco s niecim", co sa nazyvalo "chrest". "Oni" boli samozrejme panska trieda, mozno slachta, uz sa nepamätem. Mal som to zafixovane ako sugestivnu vetu z nejakej knihy, nejaky "divci roman" to musel byt, nie "Gabra a Malinka", ale jej danska obdoba "Bibi", ak sa nemylim, tak to bol siedmy diel s nazvon "Bibi v Dansku". (Bibi mala aj diel, v ktorom bola v Ceskoslovensku!) (Este ina veta mi zostala po cely zivot trcat: "...vezmeme stribrnou lzycku a..." a veta pokracovala komentarom k tomu "kde vzit a nekrast"!)

Ked sa zenia bohovia - i ked len ti obycajni, pozemski, ktori nosia biele plaste - , tak jeden moze ocakavat dobru davku snobizmu. Tak sa aj stalo. Ked sa vydavala moja sestra lekarka za kolegu, tak sme museli samozrejme do Prahy. Svatba musela byt v Staromestskej radnici, akoze inac, nie? No blbeckovia na kvadrat, ale predbehli tym aspon dnesne ruske ci japonske pary, ktore sa do Prahy teraz chodia sobasit.

Zenich, trkvas nad vsetkych, snobsky chuj z Hodonina. ktoreho som vzdy vedel genialne nasrat recitaciou "Z Hodonina soudek vina", kym on sa snazil branit, ze z Hodonina je "on a prezident Masaryk", chcel prislusne slavnostne jeho nerozmysleny krok, ktory zenenim spachal, kompenzovat a navrhol slavnostnu veceru pre manzelsky par a ich *druzicky*, to znamenalo pre mna a moju vtedajsiu frajerku. Typicki dedincania z Bratislavy sa teda vybrali na prazsky hrad, kde zrejme vtedy bola nejaka vychyrena restaurancia. Po bleskovom prezreti karty podavanych jedal sme sa vsetci styria zhodli na "prazska sunka se zapekanym chrestem", pretoze ani jeden z nas nevedel, co to vlastne moze byt, ale bolo to drahe, tym predestinovane na snobsku svatbu. To, ze sme vsetci boli poriadne sklamani, nemusim ani zdoraznovat, mozno sme ocakavali zapekane diamanty, bohvie. U hlupakov s akademickym titulom v medicine clovek nikdy nevie, co ocakavat!

Uz vtedy som mal byt varovany, co sa z mojho svagra asi vyvinie za kvietko. Ked neskor dorazila aj teticka z USA, ktora zacala rozhadzovat tuzexami, vydrankal si tento pan doktor bielu Cortinu s cervenymi kozenymi alebo kozenkovymi sedadlami.

Neviem, ci som kedy aspon milimeter na tomto vtedy pre tuto dobu fantsatickym luxusom presiel, previezol sa, ale reci mojho vyborneho svagrika mam dodnes v usiach: "Vies, kupime si este kozene soferske rukavicky a budeme jazdit po meste, vsetky kocky a panicky budu vyvalovat oci...". Samozrejme, ze za takych okolnosti manzelstvo dlho nevydrzalo, pretoze auto bol neuveritelne mohutny sexualny symbol, nie ako ubohe spargle. Ihned, ked prisli v 68. Rusi, tak moj byvaly svagor zdrhol za tetkou do Ameriky, kde teraz udajne vlastni privatnu kliniku na plasticke operacie a ma vraj "najkrasjsie auto v USA". No tak sa mu splnili sny, ci nie?

Aj mne sa splnili. Ja som sa medzitym totiz naucil mat spargle velmi rad. Nepotrebujem k tomu ani svatby, dokonca ich pozieram celkom prozaicky, v pyzame, v obycajny den, kym trva tato - bohuzial prilis kratka - sezona.

Ostatne:. "Moj" je ten piaty z prava! (Co to kecam! Samozrejme ten siesty z prava alebo aspon ten druhy z lava!!!)