NULLA DIES SINE LINEA

Březen 2013

Urcita vystrednost

30. března 2013 v 5:07 | King Rucola
Nemozem sa ubranit dojmu, ze presne ako kedysi, tak aj dnes musia tzv. umelci za ucelom mozno cisto komercnym, zit zivotom relativne vystrednym. Musia uputat pozornost na svoju tvorbu, aby nezapadli medzi inymi vystrednymi typmi, ktore sa tmolia svetom a tento znecistuju svojimi kreativnymi vyplodmi. Urcite su k tomu prave take extremne pomocky ako uces, oblecenie, hlavne vsak podivne spravanie a zdivocele nazory, hlasane na plnu hubu, velmi vhodne. Neurobiac tak im hrozi, ze zapadnu v mnozine tvorcov, ktorym sa dnes nekladu ziadne prekazky. V zmysle profesora Beuysa, (Kunstakademia Düsseldorf a pod.) ze vlastne kazdy clovek je umelec...

Mozno tomu bolo tak odjakziva, mozno nie, nezil som vtedy a neviem. Napisanym historkam sa da verit a nemusi. Uz dobry stary slovensky klasik Jozef Gregor Tajovsky ma v jednej zo svojich divadelnych hier vetu: "Co napisanuo, to neverim..."

Mozem sa vyjadrit len k vlastnej skusenosti. Mal som stastie, ze pre vlastnu lenivost som sa ocitol na velmi vystrednej skole. Tato bola este o to vystrednejsia, ze ju po dvoch rokoch akosi zrusili a vratili ju medzi skoly sice vystredne, ale predsalen menej vystredne, nez bola ta moja.

My sme mali rozne vymozenosti, hraniciace so skutocnou vystrednostou, ked to spätne porovnavam napriklad so studiom architektury, ktore som tiez akosi spoznal. Nesmierne hodiny sme preflakali po stojacky driemajuc za maliarskymi stojanmi, paprali sme sa v socharskej hline, tlkli nezmyselne nevinne kamene, pilili inac krasne rovne a uhladene dosky na triesky, kazili rucne zhotovene belostne plochy drsneho papiera nesikovnym ozdobnym pismom v nauke o krasnom pisme a travili nespocetne hodiny v krcme hadkami o umelcoch cias uplynulych pod ruskom studia tzv. dejin umenia.

Je len samozrejme, ze pri takejto cinnosti vela casu na matematiku, fyziku, biologiu, alebo chemiu - hoci kvoli farbam to nebolo az tak od veci -, ci dokonca nemcinu nezostavalo, hoci to pri skuskach od nas stale pozadovali. Este snad ta anatomia a psychologia nasli u nas zlutovanie a ucast na pitvach bola vzdy akosi spojena s dobrodruzstvom a otazkou, ci sa clovek poblva, alebo ci sa bude vyzivat. Ci bude mat clovek pocit vystrednosti, ako ju mozno pocitoval kolega Rembrandt pri jeho povestnej pitve, zväcnenej v obraze "Anatomia Doktora Tulpa", kde zvedavci cakaju na otvorenie ochotnej mrtvoly na pitevnom stole. (Anatomie des Dr Tulp, 1632, dnes v Den Haag-u).

Najviac milosti naslo u nas to postavanie, posedavanie v atelieri, kde sa clovek aj kedy-tedy prebral z omamenia, ked nahodou miesto starej pani K. prisla nejaka mlada pekna modelka, nedajboze dokonca baletka, stat nam za model pre akt.

Je cas sviatkov prebudenia, znovuprebudenia, ozitia prirody po zimnom spanku. Preto snad spomienka na mlade pruzne telo buducej roditelky nie je az taka vystredna. Lenze, nie vzdy sa nasla, bola to otazka financii. Ak neprisla modelka, tak sa chodievalo do terenu, malovat krajinky. To znamenalo nebezpecie pre volne miesta za stolmi prilahlych krciem alebo jednoduchych vycapov "na stojaka", ktore boli natolko hlupe, ze sa nam primotali na trase, ktorou sme pidili po vhodnych krajinkarskych motivoch. Ale ked prsalo, tak mali vsetci od nas pokoj a aby sme celkom nesprachniveli, tak hudol do nas nebohy pan profesor R., ze ak chceme nakreslit ci namalovat dobry portret, musime sa najprv naucit nakreslit vajco!

No a touto paralerou sme konecne pri Velkej noci. Dostali sme ako "domacu ulohu" - nakolko po celej skole sa nedalo najst vajco, ktore by bolo ochotne stat ako model - nakreslit par vajiec, ako cvicenie volumenu priemernej ludskej hlavy.

Moric a ja sme v dosledku zaneprazdnenia inymi povinnostami samozrejme na vajcia zabudli. Teda nie celkom, dali sme im len ine poslanie, ako prostriedok na obzivu ci zabavu, tak ci onak, ako model sa stali v oboch pripadoch nevhodne. Asi to nas pan profesor aj ocakaval, lebo jeho prva starost bola, aby po zhliadnuti pokusov o realisticke stvarnenie vajiec nasich usilovnych kolegyn, sa v nadejnom ocakavani obratil na nas: "A Moric a ty, kde mate vajcia?"

Nesklamali sme ho! Museli sme - zrejme k jeho bezrozmernej radosti, podozrievam ho, ze s tym napevno pocital - priznat, ze vajcia nemame. Nato sa naradovane so sirokym usmevom, mal pekne zuby a rad ich pouzival k jeho ziariacemu usklabku, obratil k dievcinam (pomer bol dve ku jednemu, zeny boly v prevahe) a slavnostne ohlasoval: "Moric a Luga nemaju vajcia! Predstavte si - oni nemaju vajcia!!!" S pozitkom to niekolkokrat opakoval, priam sa vyzival.

Vtedy som nemal ani ponatia, ze Hemingway v ktoromsi romane zo Spanielska bude toto casto pouzivat v zmysle, ze nemat "cojones" je v Spanielsku velavyznamne a casto nanajvys negativne. Este by som sa snad bol byval urazil!

Takto dnes spominam, ked su prave vajcia "vystredne" aktualne, na pana profesora, ktory miloval sisky s marmeladou (Berliner) a ktory bol nanajvys mily clovek.

R.I.P. Peter, mali sme Ta velmi velmi radi...a tusim, ze dodnes tie "cojones" nemam!

Velkonocna krajina: "Pan profesor, vidim vsade len vajcia!"

Vajcia

29. března 2013 v 19:14 | King Rucola
Nahodou - hladal som, odkial sa vynoril svajciarsky velkonocny zvyk, o tom neskor - som narazil na bohynu zvanu Ostara. Pretoze sam pisem (este stale, ale uz sa cvicim, pride aj k tomu, ze uz nie) este stale bez diakritiky, musim zdoraznit, ze bohyna, s ktorou bude zrejme ostara s mäkkcenom na "s" sa pise bez mäkkcena a len nejaky neznaly Nemec moze vyslovit "Oschtara", cize ako keby chuderka mala ten mäkkcen.

Povodne som chcel napisat, ze so sviatkami - akymi kolvek - je vzdy potiaz. Teraz to viem lepsie: So sviatkami - prave sviatkami jari - je vzdy ostara. Bohyna Ostara bola udajne pohanska bohyna a akysi Beda, mnich to anglicky, ju povysil za zakladatelku "Easter" alebo "Oster".

Islo mi vsak o upresnenie zvyku, ktory medzitym hlavne od svojich vnucat poznam, o tzv. Eiertütschen.

K tomu uvodom trochu fyziky z Wikipedia: (Nemecku cast moze cteny citatel aj preskocit!)

Entscheidend für den Ausgang des Ostereiertitschens ist die Härte und die Dicke der Eierschale. Diese Faktoren hängen neben der Lebensweise und Ernährung maßgeblich vom Alter des Huhnes ab, denn die Eierschale von jungen Hühnern enthält mehr Proteine und ist dadurch stabiler. So halten deren Eier einen Druck von bis zu (450 kPa) aus, wogegen Eier alter Hühner nur halb so belastungsfähig sind. Neben den natürlichen Faktoren ist auch der Winkel, in dem die beiden Eier aufeinandertreffen entscheidend.
Wenn ein Teilnehmer nur immer auf der Siegerseite ist, wird er schon mal verdächtigt, mit einem Gipsei oder Pechei angetreten zu sein. Pecheier sind ausgeblasene Eier, die mit flüssigem Pech gefüllt werden und nach dem Erkalten der Füllung steinhart werden. Solche wurden früher oft verwendet.
Ako to vlastne funguje opisuje tento uceny pan:

Der Oberpfälzer Volkskundler Franz Xaver von Schönwerth beschrieb schon um 1890 herum dieses Osterspiel so: "Zwei stoßen die Eyer aufeinander, zuerst Spitz auf Spitz, dann Spitz auf Arsch oder umgekehrt. Wessen Ey bricht, verliert es an den anderen."

Vysvetlenie pravidiel ma sice poucilo ale aj sklamalo. Myslel som si totiz, ze je to cisto svajciarsky zvyk a hla, dozvedam sa, ze je to vlastne rozsirene po celom nemecky hovoriacom uzemi hlavne smerom na juh, vdaka Rakusku az bohvie kam.

Strasne sa mi vsak zapacilo toto bavorske:

In Bayern nennt man es "Oarhiartn" (Eierhüten), in der nördlichen Oberpfalz sagt man dazu in der Mundart: "Oiastoußn" (Eierstoßen), "Oiaboxn" (Eierboxen), "Oiapecken" oder "Oierhiartn" (Eierhüten). In Österreich sagt man z. B. in Kärnten "Aalan tuatschn", wobei die Eier selbst als "Tuatscha" bezeichnet werden; im Lungau im Bundesland Salzburg, atd.,

pretoze sa to da doslovne aj ako "davat si pozor na vajcia" prelozit.*

No a v tomto nanajvys intenzivnom obdobi roku, ked sa rozdavaju priehrstim impulzy plodnosti, si skutocne asi treba davat pozor na vajcia, pretoze bez vajec ziadny (novy) zivot, spytajte sa sliepky a kohuta, ktori sa dodnes o tom hadaju.

*Prelozit! Mal by som ten nemecky text asi prelozit, ale nechce sa mi. Skratene ide o to, ze borci drzia v ruke vajicko na tvrdo uvarene a buchaju s nim spicu o spicu (pripadne potom aj "rit o rit", ako v staronemeckom texte stoji) a komu sa vajco nerozbije, ten vyhral a likviduje superove vajco.

Specialita tejto velkonocnej zabavy v Zürichu bola, ze sa hadzali na vajcia dvadsat Rappen mince, teda cosi ako teraz "cent" a predtym "halier", komu sa minca zapichla do vajca, ten si ju mohol aj s vajcom nechat, ked vsak nic, tak tie peniaze zbierali deti.

Poznam bratislavsku variaciu: Ked sme vysibali uz tolko vajiec, ze jest sme ich nevladali a nosit sa nam ich nechcelo, tak sme ich hadzali o mur vodarne nad hradom na tzv. Hausbergu, kusok povyse bratislavsekho hradu, ktory vtedy este nemal strechu, kde sa krasne roztrieskali o kamene, z ktorych tento mur bol stavany. (Dnes tam stoja luxusne byty a na upäti toho vrsku troni velvyslanectvo Nemenckej spolokovej republiky na Slovensku.)

Preco muzi väcsinou proti zenam pri "Eiertütschen" nemaju sancu vyhrat je zrejme z doboveho obrazku z prvej polovice dvdsiatehoprveho storocia...


Vesele Velkonocne sviatky prajem, malo vody damam, vela malej vody panom...

Patronka patronov

27. března 2013 v 8:43 | King Rucola
Od nepamäti je patronka banikov Sv. Barbara. Okrem toho je vsak aj patronkov delostrelcov, aj patronka ich patronov do dela.


Proti pripadnemu ohluchnutiu rozdava tzv. "Ohrenschutz", ochranu usi, zlozenie ktoreho je tajomstvom...

Nez zacne tazka palba je odporucane pouzit chranitka do usi, stuple, ktore rozdava dobrotiva sväta...

K teme "vystrednost" su mysleni ti delostrelci, ktori namiesto tejto ochrany pouzivaju radsej nausnice z jabloneckej bizuterie! Tiez velmi vystredne je pomenovana cela stvrt Bratislavy na jej pocest ako "Patronka", pretoze nikto nevie, koho patronka...

Skutocne existuje vystredne vela vystrednosti! Jeden by sa z tych "vystrednosti za kazdu cenu" aj po....

Zda sa mi

26. března 2013 v 9:50 | King Rucolca
Zda sa mi, ze dnes plati ako vystrednost, ked niekto pocitivo zarobi peniaze.

Dvaja myslitelia

21. března 2013 v 19:52 | King Rucola
Tak sedeli raz dvaja myslitelia a vymysleli.

.
...velke...

Kradez

21. března 2013 v 13:16 | King Rucola
"Ach! Co to ma byt?!? Odkukavat, myslienky kradnut!"
"Ja za to nemozem, vybav si to s tym socharom!", zamrmlal bronzovy chlapik.


"Kolega Rodin, ze sa nehanbis! Takto ocividne..."

Pohlad z letiaceho vlaku

20. března 2013 v 15:52 | King Rucola
Letmy pohlad z rychlika, utrzky dialogu, prerusovane klepotanim prazcov.

"Vstavaj!"


"Preboha, preco zase?!?"
"Uz prisla jar, dve minuty mame jar..."
"Ved viem, ja uz som zalahol, mam jarnu unavu!"

Uz

19. března 2013 v 3:43 | King Rucola
Uz som zacal doplnovat chybajuce dni do projektu 366. Strasna robota. Priama fotka z chybajuceho casu odzrkadluje moje terajsie, sucasne vycerpanie, nad dusevnou a fyzickou panoramou znameho mostu.v Bermudskom trojuholniku.


Nikomu neprajem podobnu namahu!


Vedie to k rozpoltenej osobnosti. (Mylim sa, alebo sa vidim dvojmo?)

Detaily, ci dovody, ktore vedu k tomuto chorobnemu psychickemu stavu sa daju vypatrat na adrese: http://trisestsestprojekt.blog.cz
Oboje dokopy by sa mohlo tereaz nazyvat "Denik, alebo zapisky jedneho schizofrenika"...

Kriticky divak, jarna uvaha...

17. března 2013 v 11:37 | King Rucola
Jarne nalady neberu ohlad na vek! Preto sa nahodny, kriticky, rokmi uz skuseny a tazko skusany divak aj casto zadivene pozastavi nad roznymi jarnymi kapriolami, ba dalo by sa tvrdit, ze nad problemami, ktore zivot prichodom jari nastoluje, prinasa. Napriklad ten od pradavna zazivany pohansky zvyk jarnej ocisty tzv. sibackou, spojenou s polievanim, za vykonanie ktorej maju byt patricni cinitelia odmeneni aspon symbolom plodnosti, teda v danom pripade vykraslenym vajcom, preto nazyvanym aj "kraslicou". Taky to zvyk, tradicia, v niektorych zemepisnych sirkach.

To vsak moze viest aj roznym nedorozumeniam, prystiacim z neskusenj mladosti, nedostatku skusenosti a podobne.
"Co to tu robis?!?", pyta sa starec mladej dievciny, "ty nevies, ze vyrusujes toho pana pri citani novin?"
"Mama mi povedala, ze ked chcem vymalovat z vajiec kraslice, tak ich musim najpv vyfukat!"
"No to chapen, ale to sa tak nerobi. Najprv ich musis prepichnut, aby vytiekli a potom ich mozes vymalovat."
"Ale ved oni vytecu aj tak, aspon to zatial tak vyzera..."
"No mne sa nezda, ze by to bola ta spravna metoda. Ale ked ti to mama povedala,...Ona by to mohla vediet. Myslim si ale aj tak, ze si tu nieco nepochopila!"

Zvedavost nepozna hranic, je motorom vyvoja, vyskumny duch je hnacou silou pokroku...

Ale jedine explicitny vyskum a prisne dodrzanie metod vedeckeho vyskumu vedie k novym, objektivnym, hoci casto necakanym, revolucnym poznatkom, ktore sa stanu takto pozitivnym zakladom k dalsiemu vyvoju vedy a poskytuju ludstvu odpovede na kladene otazky.

Ale umenie je, klast spravne otazky. Fantazia a sloboda pritom nesmie poznat hranice.

Co napriklad s takymto problemom, (vid nasledujuci obrazok) ako na to? Kde najst to spravne riesenie, vzhladom na pebudzanie jari?


Odpovede na ne podliehaju niekdy dlhorocnym procesom, ktore su plne utrap, studia a casto i negativnych zazitkov.


PS Ako doplnenie predoslych (poslednych dvoch) clankov

Pre jednorozca

17. března 2013 v 8:17 | King Rucola
Velka noc sa blizi. Musel som sice extra hladat v internete a aj v mojom bezboznom kalendari, lebo som nevedel presne, kedy sa to kona. Ale vdaka "Jednorozcovi" som spozornel. Najvyssi cas!


Tak este stale zostava nadej, ze z toho vajca vylezie aj kon, ale uz vela toho casu nema! Zatial dobe zodpovedajuca nahrada.

Dakujem za komentar a inspiraciu, peknu nedelu, poslednu pred Jozefom...

Presne pred rokom

16. března 2013 v 9:05 | King Rucola
"tej najnizsej intenzity na nahor neobmedzenej Richterovej skaly."

Tak toto je posledna stopa z clanku, ktory som dnes rano dobre hodinu pisal. Na temu, pocasie, miesto, kde by som kvoli pocasiu chcel zit, sugescia, ako si clovek navsugeruje najväcsie hovadiny a podobne. Ked som sa blizil k zaverecnym vetam, tak vsetko zmizlo. Nalezcovi nezaplatim nalezne.

Povodne som ale len porovnal datum, clanocek a fotka je presne rok stara, z projektu 365-dni. Tak to hovori v dnesnom mrazivom rane samo za seba. Z toho sa potom vyvinula uvaha o vsetkom moznom...nielen o rozdiele v dnesnej teplote.

Ale ani dnesny mraz mi nezabranil v konstatovani, ze napriek vsetkemu by som chcel na prave TOMTO mieste zit.

PS Obsah clanku - az budem mat silu a zlost ma prejde - doplnim neskor...

Clanok a fotka, presne rok stare:

Dnes je leto! Dvadsat stupnov. Vietor sa ani nehne. Zabudol, ako sa vola. Nechyba zatial. Jar sme preskocili. Po obede drzi kazdy siestu, az na tu mladu kobylku.
Velke uz davno chrapu...
Vecer pridu ludia z Monkeystone, pozriet sa na velku jarnu vystavu zahradnictva. "Giardina 2012". Otazka je, naco vobec, ked uz je po jari a vypuklo bez prechodu zo zimy leto?
Zase nas chce ta globalizacia a premena klimatickych podmienok o nieco okradnut?

Nivnice skoro ako nirvana

14. března 2013 v 6:25 | King Rucola
Tento blog som povodne zamyslal ako cestovny blog. Denne cestujem, aspon sa snazim cestovat, z Uherskeho Brodu do Nivnice na bicykli. Bicykel uz davno nemam. Sedem mi ich ukradli, tak uz nekupujem dalsi. Uspokojim sa s domacim "trainerom". Vysadnem na neho a pocitam kilometre, ktore z konca Uherskeho Brodu, kde som byvaval na prazdninach, ostavali do Nivnice. Bolo ich len pät. Len pät. Dnes, ked ich musim preslapat, staci mi aj to. Niekedy sa mi ani to nechce a musim klamat sam seba, ze tam ma na jazere ulozeny cln, lodku, ktorou sa pri pokojnom veslovani zaveziem zase naspät. Kam? (Odhliadnuc od skutocnosti, ze do uz len liezt do clna a posadit sa na jeho uzku lavickku je namahave a este k tomu aj veslovat, ako som to ako student vo veslarskom klube robil, aby som dostal zapocet?)

Skor by som sa oddaval nirvane! Ale to je nie celkom spravne vysvetlenie vyznamu tohto slova. Lenze "Nivnice" mi akosi pripomina opticky "nirvanu". Aby som teda vyuzil tento ladom leziaci blog, chcel som miesto cestovneho blogu do neho pisat skor o necestovani, nakolko uz vobec rad necestujem, uz sa mi jednoducho nechce. Chcel som pisat o malych a nemalych radostiach a to aspon raz do tyzdna, ako to podobny projekt vyzdauje. Lenze co vsetko som ja uz v zivote chcel!

Tak som si lamal hlavu, co dalej, co napisem ako "male, ci nemale - teda velke - radosti", ktore som udajne zazil. Zistujem, ze to vobec nie je take jednoduche, ako pisat o neradosti. Priklad: Vyleziem z MRI (Magnetic Resonance Imaging), tentokrat bolo na rade ziskat obrazky mojho srdca. (Vid v pravo hore, nejasny maly obraz, takych mam teraz 256 na CD.) Radost! Clovek to ma za sebou. Neradost skyta vsak daleko viac moznosti. "Ano, nie je to normalne...vysetrenie kathtetrom by...hned sa da aj rozne veci odstranit...prefukat", no proste negativnych radosti az az, clovek by mohol o tom pisat clanky. Ale o radosti? Ked sa mi uz ani cestovat nechce? Tak o com? O mieste, kde by som chcel zit? Tam, kde by som chcel to nejde. Najradsej by som momentalne chcel zit vo svojom srdci, mat cementovu maltu a kelnu, capat tam omietku a zacpavat tie jazvy, ktore sa v srdci udomacnili. Je to nejaka radost? Je to skutocne miesto, kde by som chcel zit? Chcel by som vobec zit?


Ked takto rozmyslajuc stucham bez valnej chuti do ryzovej prilohy ku vcerajsej veceri, tak neviem: "Mam ist na tie draty, mam si nechat prefukat tie arterie? Ma to vobec zmysel? Mam strach?" (Asi ano!) Zrazu pocujem pochybnou taliancinou vyslovovat cudzie meno: "Chorche Maria" a zacujem nieco ako "Bergoglio". Nic mi to nehovori, len si predstavujem, ze ten "Chorche" sa pise urcite "Jorge" a ci tomu recnikovi to napisali foneticky. Blbosti mi chodia po hlave a ryza chladne. Az ked pocujem jasnymi slovami: "Bouna sera" znovu spozorniem, sustredim sa. Postavou vyssie posobiaci vzpriameny pan so smiesnou bielou capickou a v bielom pyzame stoji na balkone a dobrotivo i zamyslene sa usmieva poza svojich okuliarov.

"Franciskus!", konecne zhrnam uryvky, ktore som cely cas podvedome pocuval a nikam nezaradil. "Habeamus papam", vyslovene "habémus papa", svita mi: "Mame papeza, je zvoleny!" Dokonca z dalekej "Archentina", Argentiny. Chcel by som tam zit? (Mäso a dlhovlase damy velkej kvality, pobyt to robi takmer ziaduci. Ked ma clovek peniaze, prebehne mi ihned myslou, inac skoncis v tych povestnych "favelas" - takze radsej nie...) "Francesco, Francesco..." , skanduju Taliani, ktorych je samozrejme na namesti väcsina. Ci su sklamani, ze nebol konencne zase raz zvoleny Talian? Nevyzera to na to, ale urcite ich vela na to mysli. "Co?", hovorim si, "Francesco? Frantisek je to, Frantiska mame!".

Mame teda Frantiska! Moje druhe meno, po otcovi. Nie, nie je z Nivnice, este kusok dalej, vyssie a blizsie k slovenskej hranici, este mensia slovacka dedina: Korytna. Tam som bol na bicykli len raz, aj to mi stacilo. Pri vchode do dediny starenka s nosou dreva, v kroji, ako ilustracia buditelskej rozopravky.

"Pozdrav panbu", spieva babicka, "nejdete k G.?", pyta sa tak samozrejme, ako keby to vedela. Pytam sa jej zarazene, ani som nevedel odzdravit: "Radi by sme, odkial to viete?" a ona sa nenecha pomylit a ukaze prstom na mna a hovori k mojim sprievodcom: "Toto je predce cely G., toz to je lehke vedet, kam chcete jit!", skoro som spadol z bicykla. Vzdy som si dovtedy myslel, ze sa na otca vobec nepodobam, ze som "cela matka".

"Franciskus, Francesco, Frantisek...", tak mame papeza a pomaly si zacinam nahovarat, ze mozno v tej Korytnej, kde som uplne cudzi a odkial predsa mam korene, moznoze tam by som chcel zit...

Ale asi uz predsalen dozijem v Zürichu, je to len nieco vyse osemsto kilometrov od Bratislavy, kde som sa narodil a kam mozem vzdy prist, ked je teplo. Teplo domova? Uz davno vyhaslo, ak nieco take vobec existuje.

Teplo a vona rannej kavy, to je domov...tam chcem, ci tam musim zit!

Male a velke radosti

13. března 2013 v 4:42 | King Rucola
Generacny problem? Generacny problem! Jednodudcho oproti tej trasoritke, co tam na scene poskakuje nema chybajuca kondicia zasluzilych panov sance!



Dodatok k miestu (cinu)

12. března 2013 v 11:44 | King Rucola
Este dadatok k zabacikovi z predosleho clanku.

Dokaz, ze sa skutocne jedna o prisne kontrolovanu medicinu najde navstevnik uz pri vstupe: Prisna kontrola, hygienou pocinajuc.


Tak to je sice miesto, kde by som chcel zit, ale tak celkom ciste to zase nemusi byt, staci, ked si personal po pouziti sukromnych priestorov na vyprazdnovanie poriadne umyje ruky. Aspon teda to...

Inac to svinstvo, co v tych liekoch potom do seba davame, dava moznost milionom ludi prezit. Za cenu...

Good business, ain't it?

Medicina

12. března 2013 v 2:15 | King Rucola
Uz v piatok ku teme "Depresia" som krakoril pisomnou formou, krkal ci kvakal ako zaba, aky dobry liek proti depresii existuje vdaka svajciarskej firmy LIndt & Sprüngli. Zakupeny priamo vo fabrike na brehu zürisskeho jazera. Nikto, ani Hans-Jörg, ktory nam dobrovolne strihal v zahrade a odnasal uschnute konare, to asi nebral vazne. (On je totiz aj tak zvyknuty, ze si zo vsetkeho robim srandu a stale sa radsej usmieva.) Svajciarsko je velmoc nielen v bankach, ale aj vo vyrobe medikamentov. Tak za odmenu som ho pozval, neveriaceho Tomasa menom Hans-Jörg, na ranajky, aby sa sam presvedcil a nemusel proti jeho notorickej depresii strihat kriky a stromceky po cudzich zahradach, na drobne kusky, skoro ako zapalky. Ku kave Becherovka, k rohlikom zaby.


Neveril mi, ako tam sedel v tej jeho pracovnej bezpecnostnej kazajke, ktoru stale nosi, hoci auto neriadi, tak som musel utocit na jeho patriotske city. Hovoril som mu, ze je to tu pod nami, ani nie styri kilometre vyrobene, ze najlespie kravicky dodavali na to mliecko a vobec, co si tak svajciarskejsieo vie predstavit! Bolo pekne teple rano, take nesvajciarske na tuto rocnu dobu, skor ako v Cannes alebo inde na Stredomori. Asi to pocasie ho plietlo, ze este stale neveril.
Zobral som ho teda do mojej pracovne, ze mu to predvediem prakticky. Vylozil som ten liek, ktory obvykle podavam len tym pacientom v najhlbsej depresii na dosku zavreteho pocitaca a on, este stale neveriaci Tomas, tu skatulku obratil.
Slavnostne mi precital: Hergestellt von LIndt & Sprüngli Gmbh, DE 52072 Aachen!


Skoro som od zlosti praskol! Tak toto ja chodim kupovat priamo do tovarne pri Zürichu, kam to vozia z nejakeho zasrateho Nemecka! Potom to ma byt "Swisness", zarucene svajciarsky produkt, ktory musi mat minimalne 51% materialu od nas, inac nesmie nosit tu malu zastavku, cervenu, s bielym greckym krizom.

Jebnuta globalizacia, do kelu aj s celym systemom. To ma logiku! Vyrobit v Nemecku a exportovat do materskej tovarne vo Svajciarsku. Vyvoz z EU, prirazka, zarabame na tom vsetci. Nestaci, ze tu firmu vedu ceski bratia?

Na buduce, ked zoberiem do ruky zase Aspirin Cardio, tak sa radsej pozriem, ci ta slavna nemecka firma Bayer nesidli nahodou pre zmenu v St. Moritzi aelbo v Davose...

Clovek uz nemoze verit nicomu, len sa tichucko, sam pre seba, jedovat. Alebo sa pytat, ci zije naozaj v blazninci, cim sa dotykam aktualnej temy tyzdna: Cannes, Zürich, blazinec hockde a nakoniec aj rodna Bratislava, ked je teplo...

Starec a more

9. března 2013 v 13:55 | King Rucola
Starec a mlady pan cihaju na kozy.


Zavana tvrdou depresiou, ale mozno je to len melancholia...

Perspektiva rovno "mulova", pre starca depresivna. Pre kozy mlsne vyborna, dostali supy z cerstvych jablk, kacice zrali aj pozuvane supy vyplute zo streckych (bezzubych?) ust...smutok.

PS Smutok este nie je depresia, vysvetlim neskor...

MDZ

8. března 2013 v 13:29 | King Rucola
Ano, MDZ! Dnes je MDZ: "Mala depresia zien", lebo uz ich nikto neoslavuje, len laviciarske sily na zapade.


Tak sa rozhodli pre navrat matriarchatu a aspon k tomu im dnes gratulujem!

Antidepressivum Betablocker natur

8. března 2013 v 8:45 | King Rucola, Max. de Bile
Znamy ukaz u depresiou trpiacich ludi, ze sa vela kandidatov na chronicku depresiu zacne bezhlavo nacpavat v bluznivej nadeji, ze zazenu pocit depresie. Cokolada je vyhladavany a vyborny prostriedok, alebo ale v case nedostatku tejto aj jednoducho prehybajuce sa stoly a plne misy a flase.

K uspesnemu liecebnemu procesu je vhodne a velmli prospesne podavat ine ranajky, nez je pacient zvykly.


Schema podla Mr Lubie d'Or, francuzsky specialista na liecenie depresii (Vpravo na snimke)

(Pre zretelnost dole opakovany detailny navod. Pramen: Institut pre psychologiu Univerzity pre vseobecnu nevedomost, UAU, Universität für Allgemeine Unwissenheit, Zürich)

Francuzsky sposob sa obzvlast osvedcuje u ludi trpiacich na fobiu voci slizkym predmetom alebo zivocichom.

Odkedy firma LIndt&Sprüngli zaviedla do predaja medikament v podobe velke ropuchy plnenej cokoladou, dosahuje tato metoda takmer stopercentnu ucinnost.


Nirvana

7. března 2013 v 4:30 | King Rucola
Bedeutungen:
[1] Religion, Buddhismus: die Losgelöstheit von weltlichen Begierden und Leiden (Zitat Wikipedia)
Uvolnenie, odputanie, odlahcenie sa od svetskych ziadostivosti, tuzieb, chutiek a utrepeni (pozn. prekl.)

Nivnice: Miesto, o ktorom viem tak dobre ako nic. Jan Amos Komesky, udajne. (Aj tak sa volal nejak inac, madarsky znejuc.) Pre mna sa Nivnica vryla do pamäti ako ciel, pät kilometrov od miesta v Uherskom Brode, kde som travieval casto prazdniny. (Travit je dobre slovo, o kusok posunute od "otravit".) Ciel mojich prvych cyklistickych vyprav na pozicanom damskom bicykli. Dalej vyssie je Korytna a tam sa narodil moj otec. To uz je pysna dedina.

Nazov blogu "Nivnice" je spontanne voleny, pretoze mi pripominal akosi to budhisticke "nirvana". Trochu som si totiz tento vyznam plietol a myslel som skor na talianske "dolce far niente", cize "sladke nicnerobenie", povinna cast dna po obede. (Obed sa musi tiez travit, pokial sa nim clovek predtym neotravil, potom uz travit nemoze.)

"Cesta je ciel" stoji ako motto na tomto podstatne panenskom blogu. Tak teda dnes cestou - pretoze tu zamyslam pisat pre projetk "Moje (ne)male radosti" a ma byt optimisticky, ma takpovediac "mysliet pozitivne"! Strane tazka uloha, ale skusim to.

Dnes, az do nestastneho vecera, cely den s Mr M, ktory je uz takmer dospely. V noci - spal u nas - sa o piatej zobudil, postavil sa k svojej spiacej starej mame, ktoru tak nesmieme oznacovat(!) a povedal jej: "Zlakla si sa?" a na toto znalecke konstatovanie opät zaspal. Prvy raz skutocne jarne zavany tepleho vetra, dvojciferna teplota. Sedeli sme na lavicke a krmili kozy supinami z fantastickych jablk, ktore sme na tomto sedliackom dvore kupili. (Rubinette, vyborna sorta.)

Alpy vyfukane Föhnom ako divoka pekna frizura mladej damy od spickoveho kadernika. Kulisa pre dusu.


Tak to by bol prvy opis nemalej radosti. Radosti, na ktoru nasledovala strasna zlost, az bolest, o tom radsej inokedy...