NULLA DIES SINE LINEA

O mne!

Včera v 13:30 | King Rucola
Tak teda s pravdou von! Hora mäsa. Zbytočná. Stráviteľná dokonca pre vegetariánov. Hora mäsa, poskakujúca medzi 99kg a 146kg, podľa stavu prílivu a odlivu. Momentálne hrdých 105!

Georg Christoph Lichtenberg, narodený 201 rokov a 24 dní predo mnou to vedel už vtedy o mne. Ináč by nebol býval napísal tento aforizmus: "Der Mann hatte so viel Verstand, dass er fast zu nichts mehr in der Welt zu gebrauchen war." (Voľný preklad) "Tento človek bol tak inteligentný, že sa už k ničomu na svete nehodil!"

Hora mäsa, ktorá sa už začína so štvorcom času rozpadávať. Svaly chradnú, sublimjú, ramena sklesnuté, ochablo visia na kostre ako zbytočná záťaž, mastné vlasy a nepestovaná brada zvýrazňujú jedinú ešte rastúcu činnosť a zároveň definujú aj príslušnosť k stavu triedy bezdomovcov - stále silnejúcu potrebu slopať.

Ten Lichtenberg to musel vedieť. Veď bol okrem iného prvým profesorom pre experimentálnu fyziku.

Tak teraz to už vieme všetci...

 

Aktuálne problémy strážcov

13. září 2016 v 1:53 | King Rucola und Dr Max. de Bile
Veliký strážca s malým a pichlavými...

Foto Dr Max. de Bile

Zdá sa mi, že som veľmi veľmi schudol,
ale nie len to, aj veľmi veľmi zblbol...

Nechce sa mi už písať v próze,
stále o volovi a koze.
Pôjdem radšej pre ďaľšiu cigaretu,
postavím z nej vežu minaretu!

Milujem vietor, konečne správna akcia,
nenávidím však, ako cigarety mi fajčí.
Nepriaznivá je na vietor moja reakcia,
lebo potom peňaženka prázdna zbytočne tlači.

Vždy keď mávam hnačku,
zúfalo hladám korytňačku.
Priložím jej pancier na riť,
spokojne a isto idem sa napiť.

Kvôli sumitu v Bratislve uzavrú v piatok početné ulice,
kde budú čakať na ministrov miestne pobehlice?

Uzavrú Dunaj pri Gabčíkove?

Chválil som úžasnú výstavu v Danubiane?
Pôjdu ju navštíviť páni európski ministri,
o tom nesnivalo sa žiadnej Anne,
kto a ako ich bezpečnosť zaistí?

Keď uzavrú kvôli nim aj Dunaj pri Gabčíkove?
Kto bez dunajskej vody bude prať spodky ministrove?
Potom, čo na stene galérie Stalina zočí,
pretože Karel Appel zo skupiny CoBrA má fúzy ako Stalin a aj podobné oči!


Karel Appel v Danubiane Bratislava. (Foto Dr Max. de Bile)

Pani Clintonová má zápal plúc dnes,
to musí byť pre Donalda užasný des!
Želám jej rýchle uzdravenie,
je práve vyborná možnosť na čestné odstúpenie....

Vidím teraz na riadkov konci,
keď šiaham po záverečnom zvonci,
že okolo šedej reality sa točí rozprávka, báseň v próze končí, zo slov sa stala epická próza,
z capa riadne hlúpa koza...
Mééé, mé, mé...to radšej nie!

Eiplóg:

To tušil však onen rumúnsky kapitán, švajčiarskú loď od hanby schoval,
keď loďou svojou do hrádzy pri Vojke bodal...
Pohárikom odvahu si údajne dodal,
keď ako posledný koráb svoj v sanitke opúšťal...

Oblomov

12. září 2016 v 0:03 | King Rucola und Dr Max. de Bile
Ja sam velikij Oblomow
Ja rabotal na lomoch.
Mne nenrávila sa, ja nechatel étu rabotu
zahodil od raboty špinavú galotu.

Ja velikij Oblomow
lúčše guljál po lomoch*
chadil i mnogo guljál, solnce užíval,
i večerom mnogo piwa popíjal.

Ja velikij Oblomow
chatel sidjet v komnate lúčše
i poživáť ablokom slnečné lúče,
no ja stratil z bytu klúče
niekde za dlhých majich pochodoch.

Sijčás poživáju pod mostom ili v podchodoch...
Ja velikoj i baľšoj Oblomow!
*na étoj puti ja Putina nevstrétil
do reality sa už nevrátil...

Pochod Oblomovcov

Velikoj Oblomow odpociva
 


O živote, láske a mobile

11. září 2016 v 9:36 | King Rucola und Dr Max. de Bile
Keby som bol vedel, ako je tu biedne
Nebol by som vystrčil nos za hranice Viedne.
Keby som vedel ako hlboko je tu to na dne,
netušil by som dodnes, že omietka mi na nos padne.

Omietka na nos padá?
Dom asi nie je kvetina, ktorá suchom vadne,
skôr naopak, keď dosť vody má,
neprekvitá, chradne.

Voda, základ života,
zhrdzavie od nej aj telo robota.
Dieťa nerado vymieňa mokré plenky,
voda a decko lodníkovi siahajú už až po členky.

Dnes krásnu vetu počul som, "tancujem na hrote ihly", (Zuzana Kugler)
na cintoríne Slávičom požičajú vraj krhly.
Čítal som to z diaľky "požičiavame knihy",
prečo by nebožtíci mali byť ako čitatelia - než mi sami - iní?

Výročie dnes: anarchista dnes pred rôčkami nešťastnú Sissy v Taliansku bleskovo zapichol,
prechladnutý z domu vlhkého, hoci stále kýcha, by som si pritom ani nekýchol.
Mokré steny ešte stoja, času však steny tak ako ľudia sa boja.
Na svatbu so zánikom, padaním chalupy sa vyzbrojujú, stroja...

Či číta dnes Sissy v nebi tieto spisy? Asi sotva!
Básnikovi k tomu chýba oficiálne "Kaiserlicher Hofdichter" a okrúlhe razítko, či kotva.
Ako lodníkovi na jeho člne s vodou už až po členky,
vlhkosť v hrobke stúpa neúprosne do jej hodvábnej halenky.

Stúpa všade nie len spodná voda?
Bude raj na zemi, bude pohoda.
Bol tu raz Noem s jeho archou?
Spomienku "delíten", vymazať, to bola by len veľkou, zbytočnou ťarchou...

Študujú mŕtvi ešte dáke spisy, v truhle či na telocvičnom náradí?
Zjavne sotva! Chýba kotva spásy?
Dnes mobil všetko plne nahradí!
Pri láske, zábave, účtoch, atď., držíme sa ho pevne za vlasy.

Epilóg:

Keď myslíš pri mobile na milú,
pozoruj, či nemá plešinu...

Videl som cválať stádo koní. Žrebce i kobyly,
všetci mali v ich kopytách-rukách
nezbytné mobily.


Stádo žrebcov a kobýl pri povinnom cvičení (Videné a fotené Dr Max. de Bile)

Podivné myšlienky mojou myslou sa honia,
slobody duch niekedy páchne a inokedy zase dokonca (vr)aj vonia.

Nemám chuť chodiť susedovi každu chvílku,
aby som vyťahoval z riti jeho ženy pílku.


Divoká v(D)od(V)a, Danubiana, Bratislava, návšteva sa oplatí. (Momentálne Juan Miro, skupina CoBra, Vladimír Gažovič, kopa iných a tak...)
(Kresba Jeo Veličenstva Kráľa Rukolu, nech nám žije večne!)

Nemám chuť bývať vo vlastnom byte,
keď ráno i večer mám mokré gate...
Už asi nepridem.. Je tu vlhko, plieseň hrozí,
po prefajčených plúcach mojich neodbytne už lozí.

Lúčim sa s mladosťou a slávou,
lúčim sa na vrchole slávy s rodnou Bratislavou....
A keď zacítim aj dobrú slovenskú kuchyňu
radšej vdýchnem ju zo suchého mobilu....

Myšlienky? Odkiaľ ich vziať?

7. září 2016 v 9:01 | King Rucola und Dr Max. de Bile
Pozoroval ju s prižmúrenými očami, ako ho kedysi učili pri kresleni či maľovani, v posledných lúčoch zapadajúceho neskoroletného slnka. Ešte babie leto nevypuklo, ale predzvesť jesene sa hlásila. Skôr sa už stmieva, kostrbaté chodníčky v Horskom parkuuž prekvapujúco žlté. Dážďom ubité listy ochraňujú poslednú zeleň, nápadne veľa konárov, psy ich nevládzu poodnášať v ich rozosmiatych papulách.

"Rozhodli ste sa? Máte vybrané?" Hlas potetovaného čašníka rozťal melancholické ticho. Tetovanie na jeho predlaktí a na odhalených ramenách pôsobili, ako keby bol špinavý.

"Dala by som si vyprážané kuracie prsíčka na brusnicovej omáčke, k tomu varené zemiaky." Zametový hlas na hranici medzosporánu.

Čašník kývol a otočil sa k mužovi. "Ja by som si pre zmenu dal opálené ženské prsia bez omáčky, tú dodám sám..." Obsluha sa zdvorilo usmiala, kývol hlavou a nečujne, tak ako sa zjavil, odišiel smerom do ofisu.

Potom mu priniesol Kofolu a v nej pravý domaci UM! Zrejme aby som ho znovu nadobudol, spamätal sa. Asi aby už neblbol, Ale chlapove myšlienky boli presne u tých opekaných prsíčiek...

Tak teda dobrú chuť...

Lost in Translation, alebo tak nejak...

5. září 2016 v 12:50 | King Rucola und Dr Max. de Bile
Darmo je, ale tam, kde nie je alebo nefunguje internet, tam vládne uplne iný svet.
Stratený v pokroku, ktorý sa súčasne pohybuje skôr záporným smerom než ku skutočnému pokroku, sa márne chytám za hlavu, márne čechrám vlasy, ale tento text mal byť k k dannej téme týždňa. Ale presne ako nemôžem reagovať na milé komentáre, takisto nestíham na čas uverejniť svoje oslnivé ídee.

Bonaparte - prva (a posledna) spomienka

28. srpna 2016 v 9:18 | King Rucola und Dr Max. de Bile
Samozrejme, ze ide ako vzdy a vsade, len o sex! Zabehany modus, schema, bola a je dodnes(!) nedelitelna. Najprv prisla politika na pretras, pri nej sa tazko niekto zhodne, ci kamarat, ci nesympatak. Preklzne sa na sport. Aj tu nie je zhoda zarucena, i ked aspon na zaklade meratelnych vysledkov akosi napriek vsetkemu prijatelna. Fanuskovia sa musia krotit a vznikne casto zaujimava a "odborna" diskusia. O objektivite samozrejme nemoze byt tiez ani reci...
Ale vzdy to skonci, po vsetkych tych marnych slovach, pri sexe! Nepatrne premiesam menovane schemy, ich poradie, ich vyznam.

Prva spomienka po nanose casu

26. srpna 2016 v 6:10 | King Rucola und Dr Max. de Bile
Uz davno sa mi nestalo - mne, ukecanemu pisalkovi, ktory pise co mu slina na jazyk prinesie, mozno preto, aby ako prekazany grafoman vobec pisal, ako ubohy dusevne chory, ktoreho ukludnuje dotyk s klavesnicou, ktory pise a pise, len aby pisal - , aby som tak dlho sedel pred bielou obrazovkou, pred prazdnym listom a dumal, ktora prva spomienka v mojom zivote by stala zato, aby som o nej pisal. Normalne pri pisani nerozmyslam, len rozpravam. Ale o com preboha teraz?

Prvych spominok je na tisice. Tie banalne - prvy bozk, prve rande, prvy banan, prvy neuspech, dalsi uz celkom mohutny neuspech, prve prehra alebo prave nespravodliva, pretoze vysvindlovana, vyhra, prva loz a prve priznanie pravdy, prve sväte prijimanie a prve vymyslene hriechy, aby jeden nevyzeral pred spovednikom ako nevinny debil, prvy styk s nasilim okupacnych vojsk a prvou bezmocou klast odpor, i ked odpor by bol byval spojeny s hnusom. Spomienka na prvy riadny hnus?

Prve slzy, slzy hanby, slzy trapnosti, slzy trpkosti, zlosti, bezmocnosti, slzy dojatia a slzy smutku? Prve slzy smiechu? Alebo gogolovskeho smiechu cez slzy? Prvy nanuk, prva tajne kupena cabajska klobasa za cestovne na skolskom vylete, pretoze doma platila klobasa len ako strava pre ozranov, alkoholikov, korhelov? Spomiena na prvu ocividnu loz? Ci prvu suloz? Na prvu cigaretu vyfajcenu pred rodicmi? Na prve verejne nadavanie zakazanymi slovami? Prvu vydarenu suloz a prvu nevybuchnutu naloz a ten strach, co teraz? Spomienka na prvy poriadny strach? Na prvy odvazny cin? Alebo na prvy sneh? Alebo na ten "Schnee vom Gestern"?

Absurdna tema, absurdna snaha, vyjadrit svoju prvu spomienku na tak obycajnu vec, ako je zivot!

Hodina Antigony! Moja prva drama, scenar pre televiziu. Nikdy neuvedena, nehrana a predsa prvy obrovsky uspech. To je prva spomienka na moju tvorbu, ktora dodnes znamena pre mna zivot!

Skoda, ze som si z mojej hrdinky nezobral vzor. Cele predstavenie stoji v scenari, kde pre hlavnu hrdinku Antigonu je predpisany text: "Antigona mlci".

Ine osoby hry sa snazia, pobehuju ako v ozajstnom zivote, vedu hovory, hadaju sa, chodia na zachod, dokonca sa divaju na svet leziac na bruchu cez okulare plynovej masky a mravence im posmesne lozia po zabednenom, zasadrovanom ksichte, lebo odtrhnut masku by znamenalo koniec. Stebla porastu sa nezne mihotaju pred ocami spotenych vojinov, ktori lapu dych, dusiac sa po tom behu s protiplynovymi maskami - len Antigona mlci, hoci tvar jej vasnivo blci...

Nam tiez kadeco blci, ale s jednym "b" navyse, my sme, vzdy boli sme a budeme "blbci"!

Na co tak spomina blbec? Co je ta prva spomienka? Na prvu mrtvolu!

* * *
Uniformovany muz vosiel do prazdnej prednaskovej saly nemocnice. Cez den tu sedia dychtivi studenti. V noci tu panuje ponurne ticho, len luc baterky bubnuje po prazdnych stoloch. Vlavo od katedry, videne z auditoria, ktorym sa uniformovany opatrne posuva, objavi baterka na stole krasnu zenu. V sere siene svietia pod hladovym svetelnym lucom fosforeskujucou nadherou bohate dlhe vlasy, ktore bujne visia z tabule demonstracneho stola. Nahota zeny je ohlusujuca. Straznikovi vyraza dych, neveri videnemu. Premoze strach a pristupi blizsie. Svieti si na oble krivky a nemoze inac, len spoteny vykoktat: "Doboha! Co ju tu nechali lezat? Co je to za svinstvo. To musim hlasit!
Ako je to mozne?", skripe cez zovrete pery. Strach a hnus ho roztrasu, vo svojom pokojnom reviri este nieco tak alarmujuceho nezazil. Vie sice dobre, ze zena je mrtva, vsunuta do prenaskovej saly z vedlajsej pitevne, ale stale nemoze uverit, ze by ju tu boli cez noc len tak zabudli, nechali lezat ako zabudnutu prachovku. Ako neveriaci Tomas sa musi presvedcit, ze ho nevyspate oci neklamu.

Foto Dr Max. de Bile z vlastnej ordinacie.

Pristupi blizsie a chvejucou rukou siahne na odhaleny lavy prsnik. Je prijemne studeny, pruzny, hladky, nezny a chlapa pochyti ziadostiva tuha. Presne ta velkost, ta tuhost, ako to mava rad. Ako si to len moze zelat. V tranze rozopina nohavice, este raz sa bojazlivo obzrie a tarbavo, kolena sa mu trasu, vylezie na stol. Par horuckovitych trhanych pohybov a v poslednej chvili sa spamäta, vytiahne zmuchlanu vreckovu z uniformy a odbavi sa do nej. Len ziadne stopy, len ziadne stopy, prebehlo mu rozpalenou hlavou v posledny mozny okamih.

Este nezny dakovny bozk na mäkke chladne pery, posledne pohladenie pevneho, do dlane pasujuceho poprsia a horuckovito si zapina rozparok.

Foto Dr Max. de Bile z vlastnej farmy.

Nad ranom, ked konci sluzbu, prida k pochodzke este jednu obratku, otvara so zatajenym dychom auditorium, mieri vreckovou lampou na stol vedla katedry - ktory sa v ranom sere vynori leskly cisty a prazdny...

Co za vyrocie to bolo? Dole s basnikmi, down!

21. srpna 2016 v 8:25 | King Rucola und Dr Max. de Bile

O zbytocnosti basnikov 20.8.2016

Prolog: Dnes sedim tam, kde som pred 48 rokmi spal a niekto mi na okno klopkal. Hned som bol hore, ved som bol mlady, len som nerozumel textu, ktory mi sused-kamarat podaval.
"Hned, len si natiahnem nohavice...", koktal som este rozospaty. "Pojdeme ich chytat, mozno ich dobehneme." Myslel som, ze prisli zlodeji a treba ich nahanat. Vysiel som pred dom a hlavou, celom som narazil do tanku. Ani to mi nic nehovorilo, ved sme boli z nasej falkulty vsetci tankisti na tych istych, na "nasich" tankoch. No nebol celkom "nas", ten tank, boli to zlodeji...

Odvtedy sa udiali veci, ale menit preto nazor - mozno, nemozno...

* * *
Goldie Hawn a Dan Brown
Maestro Da Vinci s nimi,
spisali vsetko "down",
do niektorych srdc zasadili lekniny.

Pre inych su zase obycajni kmini,
kradnu z nasho casu,
plnia svoju kasu,
kam s nimi?

Basnikov z ich neba stiahnut za vlasy,
sup - sup s nimi do basy!
Nemali kradnut z bozskej melasy!
Tam nech pobiju sa za vzletneho kriku,
ved hovori sa "basa tvrdi muziku"!

Nez v hlave sa im utvrdi,
aj najodolnejsi vo versoch svojich sa takmer uprdi,
i vyhosteni takto z raja, kazdy anjel posmesky z nich nech si straja,
a do chlebniku na cestu pribalia im pannensku nevestu, zamestnankynu RaJa...

Epilog po vcerajsom veceri:

Basnici ospevovali pätrocnicu, batjuscka Stalina ci Ivicu,
davno verse tieto stichli, pod vodou uschli ci zvlhli z vlastneho podvodu,
ved naco nam ich - mame uz dlhe roky slobodu,
verse zmizli v analoch a kanaloch, sufliku zamknutom na aspon na "petlicu".

Tvorcovia-poeti opustili väznicu, niektori vekom dostali sa uz na marnicu,
dnes ospevuju uz len velekrasku Zdenku, Hanku ci susedku Zlaticu,
kvicia o laske zronenej ci tej, co ma este nadej, alebo ako si jeden dal,
o slobode pred rokmi zdrvenej, ktorej Pociatok - dnes podobne niecominister? - uz vtedy sa dal?

Trochu zahadne a pre mnohych prazdne, nic nehovoriace basne,
no dnes je to styridsatosem rokov, kedy brat slobodu nam vzal,
cim zakladny kamen tej dnesnej do ruk prihral, dal...
O vysledku clovek len zasne...

Tak nie uz vesela Goldie a pater Brown, ani pastier krmiaci devinske somare,
ani vatikansky Da Vinci, vsetci mozu ist do pi...tvora, ta velka predizba-komora,
pamätnu noc okupacie Szidi Tobias a Jana Kirschner spevom otvara,
dnes ine cudzie armady hrnu sa do Bratislavy, doverne zname komare.

Poucenie - moralka: Slobodu treba aj bez nohavic nahanat!

Uz nie je tu a este nie celkom RaJ,
aj tazko sa najde daka Johanna,
tehotna to ale este panna,
nevadi, nevadi - slobodnu si slobodne uzivaj...


Uz nie je tu a este nie celkom RaJ,
aj tazko sa najde daka Johanna,
panneneska vydata pani Anna,
nevadi, nevadi - slobodnu si slobodne uzivaj...


Goldie Hawn a Dan Brown
Maestro Da Vinci s nimi,
spisali vsetko "down",
do niektorych srdc zasadili lekniny.
Tak prec s nimi!

Poucenie - moralka: Slobodu treba radsej aj bez nohavic nahanat!

Starecky blues

19. srpna 2016 v 0:16 | King Rucola und Dr Max. de Bile
Uz pätdesiat rokov sa o mna stara moja stara,
pritom je este sama stale poriadne jara
ako vila mlada, bujara.
Fuka do mna, hudie neprestajne, ako dobre naladena fujara:

Chcem len nech sa ti dobre dari, stale mi tu vravi,
chcem aby si bol dlho zdravy,
vraj som, hovori mi, ako mlady bycek, co chysta sa do novej jari,
ci sa to ona len tak tvari, ci sa mi to len mari?

Ved ak by to tak ozaj bolo, ak by to tak bolo,
co by asi z tych dievcin bolo tu vsade okolo,
ktore ubolenu nadrzanu mi tu hlavu mutia,
ked zadockami okolo mojho nosa krutia?

Musi predsa tusit ta moja dobra vila,
ze davno tu chyba ta panicka sila.
Pre koho mam sa tu este dlho na svete tmolit,
ked ziadnu novu lasku mi nechce povolit?

Ty novu lasku by si chcel zazit,
novu lasku, co vodila by ta na povrazku,
do dakeho fitnes studia,
kde vyzeral by si ako chroma gorila?

Kto varil by ti kasicky pre bezzube tvoje usta,,
urcite nie ta, ktorej chcel by si chytit jej pevnu oblu rit,
kto chcel by tvoju pliesen starecku osetrit?
Ta nova, mlada vytuzena zhtla by urcite radsej chrusta.

Tak pytam sa starckym revom, co z toho tak mam,
ked rozne tabletky, lieky pohltam, aby som zostal zdravy, dlho zil,
ked s tymi, ktore by som, chcel si uz nikdy nedam,
aj keby sa neskutocny zazrak sveta uskutocnil?

Robis to len preto moja stara,
ze ty si este stale jara,
ze nevidis vo mne uz len stareho kamarada,
ze ty - prepytujem neurekom - stale mas ma rada?


Sysifovska praca...
(Kresbu Jeho Velicenstva, Krala Rukolu, nech nam zije vecne, zaznacil verny Dr Max. de Bile)



Kam dál