NULLA DIES SINE LINEA

Začiatok psieho života, koniec milenca?

Včera v 9:43 | King Rucola
Kinga sedela znudená na priedomí ich domčeku. V náhlom teple, ktoré bez varovania vypuklo po studenej veternej daždivej noci sa jej nechcelo nič podniknúť. Myslela na svojho mužíčka, ktorý po búrlivej noci chrnel na jutových vreciach, ktoré boli tam boli naskladané, pripravené na odvoz do miestneho poľnohospodárskeho družstva na traktorovej vlečke, kde ho Kunigunda poslednú noc prinútila, aby na ňu vyliezol.

"Aj to bolo viac menej fiasko", pomyslela si rozmrzele Kinga. Všetko to začína pripomínať onú známu paródiu na "Babičku" Boženy Nemcovej, ktorú si nečakane pripomenula z časov táborákov na škole v prírode. Citovala si úlomky textu, ako sa jej uchoval v spomienkach.

Na starém bělidle bylo lautr hovno co dělat. Pes Sultán a Tygr - alebo sa nevolal Tygr ale Tyrl? - si lízali koule, kohout mrdal slepici až z ní peří lítalo. Barunko, zvedni to peříčko řekla babička. Já se ti na to peříčko vyseru, řekla Baruška.

Ďalej sa už zase Kinga vysrala na text, lebo jej napadlo, že jej manžel je snáď pes! On sa aspoň čím ďalej tým viac podobá na psa, chová sa ako pes.

"Prečo toľko pijete, kolega?"
"Viete pane, koľko stromov ma ešte čaká? Po ceste prekliate málo studniček na napitie, často ledva vlhké na vylízanie stien...to je naozaj psí život!"

Kinga s musela smiať pri spomienke, ako jej manžel ukazoval, že gule si síce lízať nemôže, ale ak spraví kotrmelec dozadu, tak si v najvyššom bode kutúľa dočiahne perami aspoň na špičku penisu. Tak gule si na rozdiel od babičkinho Sultána lízať nemôže, ale zato môže oštiavať každý roh ako značkujúci pes, aspoň podla dnešnej noci. Chlap-pes nevypil ani svojich obligátnych sedem až desať pollitrových plzní alebo budejovic, ale behal neustále vymočiť sa ako kropiaca konvica. Aj ju to dosť hnevalo, len čo sa do nej zasunul, už aj to vytiahol a utekal. Nepočítaný minimálne aspoň liter! Tak to už bolo potom ďaleko príjemnejšie, keď sa na prerušovanú súlož konečne vykašlal a začal ju lízať, ako typický verný pes, po očuchávaní starostlivo vylizoval všetky tie vráskavé záhyby, zradné nástrahy, keby to nerobil jazykom ale nejakou lodičkou, tak samé nebezpečné úskalia, hoci síce tmavé, slizké, vlhké, páchnuce, ale vábivo mäkké, hrejivé, vzrušujúce a príjemné,…

Tak sa teda pohupovali na búrlivých vlnách až pes unavený upadol na tie vrecia a zaspal. Ale Kunigunda sa nemohla zbaviť toho nového poznatku, že je to koniec, koniec ich "normálneho" ľúbostného vzťahu, lebo jej dlhoročný manžel sa stal psom…

A nebolo to ani tak zle!


 

Sen

Pondělí v 12:51 | King Rucola
Najprv sme bývali v tom hoteli, ktorý vyzeral ako divadelná šatňa v sanktgallenskej opere. Záchody a umyvárky boli ale na rozdiel od divadla na chodbe. Trafiť z mesta do hotela bol najprv malý zázrak. Ako kedysi v Drážďanoch. Presne ako vtedy tam sme krúžili okolo neho, v absolutnej blízkosti, ale hotel sa stále nechcel zjaviť Na druhý deň som si všimol, že cesta k hotelu zahýbala vpravo hore pri trochu zruinovanom kostole, ktorý sa vraj volal jednoducho "église", žiadne meno, žiadny svätý. Tu to vlastne začalo. Cesta z mačacích hláv, ale boli vytesané z menších kociek než bývajú obvykle, bola prerušovaná jamami, okolo ktorých sa hromadili v kôpkach tie dlaždice. Stúpala riadne do vŕšku, kde bolo vidieť, skôr tušiť, ďalšie opotrebované kulisy starého Paríža, ktoré by už požadovali občerstvujúci náter.

Rodinka turistov nás predbehla. Zaostal z nej pán približne môjho veku, cutaway, "utíkáček" po česky, - neviem, či slovenčina má na to takýto špeciálny výraz - z onej typickej látky, ako sa vždy šili, ktorej meno som zabudol. Oblečený ako sa na postaršieho turistického džentlmena sluši a patrí. Prihovoril sa mi, ale nerozumel som, len vytušil a pre istotu som odpovedal po anglicky, čím som signalizoval, že nie som Francúz, že tiež som tu cudzí.

- It's typical. The girls are always hurry up and we old stayed behind all the time, isn't so? -, pokúsil som sa o zdvorilú konverzáciu trochu "ausser Atem", pretože aj to nepatrné stúpanie mi dalo zabrať. Našťastie sme konečne stáli pred portálom hotela. O priebehu ďalších dní som sa v sne nič nedozvedel a preto som musel prísť znovu. Musel som sa vrátiť znovu do vlastného sna - to bola premiéra, také som za celý život sotva sníval. Do vlastných odsnívaných snov som sa myslím ešte nikdy doteraz nevracal.

V hotelovej hale, na recepcii, som márne čakal na informáciu, na "Auskunft", stále ma predbiehali mladé baby, ktoré sa drzo tlačili na "šalter", takže som nikdy nemal šancu, aby som sa dozvedel, kde sú naši ubytovaní. Vybral som sa teda sám a zrazu som sa vedel orientovať, spoznával som nábytok, chodby, schodište, len dvere boli od môjho posledného pobytu vymenené za akési provizorné zo stavebnej lepenky, - asi ich budú renovovať -, pomyslel som si ako bývalý architekt. Nemali čislovanie a tak som bezradne stál a nevedel, kam ďalej. Len blamáž na ženskom záchode mi bola ušetrená, jediné dvere, pred ktorými sa stálo v zástupe.

- Vous alléz partir monsieur? -, pýtal sa ma ktosi. V ruke som mal cestovnú tašku.
- No, je suis... actuellement! - a teraz sa to stalo, nevedel som si spomenúť ako sa po francúzsky povie "nie, práve som prišiel!" a automaticky som mňa vyprsklo švajčiarske dialektové slovo pre "kommen", prísť, ktoré skôr zo srandy než vážne používam, totiž slovo "cho"! "nó, ž svi 'chó' akťjualmá - nie, prišiel som práve", znelo to vo sne foneticky.

Raz sa ma v rozhlasovom interview pýtal môj známy moderátor, v akej reči počítam. Odpovedal som, že ešte stále v materinskej slovenčine, hoci rodičia sú jeden z Plzne, matka, otec z Korytnej u Uherského Brod. "Von wegen Muttersprache!" Ale počita sa skutočne aj po toľkých rokoch v cudzine ešte stále ľahšie v rodnej reči.

- V akej reči ale snívaš? - , chcel vedieť moderátor. No dnes je odpoveď konečne jasná:
"vo všetkých a v žiadnej bez chyby, nie?"


Zle pochopený príchod Svätého Ducha od pohannského náčelníka Svätopluka prvého...



Ako amatér psychológ pokrčený charakterom psychiatrickým je mi jasné, prečo bežal tento dosť podivný sen: "Svätodušné sviatky. Turice. Plamene, ohnivé jazyky a búrka a tak a na hlavy apoštolov sa zniesla znalosť rečí…"

Zakončím spontánnym veršom:

"Kto reč nevie nech teda kvôli neznalosti reči
nikdy nebrečí,
ako pekár chlieb pred pečením múči
nech sa tú reč učí
a tým zdravo mozog mučí…"

potvora v pitvore

Sobota v 19:55 | King Rucola
Kinga Kovacsova, rodená Schmied, kopla do pravého krídla dverí vedúcich do pitvoru. Vedela, že tá strana nevŕzga. Nechcela vyplašiť svojho vtáka, ak tam ešte vôbec bol. Niesla lavór plný akéhosi zrna v nádeji, že toto bude tentokrát žrať. Vták odmietal posledné dni stravu. Divoko trepotal ľavým krídelkom pri každom pokuse, nanútiť mu niečo. Vták vlietol na potvoru do pitvoru, kde vysedával v šere miestnosti a odmietal aspoň na chvíľku vyliezť na hrejivé jarné slnko.

- Ak to ďalej takto pôjde donesiem mu namiesto lavóru zrna hrniec lavórivice, ba hned celý lavór…-, povzdychla si Kunigunda a pohodila hlavou aby striasla ofinu svojich hustých zlatých vlasov, ktoré jej voľne padali pod pás. Mala ich zviazané tmavou zamatovou stuhou ale husté ťažké vlasy neustále túžili - ako ich nositeľka ostatne tiež - po slobode. Aspoň po slobode pohybu…

King vtáka nevidela. Ani keď si jej oči pomaly zvykli na šero pitvora. - Kde do boha je tá potvora? - zahrešila nahlas. Tu sa zrazu niečo za stienkou z plachtoviny, ktorá zakrývala sekačku na zeleninu alebo čo za mašinu to bolo, pohlo.

- Kinga, tu som! -, ozval sa zachrípnutý hlas jej manžela. Smiešne, že on sa jej ozval ako potvora, uškrňula sa Kinga.

- Čo tu robíš? Prečo dychčíš ako somár keď hýka? Vari si naháňal si toho vtáka? -
- Vtáka som veru naháňal, ale nie toho, čo myslíš…- Až teraz si Kinga všimla, že Leopold má rozopnuté nohavice, ktoré si s námahou pridržiaval aby ich nestratil.
- Honil si si vtáka alebo si naháňal toho privandrovalca? -

Kunigunda sa ani nezačudovala, že muž zahanbene prisvedčil, že "toho svojho vtáka"! Veď už dobre vyše roka mu nedala. Odkedy mal porážku ju to akosi prestalo baviť a nahovárala si, že to je vlastne v jeho záujme, aby sa urýchlil celý ten regeneračný proces. Na jeho naliehanie mala vždy stereotypnú odpoveď - až budeš zase zdravý! - V princípe sa jej však nechcelo a hnusila sa jej predstava mrzáka, ktorý ju obchytkáva ochrnutou pravicou. Ale potajme ho aj obdivovala, že sa všeličo učil ľavou rukou, rýchlo a dobre. Ako pravák po celý život sa bleskovo a dobre po ťarbavých prvých pokusoch naučil opäť kresliť, niektorí známi tvrdili, že dokonca lepšie než predtým. Takže Leopoldov návrat k starému remeslu bol už len otázkou času. Aj pamäť prestala mať výpadky, pomaly obnovoval zabehané spojenia, opatrne skúšal prvé krôčky na starej, dobre známej pôde.

- Nevidel si toho vtáka? -
- Ani čiarku z neho… -, vo vlasoch a na ramene mal Leopold akési chlpy. Alebo perie?
- Ty si ho naozaj nevidel? -, dobiezala Kinga, - a prečo máš perie na hlave, lezieš snáď práve z perín? Azda si ho nezhltol?!? -, zasmiala sa, ale bolo jej divne úzko.

Spoza plachtoviny na tej sekačke sa vynorilo niečo oranžové a biele, nečujne prekĺzlo medzi párom dvojnohých bytostí a hollywoodský bezmený kocúr sa oblizoval, ako keby sa chcel tým dvom ubožiakom vysmiať, akoby im dal pocítiť svoje nesmierne, bezrozmerné opovrhnutie, akoby jasne hovoril: "Ach, vy ste len úbohí hlúpi ľudia, nič viac!"

Johanna-Uriela medzitým nenápadne vyliezla z perín, na hlave pár períčiek a skutočne sa jej podarilo vypadnúť ako tomu kocúrovi, len s tým rozdielom, že Kinga ju nezbadala...



 


šťastie musí pacient mať, ináč...

11. května 2018 v 11:50 | King Rucola
"Pani doktorka, cítim sa totálne rozbitý. Potreboval by som na noc nejakú sestru ako opateru, nemusí mať ani biely plášť. Ba ani ten smiešny čepec. Stačí mi, ak bude pod čepcom ale nebude príliš verná. Bude sa s ňou o tom dať rozprávať."

"Tja, tu vám moc neporadím. To nie je jednoducho antibiotikum alebo nejaký vitamín predpísať na recept. Hm, sestru na recept...musím porozmýšlať, čo by sa dalo urobiť."

"Nechcem vám kafrať do remesla, ale čo tak poradiť sa s vaším supervízorom. Ten mi pripadá s jeho brúškom a sivou bradou taký skúsený, vyžitý ale neopotrebovaný poživačník. Vy zaiste viete, že kto nepožíva, nevychutnáva, ten bude sám nepožiteľný, nechutný. Jeho zjav mu skýta určité referencie. Rozprávate po nemecky? Tam to znie presnejšie: 'Wer nicht geniesst wird selber ungeniessbar!' Spýtajte sa ho na to…"

"Na ja, wenn Sie meinen. Môžem sa ho spýtať o radu. Zhodou okolností nie je len môj osvedčený RATGEBER, on je dokonca aj môj RADGEBER. To je sranda, už sa mi raz stalo, že mi na bicykli ukradli predné koleso a on mi priniesol nové!"

"No super! Tak bude možno vedieť, kde zohnať tú vhodnú sestričku. Pre mňa za mňa môže mať namiesto čapice cyklistickú helmu, prísť na bicykli nahá a namiesto cyklistických topániek nech nosí Louboutinove krvavo červené ihličky. Len nech je už konečne tu…"

"Ale preberie tie náklady na ňu vaša nemocenská poisťovňa? Lacné to asi nebude, viete, špeciálna terapia a tak..."

Pohotovostná nočná sestra podporovaná svojim Rat- a Radgeberom uháňa do služby.








O šťasti

10. května 2018 v 16:11 | King Rucola
Veľké šťastie, človek vie aj zabúdať! Nebyť tejto vlastnosti by sa jeden aj utrápil. Najväčšie, možno aj najdôležitejšie šťastie je bezpochyby skutočnosť, že sme v stave zabudnúť na sex! Ano, sex.

Bez sexu a priblblých myšlienok na túto smiešnu činnosť je život jednoduchši, ľahší, menej komplikovaný.

Pani Kovácsová vyšla zadýchaná po vŕzgajúcich drevených schodoch v ich starom dome, ktorý nariekal za renováciou. Lévay počkal než dovŕzgala a po špičkách vyliezol za ňou. Hore na podeste bez varovania vrazil ruku pod kovácsovej sukňu. Kovácsová sa kŕčovito zavlnila a jemne zakňučala. Lévay na chviľku vytiahol ruku z pod sukne a zarazene čumel na svoje lesklé prsty. Potom ich znovu, už jemnejšie, zasunul a pretože Kovácsová nemala nohavičky bez problému zastrčil palec do otvoru, z ktorého kedysi pred rokmi u svojej matky vyšiel, kým ukazovák oprel pod stehno a prostredný prst vstrčil do konečníka. Lévay skúšal palec a prostredník spojiť, pričom chrípľavo šepkal:
"Daj mi konečne ten technický preukaz. Musím ísť von autom…"
"Veď ja ho už nemám," vytlačila žena namáhavo zo seba, "rob trochu rýchlejšie, pritlač, nádherné, ách, o jej…"
"Kde si teda dala?"
"Tomu policajtovi včera. Ten kretén mi ho zabudol vrátiť a ja som na to nemyslela, videla som len jeho fešácku bradu a mala som chuť ho vybozkávať, veď mi nedal pokutu."
"Prečo ťa vlastne zastavili?"
"Ach tam bol vraj radar, aj pred ním varovali v rádiu, len ja som namiesto 'mobilný radar'
rozumela 'obilný radar' a ešte som sa čudovala, čo to je, čo to má znamenať a tak som vôbec nesledovala tachometer. On sa však len zasmial, vraj takú hlúpu výhovorku ešte nezažil. Ale na technický sme obaja zabudli." Kovácsová sa odmlčala a jej dych sa zmenil na prerývané chrčanie.
"Ty si tak mokrá, myslíš stále ešte na toho policajta?", zavtipkoval Lévay, šikovne rýchlo vytiahol svoj úd a vzápätí postriekal kovácsovej tmavomodrú skladanú sukňu.
"Ty somár!", vyrazila Kovácsová, "nemohol si to pustiť do mňa? Teraz musím tú sukňu prať! Ale dobre mi to padlo…", zavzlykala Kovácsová celkom už bez dychu a to boli jej posledné slova.

Lévay si pomyslel, že aké šťastie máme, keď máme väčšinou dve dierky v nose, takže pri vŕtaní šušňov sa nemôžeme tak ľahko zadusiť!

"Toto s tým nosom bohužiaľ nie je môj nápad, túto hlášku som počul včera v rádiu pri prenose z udeľovania cien víťazom tzv. "Salzburger Stier", čo je vlastne "Oscar" pre komikov", priznal Lévay počas výsluchu na polícii, "ale s tým sexom je to halt taká vec. Obťažná, nepríjemná záležitosť...."
OBILNY RADAR!

vydrží to kôň alebo kto?

6. května 2018 v 10:15
El ingenioso hidalgo Don Quixote de la Mancha prichádza na bielom koni pre svoju vyvolenú. Seňor Sancho Pancha y seňor muy grande agradable Rey King Rucola bezmocne prizeraju v neskonalom úžase…
Hidalgo potiera nezmyselné veterné mlyny, ktoré majú nahradiť atomové elektrárne.
Ako urodený a vzdelaný šlachtic nezabúda na svoju milovanú Dulcineu, ktorej chce zabezpečiť pracovnú príležitosť na budúce roky. Bez energie žiadna rozkoš!

bývalý princ teraz na šedivom koni

1. května 2018 v 10:09 | King Rucola
Středa v 11:54 | king rucola
Dôležité otázky
kladie sám princ
bývalý princ teraz na šedivom koni
kôň ktorý ťaha takmer invalidný vozíček

prečo ma už nechceš
som ti už ohnutý bachratý starý
nemám už ani prachy
neboj nič žiadne strachy len o prachy - žiadny strach
o chvíľu budem aj tak už len prach

paruka
kde je tá záruka
že to je naozaj parochňa
že je to len zlá ruka

ako padúch nie je duch
parašutista vôbec nie je rašutista
a pachuť je zlá chuť
parapsychológia je para z psychológie
panák nie je falšovaný nák ale štamprlík
a panna nie je ani Anna ani maliara Kremlicku nahá Nanna

a panic neznamená že nie je po česky nič
skôr je to ešte chlap ako bič

na parochňu tú chcel by som hodiť zrak
poškrabkať ti ju i oslintať
priložiť úško k nej
zohrievať a načúvať
po prejavoch týchto si dokonca
aj - kiež by bože daj - zašúchať

Dodatočný detail pre beallara

25. dubna 2018 v 11:13 | King Rucola
Nenechala by si si ho?!?

gratulant detail

Takto sa mi tam rozvaloval a ja som nič netušil. Potom sme ho nechcel rušiť ako zaspal, tak ho Kinga vyniesla aj s dekou do záhrady. Nezobudil sa, až vonku, pekne sa postavil na labky, pretiahol a dôstojne sa vzdialil. Dodnes je mi za ním smutno...

(Detailné fotky som niekde stratil...)

ešte zverinec pre beallara binec

25. dubna 2018 v 10:37 | King Rucola
DNES 100 ROKOV MINUS 25,25 ROKOV!!! Okrúhle jubieum, nie? Dvadsaťpäť a štvrť, to sa nechá vidieť, to sa rozpustí v hube ako malina...(Chceš žiť večne?)

(Gratulanti stoja radu)
takýto chlapi sú ako gratulanti vítaní


nečakaný gratulant

Prišiel si k nám za mojím chrbtom, nepovedal nič, v kresle sa usadil, pretiahol a zaspal. Prekrásny hollywoodsky kocúr vo veľkosti medveďa. ja som už dávnejšie predtým spoznal, keď sa tu kdesi nasťahoval. Brázdil po okolí, skúmal to nové, neznáme. Vyliezol na našu vysokú čiernu bazu odkiaľ mal výhľad po novom revíre a - a bál sa zliezť dole. Po dohováraní sa osmelil a vyliezol mi priamo do lona, aby sa škrabkaním nechal z jeho šoku vymasírovať. Odvtedy sme sa už nestretli, až zase teraz. Nechcelo sa mu odísť a ja by som si ho aj nechal. Ale mal obojok s menom majiteľa, škoda...

Treba papier?

24. dubna 2018 v 20:48 | King Rucola
Včera bol Deň knihy. Medzinárodný, svetový deň knihy. Na oslavu dňa som nič nečítal, knihám a očiam som dal voľno, aby mohli podľa chuti sláviť. Ale myslieť som bohužiaľ neprestal a tak sa mi vynorila otázka, na ktorú nepoznám uspokojivú odpoveď.

Nakoľko je ešte dnes pri výrobe kníh dôležitý vôbec papier? Kedysi to hralo dosť veľkú úlohu, ale dnes, v čase tzv. "digitalizácie"? Toto slovo má dnes každý politik v hube, každý, čo len trochu na svoju povesť dbá a ktorý inak nemá aj tak čo povedať. Každý rozumný človek sa jednoducho zakryje rúškom digitalizácie a už môže naplno mlieť tie svoje hlúposti. Papier k tomu naskutku nepotrebuje, nanajvýš ma nejaký načmáraný koncept, ale aj ten si môže prečítať zo svojho zložitého smartfónu, ktorý funguje opäť bez papiera.

Papier je zbytočný, pre knihy ho už nikto nepotrebuje….čím som si zdanlivo odpovedal na moju počiatočnú otázku, či je papier pri výrobe kníh ešte dnes dôležitý.

Možno až na malé výnimky…
Skúste si mobilným telefónom vytrieť riť keď sa na hajzli minie papier!!!

Kam dál