NULLA DIES SINE LINEA

Bonaparte - prva (a posledna) spomienka

Včera v 9:18 | King Rucola und Dr Max. de Bile
Samozrejme, ze ide ako vzdy a vsade, len o sex! Zabehany modus, schema, bola a je dodnes(!) nedelitelna. Najprv prisla politika na pretras, pri nej sa tazko niekto zhodne, ci kamarat, ci nesympatak. Preklzne sa na sport. Aj tu nie je zhoda zarucena, i ked aspon na zaklade meratelnych vysledkov akosi napriek vsetkemu prijatelna. Fanuskovia sa musia krotit a vznikne casto zaujimava a "odborna" diskusia. O objektivite samozrejme nemoze byt tiez ani reci...
Ale vzdy to skonci, po vsetkych tych marnych slovach, pri sexe! Nepatrne premiesam menovane schemy, ich poradie, ich vyznam.
 

Prva spomienka po nanose casu

Pátek v 6:10 | King Rucola und Dr Max. de Bile
Uz davno sa mi nestalo - mne, ukecanemu pisalkovi, ktory pise co mu slina na jazyk prinesie, mozno preto, aby ako prekazany grafoman vobec pisal, ako ubohy dusevne chory, ktoreho ukludnuje dotyk s klavesnicou, ktory pise a pise, len aby pisal - , aby som tak dlho sedel pred bielou obrazovkou, pred prazdnym listom a dumal, ktora prva spomienka v mojom zivote by stala zato, aby som o nej pisal. Normalne pri pisani nerozmyslam, len rozpravam. Ale o com preboha teraz?

Prvych spominok je na tisice. Tie banalne - prvy bozk, prve rande, prvy banan, prvy neuspech, dalsi uz celkom mohutny neuspech, prve prehra alebo prave nespravodliva, pretoze vysvindlovana, vyhra, prva loz a prve priznanie pravdy, prve sväte prijimanie a prve vymyslene hriechy, aby jeden nevyzeral pred spovednikom ako nevinny debil, prvy styk s nasilim okupacnych vojsk a prvou bezmocou klast odpor, i ked odpor by bol byval spojeny s hnusom. Spomienka na prvy riadny hnus?

Prve slzy, slzy hanby, slzy trapnosti, slzy trpkosti, zlosti, bezmocnosti, slzy dojatia a slzy smutku? Prve slzy smiechu? Alebo gogolovskeho smiechu cez slzy? Prvy nanuk, prva tajne kupena cabajska klobasa za cestovne na skolskom vylete, pretoze doma platila klobasa len ako strava pre ozranov, alkoholikov, korhelov? Spomiena na prvu ocividnu loz? Ci prvu suloz? Na prvu cigaretu vyfajcenu pred rodicmi? Na prve verejne nadavanie zakazanymi slovami? Prvu vydarenu suloz a prvu nevybuchnutu naloz a ten strach, co teraz? Spomienka na prvy poriadny strach? Na prvy odvazny cin? Alebo na prvy sneh? Alebo na ten "Schnee vom Gestern"?

Absurdna tema, absurdna snaha, vyjadrit svoju prvu spomienku na tak obycajnu vec, ako je zivot!

Hodina Antigony! Moja prva drama, scenar pre televiziu. Nikdy neuvedena, nehrana a predsa prvy obrovsky uspech. To je prva spomienka na moju tvorbu, ktora dodnes znamena pre mna zivot!

Skoda, ze som si z mojej hrdinky nezobral vzor. Cele predstavenie stoji v scenari, kde pre hlavnu hrdinku Antigonu je predpisany text: "Antigona mlci".

Ine osoby hry sa snazia, pobehuju ako v ozajstnom zivote, vedu hovory, hadaju sa, chodia na zachod, dokonca sa divaju na svet leziac na bruchu cez okulare plynovej masky a mravence im posmesne lozia po zabednenom, zasadrovanom ksichte, lebo odtrhnut masku by znamenalo koniec. Stebla porastu sa nezne mihotaju pred ocami spotenych vojinov, ktori lapu dych, dusiac sa po tom behu s protiplynovymi maskami - len Antigona mlci, hoci tvar jej vasnivo blci...

Nam tiez kadeco blci, ale s jednym "b" navyse, my sme, vzdy boli sme a budeme "blbci"!

Na co tak spomina blbec? Co je ta prva spomienka? Na prvu mrtvolu!

* * *
Uniformovany muz vosiel do prazdnej prednaskovej saly nemocnice. Cez den tu sedia dychtivi studenti. V noci tu panuje ponurne ticho, len luc baterky bubnuje po prazdnych stoloch. Vlavo od katedry, videne z auditoria, ktorym sa uniformovany opatrne posuva, objavi baterka na stole krasnu zenu. V sere siene svietia pod hladovym svetelnym lucom fosforeskujucou nadherou bohate dlhe vlasy, ktore bujne visia z tabule demonstracneho stola. Nahota zeny je ohlusujuca. Straznikovi vyraza dych, neveri videnemu. Premoze strach a pristupi blizsie. Svieti si na oble krivky a nemoze inac, len spoteny vykoktat: "Doboha! Co ju tu nechali lezat? Co je to za svinstvo. To musim hlasit!
Ako je to mozne?", skripe cez zovrete pery. Strach a hnus ho roztrasu, vo svojom pokojnom reviri este nieco tak alarmujuceho nezazil. Vie sice dobre, ze zena je mrtva, vsunuta do prenaskovej saly z vedlajsej pitevne, ale stale nemoze uverit, ze by ju tu boli cez noc len tak zabudli, nechali lezat ako zabudnutu prachovku. Ako neveriaci Tomas sa musi presvedcit, ze ho nevyspate oci neklamu.

Foto Dr Max. de Bile z vlastnej ordinacie.

Pristupi blizsie a chvejucou rukou siahne na odhaleny lavy prsnik. Je prijemne studeny, pruzny, hladky, nezny a chlapa pochyti ziadostiva tuha. Presne ta velkost, ta tuhost, ako to mava rad. Ako si to len moze zelat. V tranze rozopina nohavice, este raz sa bojazlivo obzrie a tarbavo, kolena sa mu trasu, vylezie na stol. Par horuckovitych trhanych pohybov a v poslednej chvili sa spamäta, vytiahne zmuchlanu vreckovu z uniformy a odbavi sa do nej. Len ziadne stopy, len ziadne stopy, prebehlo mu rozpalenou hlavou v posledny mozny okamih.

Este nezny dakovny bozk na mäkke chladne pery, posledne pohladenie pevneho, do dlane pasujuceho poprsia a horuckovito si zapina rozparok.

Foto Dr Max. de Bile z vlastnej farmy.

Nad ranom, ked konci sluzbu, prida k pochodzke este jednu obratku, otvara so zatajenym dychom auditorium, mieri vreckovou lampou na stol vedla katedry - ktory sa v ranom sere vynori leskly cisty a prazdny...

Co za vyrocie to bolo? Dole s basnikmi, down!

21. srpna 2016 v 8:25 | King Rucola und Dr Max. de Bile

O zbytocnosti basnikov 20.8.2016

Prolog: Dnes sedim tam, kde som pred 48 rokmi spal a niekto mi na okno klopkal. Hned som bol hore, ved som bol mlady, len som nerozumel textu, ktory mi sused-kamarat podaval.
"Hned, len si natiahnem nohavice...", koktal som este rozospaty. "Pojdeme ich chytat, mozno ich dobehneme." Myslel som, ze prisli zlodeji a treba ich nahanat. Vysiel som pred dom a hlavou, celom som narazil do tanku. Ani to mi nic nehovorilo, ved sme boli z nasej falkulty vsetci tankisti na tych istych, na "nasich" tankoch. No nebol celkom "nas", ten tank, boli to zlodeji...

Odvtedy sa udiali veci, ale menit preto nazor - mozno, nemozno...

* * *
Goldie Hawn a Dan Brown
Maestro Da Vinci s nimi,
spisali vsetko "down",
do niektorych srdc zasadili lekniny.

Pre inych su zase obycajni kmini,
kradnu z nasho casu,
plnia svoju kasu,
kam s nimi?

Basnikov z ich neba stiahnut za vlasy,
sup - sup s nimi do basy!
Nemali kradnut z bozskej melasy!
Tam nech pobiju sa za vzletneho kriku,
ved hovori sa "basa tvrdi muziku"!

Nez v hlave sa im utvrdi,
aj najodolnejsi vo versoch svojich sa takmer uprdi,
i vyhosteni takto z raja, kazdy anjel posmesky z nich nech si straja,
a do chlebniku na cestu pribalia im pannensku nevestu, zamestnankynu RaJa...

Epilog po vcerajsom veceri:

Basnici ospevovali pätrocnicu, batjuscka Stalina ci Ivicu,
davno verse tieto stichli, pod vodou uschli ci zvlhli z vlastneho podvodu,
ved naco nam ich - mame uz dlhe roky slobodu,
verse zmizli v analoch a kanaloch, sufliku zamknutom na aspon na "petlicu".

Tvorcovia-poeti opustili väznicu, niektori vekom dostali sa uz na marnicu,
dnes ospevuju uz len velekrasku Zdenku, Hanku ci susedku Zlaticu,
kvicia o laske zronenej ci tej, co ma este nadej, alebo ako si jeden dal,
o slobode pred rokmi zdrvenej, ktorej Pociatok - dnes podobne niecominister? - uz vtedy sa dal?

Trochu zahadne a pre mnohych prazdne, nic nehovoriace basne,
no dnes je to styridsatosem rokov, kedy brat slobodu nam vzal,
cim zakladny kamen tej dnesnej do ruk prihral, dal...
O vysledku clovek len zasne...

Tak nie uz vesela Goldie a pater Brown, ani pastier krmiaci devinske somare,
ani vatikansky Da Vinci, vsetci mozu ist do pi...tvora, ta velka predizba-komora,
pamätnu noc okupacie Szidi Tobias a Jana Kirschner spevom otvara,
dnes ine cudzie armady hrnu sa do Bratislavy, doverne zname komare.

Poucenie - moralka: Slobodu treba aj bez nohavic nahanat!

Uz nie je tu a este nie celkom RaJ,
aj tazko sa najde daka Johanna,
tehotna to ale este panna,
nevadi, nevadi - slobodnu si slobodne uzivaj...


Uz nie je tu a este nie celkom RaJ,
aj tazko sa najde daka Johanna,
panneneska vydata pani Anna,
nevadi, nevadi - slobodnu si slobodne uzivaj...


Goldie Hawn a Dan Brown
Maestro Da Vinci s nimi,
spisali vsetko "down",
do niektorych srdc zasadili lekniny.
Tak prec s nimi!

Poucenie - moralka: Slobodu treba radsej aj bez nohavic nahanat!
 


Starecky blues

19. srpna 2016 v 0:16 | King Rucola und Dr Max. de Bile
Uz pätdesiat rokov sa o mna stara moja stara,
pritom je este sama stale poriadne jara
ako vila mlada, bujara.
Fuka do mna, hudie neprestajne, ako dobre naladena fujara:

Chcem len nech sa ti dobre dari, stale mi tu vravi,
chcem aby si bol dlho zdravy,
vraj som, hovori mi, ako mlady bycek, co chysta sa do novej jari,
ci sa to ona len tak tvari, ci sa mi to len mari?

Ved ak by to tak ozaj bolo, ak by to tak bolo,
co by asi z tych dievcin bolo tu vsade okolo,
ktore ubolenu nadrzanu mi tu hlavu mutia,
ked zadockami okolo mojho nosa krutia?

Musi predsa tusit ta moja dobra vila,
ze davno tu chyba ta panicka sila.
Pre koho mam sa tu este dlho na svete tmolit,
ked ziadnu novu lasku mi nechce povolit?

Ty novu lasku by si chcel zazit,
novu lasku, co vodila by ta na povrazku,
do dakeho fitnes studia,
kde vyzeral by si ako chroma gorila?

Kto varil by ti kasicky pre bezzube tvoje usta,,
urcite nie ta, ktorej chcel by si chytit jej pevnu oblu rit,
kto chcel by tvoju pliesen starecku osetrit?
Ta nova, mlada vytuzena zhtla by urcite radsej chrusta.

Tak pytam sa starckym revom, co z toho tak mam,
ked rozne tabletky, lieky pohltam, aby som zostal zdravy, dlho zil,
ked s tymi, ktore by som, chcel si uz nikdy nedam,
aj keby sa neskutocny zazrak sveta uskutocnil?

Robis to len preto moja stara,
ze ty si este stale jara,
ze nevidis vo mne uz len stareho kamarada,
ze ty - prepytujem neurekom - stale mas ma rada?


Sysifovska praca...
(Kresbu Jeho Velicenstva, Krala Rukolu, nech nam zije vecne, zaznacil verny Dr Max. de Bile)



Toto iste nie je nahoda!

14. srpna 2016 v 1:33 | King Rucola und Dr Max. de Bile
Blbec na kvadrat! C'est moi!


To nemoze byt nahodou, ze stvoruholnik sa umocnil na kvadrat!

Nazorna definicia z pera Dr Max. de Bila.

Na väcsie nahody sa nezmozem

13. srpna 2016 v 1:04 | King Rucola und Dr Max. de Bile
Vid nestastnu spravu:

http://tontafel.blog.cz/1608/letne-nahody

Pekny vikend und bis später...

Odchod a rozúčka, hlavne venované p. TlusŤjochovi

29. července 2016 v 18:16 | King Rucola
Beriem z gruntu nový počitač a odporúčam sa do (under)grund(t)u. Kedy a ako z neho vyleziem, stoji vo hviezdách. (Závisí aj od potkanov, nie?) Preto prajem všetkým všetko dobré, blogujeme, pretože ináč nemôžeme a - na rozlúčku letnú hadanku:

V ktorom kanáli vleziem do podzemia, do "untergrundu" a vyleziem možno z "gruntu nový"?
(hlavne venované p. TlusŤjochov)

Pomôcka: Nejedná sa o Canal La Manche, panamský kanál ani Suez...kde to môže byť?
(Foto verný Dr Max. de Bile)


Uľav si - napíš! Blog ako terapia.

28. července 2016 v 13:30 | King Rucola
Kopirované kvôli nedostatku času (usersom.blog.cz)

Keď ťa niečo ťaží, napíš do blogu alebo čiernou kriedou do komína - hneď a ti uľaví.

User si a "júser budeš", zostaneš!


Narodeniny

25. července 2016 v 15:18 | King Rucola
Narodeniny! A to nie hoci aké! Okrúhle. Sto rokov - mínus dvadsať sedem - slávi dnes
Jeho Veličenstvo Kráľ Rukola, nech nám žije večne.

Medzi početnými gratuláciami aj táto od samotnej kráľovny:


Radi sa k zbožným želaniam pripájme.

Dr Max. de Bile a ostatní...

Kto šťastie sveta honí

24. července 2016 v 11:59 | King Rucola
nájde ho na chrbte koní. (Citát z koránu) NIkdy nezastavuj rozbebnuté kone...

Zajtra mám obrovské jubileum. Budem presne sto rokov mínus dvadsať sedem rokov mladý!
Pokúsil som sa znovu naštartovať staručký a choručký počítač, ktorý si chcem zobrať na cestu. (Očakáva ma dlhšia cesta po stopách mojej prvej, kde som zničli "len" dva počítače vďaka zle fungujúcemu internetu. Od zúrivosti som ich takmer roztrieskal. Potom som ich doma akosi zase zlepil a chcem ich nechať odpočívať.)

Takže prišiel na radu tento staručký pán a hľa: na jeho obrazovke žiaril úplnou náhodou tento už dávno zabudnutý následovný text. Ponechávam ho v pôvodnom znení, bez diakritiky, bez korektúry. Aj tak sa to neoplatí čítať. Je to len symbolický akt k
môjmu jubileu…


Kam dál